Mám rada Ružinov. Je to najkrajšia časť Bratislavy. Hovoria jej širšie centrum, ale nie je to vhodný názov. Je to absolútne centrum. Všade je to rovnako blízko, ak túžite po pokojnom rodinnom živote, tak vám ho poskytne, rovnako, ako vám poskytne študentské vyžitie a štýlový staromládenecký život.
„Nie je to bohviečo,“ ohrnula som nosom, keď som nakukla do hosťovskej izby.
„Čo? Sama nie si bohviečo!“ povedal a vystrúhal grimasu.
„Máš modro-červený nábytok,“ oznámila som mu.
„No a čo?“
„Modro-červený. V akom vesmíre je vhodné dať dokopy modrú a červenú?“ uškŕňala som sa a on krútil hlavou.
„Si sprostá. Do izby ťa nevezmem, choď na balkón,“ ukázal prstom.
Prechádzala som cez kuchyňu a uprostred vyjavene zastala.
„Máte práčku v kuchyni?!“
„Vypadni na ten balkón, si tu naposledy!“ šťuchol do mňa a otvoril balkónové dvere.
Presťahoval sa tam s frajerkou nedávno. Nestihol tomu dať... vkus. Vedela som to, ale keď je neistý a nervózny, je smiešny. A smiešni ľudia sa mi páčia.
Oprela som sa o betónovú stenu balkónu a zapálila som si. Zhlboka som sa nadýchla. Z čínskej reštiky pod domom bolo cítiť kari. Na ľavej strane na seba trúbili nerváci na veľkej križovatke pred Polusom a oproti po rozobratom Dome kultúry behali bratislavskí teenegeri na vymakaných BMXkách.
„Bzučí komár na haluzi, usmieva sa popod fúzy!“
„Čo?“ vyvalil na mňa oči a zaklipkal dlhými mihalnicami.
Sadla som si na stoličku, vyložila nohy na balkónový múrik a schuti si potiahla z cigarety.
„Nemá každý toľko šťastia. Chudák silmák. Nezarastá.“
Pohol hlavou smerom ku mne a díval sa mi na zreničky. Mal zamračené čelo a v tvári trochu zdesenia.
„Šibe ti?“ šepol.
„Sekretárka v šedom kostýme, čaká, kým ju nevykostíme,“ usmiala som sa.
„Čo máš v tej cigarete?“
Vstala som, chytila ho okolo ramien a otočila smerom k rozbúranej komunistickej stavbe. Ukázala som na ňu prstom a šepla mu do ucha: „Prepadol som s družinou, Dom kultúry Ružinov.“
Začal sa smiať a udrel ma dlaňou po čele.
„Poď dnu a zahas to už.“
„Nepochváliš moju znalosť slam poetry?“
„Neviem, čo to je a nezaujíma ma to,“ otvoril dvere na spálni.
„Je to zo zbierky Motýľov, od...“
„To NEZAUJÍMA MA TO ťa malo presvedčiť, aby si bola ticho,“ sadol si na posteľ.
Rozhliadala som sa po spálni a premýšľala, čo by som skritizovala, aby som ho podrýpla. Nakoniec som sa len uškrnula a sadla som si k nemu. Zapol telku a načiahol sa po košík s pistáciami.
„Mňam,“ vystrela som k nemu ruku.
„Nič také!“ odtiahol košík a položil ho na stolík.
„Anička dušička nekašli, aby mak pri tebe nenašli,“ sadla som si na päty a začala recitovať.
„Dobre! Bože, aká si otravná,“ hodil do mňa dva orechy.
Pozerali sme farmársku reality šou a lúskali. Komentovali sme ľudí na obrazovke a smiali sa im. Často sa ľuďom smejeme. Preto sme kamaráti. Lebo jeme rovnaké orechy a smejeme sa rovnakým ľuďom. A ešte preto, že on má rád moje prsia a ja jeho lícne jamky.
„Môžem ti vyprstovať líčko?“ zaklipkala som očami.
„Neopováž sa,“ neodtrhol zrak od obrazovky.
Strčila som mu pomaly bruško ukazováka do jamky a krútila ním, kým sa neusmial. Potom som mu dala pusu na líce. „Bože, ty si taká homokláda,“ utrel si z tváre moje sliny.
„Som žena, nemôžem byť homokláda.“
„Ale si! Si úplný gej! A prečo sa furt pozeráš na mobil?“
„Aby som vedela, koľko je hodín,“ posadila som sa.
„A koľko je?“
„A čo ťa do toho!“
Chytil mi obe ruky a vybral telefón z vrecka nohavíc. Zažartoval si na tému jeho ružového dizajnu, pokrútil hlavou a vrátil mi ho.
„Ak tu nechceš byť, tak choď preč,“ povedal vážne.
„Prečo by som nechcela, nebuď gej,“ šťuchla som do neho lakťom.
„Vážne vravím. Nevolal som ťa sem nato, aby si bola na Facebooku,“ prekrížil si ruky na prsiach a tváril sa urazene. Nechcela som ho nahnevať, bola som s ním rada. Ale Tomáš sa už dlho neozval a ja som nechcela prešvihnúť, keby sa tak náhodou stalo. Nemala som argument.
„Prepáč,“ sadla som si od neho ďalej a chvíľu sme iba mlčky sledovali program. Potom mi rozopol dva gombíky na svetri a uložil si hlavu na moje prsia. Hrala som sa mu s vlasmi a pobozkala som ho na zátylok.
„Gej,“ zamrzlal.
Večer sme sedeli na balkóne a dívali sa na ľudí. Bolo čerstvo po daždi, on pil pivo a ja ľadovú kávu. Kúpil ju iba kvôli mne, čo som mu nemohla nijako zvlášť prízvukovať, tak som sa iba slušne poďakovala.
Pozerali sme sa do okien bytov, ktoré svietili a vymýšľali sme si životopisy ľudí, ktorí sa v nich objavovali. Po mokrých chodníkoch sa so sklopenými hlavami náhlili matky rodín s plnými nákupnými taškami, ktoré sa práve vracali z práce. Bolo už prítmie, lampy svietili a bola presne tá časť dňa, keď sa vám už nechce nikam ísť a ešte nemáte chuť na nočné kluby a drinky.
Neďaleká zastávka električky bola prázdna. Nikto odtiaľ nechcel nikam ísť. Každých 5 minút tam však niekto vystúpil. Ako keby ľudia, ktorí bývajú v okolí, chceli povedať, že im tam je dobre a nemajú dôvod kamkoľvek chodiť. V okruhu sto metrov bolo všetko. Potraviny, reštaurácie, krčmy, kaviarne, drogérie a za rohom sexshop. Všetko poruke. Páčil sa mi ten výhľad. Aj tá vôňa večernej Bratislavy. Taká ostrá, morká, výrazná. Voňajú tak všetky veľké mestá po daždi.
„Na koho tam čakáš?“ spýtal sa vyložil nohy na múrik.
„Čo?“
„Na tom Facebooku. Na koho tam čakáš?“ vyzeral vážne. Nemám rada, keď je vážny.
„Na Tomáša,“ zadívala som sa do zeme a hanbila som sa ako pubertiak, ktorého súrodenec pristihol pri masturbácii.
„Bože, ty si taký debil,“ zasmial sa.
„No a čo,“ pripálila som si cigaretu a dívala sa pred seba. Niekedy mi robí problémy pozrieť sa mu do očí, lebo viem, čo bude nasledovať.
„Je to úplný chuj a ty to vieš,“ to je to, čo som si myslela, že bude nasledovať.
„Máme výdesaťmesačie,“ povedala som. Naivne.
„Po prvé, nič také neexistuje. Po druhé, žiaden chlap si nič také nepamätá, aj keby to existovalo. A po tretie, ak by to existovalo a náhodou by sa vyskytol chlap, ktorý by si niečo také pamätal, nebol by to tento,“ dopil pivo a otvoril si ďalšie.
„Pamätá si to,“ zhlboka som sa nadýchla.
„O to horšie. Pamätá si a má ťa v paži,“ celý čas sa na mňa díval.
„Má veľa roboty,“ vydýchla som.
„Nezaujímaš ho. Si mu dobrá ako voľnočasovka, keď sa nudí. Ak má človek hocikoľko práce, nájde si za deň aspoň päť minút, aby sa ozval, že žije,“ flegmaticky usrkával z plechovky.
„Dobre. Povieš mi, čo by som mala robiť?“
„Poviem. Mala by si ma vyfajčiť, urobiť mi večeru a potom mi dať pod hlavu cicík a nechať ma zaspať!“
„Myslím s ním.“
„Čo ja viem, nechce sa mi o ňom baviť, je to debil,“ mykol plecom. „Keby sa ti ozval, zasa by hral chutného a trúsil tie jeho mucky pucky homokládovské dristy, ktorými ťa zmotal ako nesvojprávnu. Vieš, koľko ti ten chlap musel klamať? Úplne premyslene! Je to celé jeden veľký systematický ojeb,“ zazvonil mu telefón.
Vstal, pozrel na displej, zmenil tóninu hlasu a zdvihol.
„Áno, miláčik? Ja? “ prechádzal sa po balkóne nervózne a premýšľal, čo by polovičke povedal, aby to znelo dôveryhodne. „Čo by som robil...,“ otočil sa čelom k rozobratému Domu kultúry. „Prepadol som s družinou, Dom kultúry Ružinov,“ rozosmial sa.
Postavila som sa, zahasila som cigaretu a dopila kávu.
„Gej,“ zašepkala som mu do druhého ucha, obula si tenisky a odišla.
Postavila som sa na zastávku električky a čakala na spoj, ktorý by ma vzal preč z tohto malého sveta. Stála som tam sama. Ja jediná som mala odvahu!
Komentáre