Stepovala som pred tvojimi dverami asi desať minút, kým som sa odhodlala zaklopať. Nechcela som zvoniť, je to príliš hlučný zvuk. Bolo to zvláštne. Klopať na dvere bytu, v ktorom som toľko prežila. Kdesi v tajnom vrecku kabelky by som možno ešte našla kľúč.
"No nekecaj," otvoril si s údivom a úsmevom. "No čo tam stojíš, veď poď, rád ťa vidím," uškŕňal si sa a nechápavo otváral ústa.
"Když už se něčemu divíte, alespoň zavřete hubu, Kelišová," vtisla som ti bozk na líce a odkopla lodičky do rohu, v ktorom vždy bývali.
"Biele polosladké?" zakričal si od baru a ja som prikývla.
Sadla som si na gauč z bielej ekokože a stále sa mi z neho zošuchovali nohy.
"Neznášam tento gauč," zahmýrila som sa.
"Vyzleč si silonky, bude to lepšie," povedal si presne tak, ako si mi to hovorieval stále.
Nalial si mi dva deci bieleho a postavil predo mňa popolník.
"Nie, až také zlé to nie je," povedala som a ukázala smerom k balkónu. Iba vo vypätých situáciách som fajčila vo vnútri. Iba vtedy, keď to bolo naozaj zlé. Dúfala som, že to také zlé nie je a sadla som si na parapetu okna.
"Mám sa pýtať alebo začneš sama?" pripálil si mi.
"Povedz mi, čo som robila zle," vyfúkla som dym a ty si mi cigaretu vzal a potiahol si.
"Ty nikdy nič nerobíš zle," povedal si ironicky a keby som sa nebála, že spadnem, kopla by som ťa.
"Myslím to vážne... prečo nám to nevyšlo? Čo som robila zle?" pýtala som sa už takmer v slzách a ty si sa začal cítiť nesvoj.
"Chceš sa ku mne vrátiť?" spýtal si sa preľaknuto.
"Ale čo ti už úplne šibe?" aj som zabudla, že som plakala.
"Ako to mám chápať?" vrátil si mi cigaretu a nechápavo sa napil z vína.
"Nie je so mnou šťastná. Niečo robím zle. Nikto z mojich bývalých so mnou nie je v kontakte, tak sa pýtam teba. Čo bolo zle?" už som vzlykala a ty si tam stál a díval sa na mňa ako vtedy, keď sme sa rozišli. S takým súcitom a ľútosťou, že som si hovorila, že ak sa na mňa musí niekto pozerať takto, asi vyzerám ako úplná chudera.
Vzal si svoj pohár dnu a sadol si si oproti mne. Do svojho veľkého koženého kresla, v ktorom si vyzeral ako oligarcha. Chýbal ti len doutník a pohár whisky. Nefajčíš doutníky. A nepiješ whisky. Preto nikdy nebudeš oligarcha.
Bol si ticho. Chvíľu si premýšľal a ja som sedela s hlavou v dlaniach a čakala, kedy sa konečne môj mozog rozprskne po tvojej obývačke.
"Príliš si ma ľúbila," povedal si do ticha.
Zdvihla som hlavu a sledovala črty tvojej tváre, pretože som nemohla uveriť tomu, čo si povedal.
"A to je odkedy chyba?" myslím, že som skríkla.
"Keď človek príliš miluje, tak toho druhého nenápadne dusí, hoci to sám nechce. Príliš si ma milovala. Príliš si sa mi odovzdala. Všetkého bolo tak akosi príliš," mykol si ramenom.
"A ty si ma neľúbil vôbec," skonštatovala som.
"Nie. Pretože v tom vzťahu bolo už priveľa lásky, ďalšia by sa nezmestila," povedal si priamo a ja som prehltla veľký zemiak.
"Aha."
"Ale teraz to máš inak, nie?" spýtal si sa a zodvihol pravé obočie.
"Áno, myslím, že ona ma ľúbi," prikývla som.
"Tak tej láske skús dať priestor, aby mohla rásť. Odstúp kúsok. Pozri sa na to z väčšej diaľky. Nebude to o nič menšie, práve naopak, uvidíš to celistvo," hovoril si pokojne a tlmene.
"Veľmi ju ľúbim," priznala som.
"Viac ako si ľúbila mňa?" spýtal si sa.
"Viac ako čokoľvek na svete."
"Prečo si ma prestala milovať?" nalial si si ďalší pohár vína. Črty ti zjemneli a keď si zvraštil čelo, mala som pocit, že sa zasa dívam na človeka, ktorý mi je priateľom. Kamarátom. Niekým, kto mi rozumie.
"Nevládala som. Utrápil si ma. Už som proste nemohla... nešlo to," rozvodnili sa mi oči a ty si prikývol.
"Tak si si odpovedala na to, čo nemáš robiť. Neutráp ju. Nedovoľ jej, aby prestala vládať. Nebuď ako ja. Nechci stratiť niečo tak výnimočné. Prosím," zhlboka si vydýchol a ja som pochopila.
Vstala som a poďakovala. Obúvala som si odkopnuté lodičky a držala sa pri tom tvojho ramena, aby som nespadla.
"To rameno tu pre teba bude vždy. Je to to najmenej, čo pre teba môžem urobiť," usmial si sa a pobozkal ma na čelo.
"Vďaka. A prepáč, že som ťa vyrušila," obliekala som si kabát.
"Choď domov. A to, čo tu odoznelo, ostane len medzi tebou, mnou a Tokajom," žmurkol si a zatvoril za mnou dvere.
Stála som pred tvojim prahom ešte asi desať minút.
Spamätávala som sa z toho, čo sa dnu udialo a uvedomila som si, že si mal pravdu.
Všetkého veľa škodí.
Dokonca aj lásky.
Bohužiaľ.
Dobrá rada stojí... pohár vína a marlborku.
18.11.2014 23:57:02
- | stály odkaz
Komentáre
Moc lasky
JarKry