Zosynchronizovali sme sa ako akvabely. Absolútne presne viem, že sa sprchuje 21 minút, potom sa 8 minút oblieka a potom má ešte 15 minút na raňajky so mnou. Predtým nezvykol raňajkovať, ale na začiatku vzťahu som ho poprosila, aby to pre mňa urobil a potom sa mu to zapáčilo.
Kým zurčala sprcha, zbehla som dolu po noviny a čerstvé rožky. Má čerstvé rožky rád, len mu po ne nikdy nemal kto chodiť a on na to nemal čas, tak ich dlhé roky zanedbával. Ale rožky sú super, ľahko odpúšťajú.
Vyliezol zo sprchy s modrým uterákom okolo pása a mne skoro zhoreli vajíčka na panvici.
„Prestaň to robiť,“ smial sa trochu zapýrene.
„Nič nerobím,“ uškŕňala som sa a hladkala pohľadom jeho dokonalé telo.
„Robíš to, vieš, že to nemám rád a robíš to preto ešte radšej!“ utieral si vlasy druhým uterákom. Boli nádherne strapaté. Vypla som vajíčka a prišla k nemu. Chcela som ho dlho a veľavravne pobozkať, ale uvedomila som si, že to nesmiem, tak som mu len zaborila prsty do vlasov a usmiala sa. Obaja sme hlasno vzdychli, prikývli, že si rozumieme aj bez slov a rozišli sa každý do inej časti bytu, ktorý už dlho nebude náš. Ani jeho. Ani nikoho, kto by ho mal tak rád.
„Niečo mi prezraď,“ hrýzol do rožka a v druhej ruke držal výtlačok Mladej fronty.
„Uhm,“ podávala som mu čerstvú kávu.
„Prečo mi každé božie ráno kupuješ noviny, keď je všetko na internete?“ usmial sa.
„Lebo si pekný pri tom, ako ich čítaš,“ povedala som. Pravdivo. Vždy sa mu v strede čela urobí hlboká vráska, keď si číta ekonomickú rubriku a krúti pri tom hlavou. Šomre si popod nos čosi o tom, ako by si mali na písanie povolať niekoho fundovaného a ja mám chuť ho vtedy rozmačkať od rozšafnosti.
Vystrel ku mne ruku, posadil si ma na pravé koleno a silno ma pobozkal na líce. Potom sa odtiahol a obaja sme sa usmiali. Chytila som mu tvár do ľavej dlane a naše malé nosy sa chvíľu láskali. Trocha rannej intimity pri hemendexe. Potom povedal, že je už veľa hodín a musí ísť. Objal ma na odchod a šiel do práce. Na odchod som ho naučila objímať ja. A som na neho veľmi pyšná, lebo sa objíma pekne. Je prirodzený talent.
Sadla som si na balkón s ľadovou kávou a cigaretou a hľadala na stránkach realít byt. Z tohto musel odísť a spoliehal sa na môj vkus. No, nemusel odísť, ale keďže vehementne odmietal byť majiteľom chladničky, pohovky a konferenčného stolíka, čiže všetkého, čo mu chcel majiteľ bytu vziať, tak musel. A ja som hľadala. Bolo ich šialene veľa ponúkaných a z prvých 500 sa mi páčil jeden.
Zazurčal zvonček a ja som dúfala, že si iba niečo zabudol, lebo neviem, ako by som prípadným návštevám vysvetľovala, čo tu ešte robím.
„Ó... ahoj, nazdar...,“ zarazil sa Peter vo dverách, keď som otvorila.
„No čau,“ rozosmial ma jeho prekvapený výraz.
„Je tu Dano?“
„Nie je, práve odišiel. A nevolaj ho tak škaredo! Ideš na čaj?“
Pozrel na hodinky, vystrúhal neuspokojivú grimasu, ale napokon pritakal a vošiel.
Petra som mala veľmi rada. Bol to fešák, mal štýl a bol veľmi vtipný. A v neposlednom rade to bol najlepší kamarát môjho frajera a tých som si dokázala vždy získať na svoju stranu veľmi nenásilne a rýchlo.
Naliala som mu čaj, lebo kávu sa stále nenaučil piť, hoci sme mu s Danielom dlhé hodiny dokázali vysvetľovať jej klady, on stále krútil hlavou. Tak, ako oni dvaja, keď som si krivila tvár nad olivami a ja s Petrom, keď Daniel nedokázal dopiť pohár whisky ani s kilom ľadu. Na niektoré veci musí skrátka človek dozrieť. Na tom sme sa zhodli.
Sadol si na gauč a ja vedľa neho. Chvíľu sa premáhal, ale potom to už nevydržal.
„Dobre, nesypme si piesok do očí, čo tu robíš?“
„Bývam tu,“ mykla som ramenami.
„A prečo?“ zodvihol pravé obočie.
„No a prečo nie?“ usmiala som sa.
„Nápaditejšiu odpoveď nemáš?“ oprel sa lakťami o roztiahnuté kolená a prísne sa na mňa pozrel.
„Bývam tu, lebo sa mi tu páči. A Daniel to tak chcel,“ položila som šálku s kávou a pritiahla si kolená pod bradu. Nepáčilo sa mi, že na mňa útočil a ani nemal dôvod.
„A kedy prestaneš robiť všetko, čo chce?“ zabručal.
„A tebe je čo dnes? Si vstal hore riťou?“
„Chodíte spolu či čo?“ hral sa s lyžičkou v šálke.
„Nechodíme, náš stav sa nezmenil, len som teraz tu. Vyberáme byt, na jeseň sa sťahuje, to predsa vieš,“ zvážnela som, lebo tento dialóg už nevyzeral veľmi priateľsky.
„Sťahuješ sa s ním?“
„Nie,“ vstala som a zatvorila balkón. Ťahalo mi na kríže.
Peter neveriacky pokrútil hlavou a čosi si zašomral popod nos.
Potom vstal a nervózne sa prechádzal po obývačke. Ruky mal vo vreckách, jednou si sem tam popravil uzol na kravate a hrýzol sa do spodnej pery.
„A načo je to celé dobré?“ rozhodil rukami.
„Lebo sa nám to tak páči, čo ti vadí?“ nerozumela som jeho rýpaniu.
Zhlboka vzdychol a sadol si ku mne. Chytil ma okolo pliec a oprel o gauč. Postrapatil mi vlasy a bruškami prstov stláčal hlavu, akoby sa mi do nej snažil niečo vtesnať.
„Je to môj najlepší kamarát. A ty si jeho najlepšia frajerka, naozaj. Ale pred dvoma mesiacmi ste to skončili a ja nerozumiem, prečo sa takto týrate.“
„Je nám spolu dobre,“ bol môj jediný argument.
„Nikam sa neposúvate a ty to vieš,“ ten jeho bol pádnejší.
„Do toho nového bytu s ním už nejdem. Nechaj nás užiť si to, kým sme ešte tu a spolu,“ prosebne som zaklipkala očami a Peter zhovievavo, ale racionálne krútil hlavou.
Potom vstal, dal mi pusu na líce, poďakoval za čaj a šiel do práce.
Poobede som si zostavila sumár bytov, na ktoré by sa mohol ísť pozrieť. Keď sa vrátil, prešiel si ich všetky a na každom našiel kaz. Vždy sa mu niečo malé nepáčilo, prečo ten byt nebol vhodný.
„Okey, budem hľadať ďalej,“ povedala som a nepripisovala tomu váhu. Je to predsa jeho domov, musí sa mu páčiť. „Bol tu Peter,“ uškrnula som sa.
„Viem,“ uškrnul sa tiež.
„Hučal veľmi?“ premáhala som smiech.
„Ako vždy,“ rehotal sa už celkom nahlas.
„Čo mu vadí?“
„Že spolu nespávame,“ povedal prekvapivo priamo.
„Ale my spolu spíme každú noc,“ namietala som.
„Ale bez sexu.“
„Máme viac ako ejakulát a vaginálne sťahy,“ odvrkla som a on sa rozosmial. Potom sa na chvíľu zamyslel, vzal vytlačené papiere s obrázkami bytov, poukladal ich na seba, zložil a vložil do šuflíka.
„Máš zajtra niečo na práci?“ spýtal sa a chytil mi tvár do oboch dlaní.
„Tie byty budem...“
„Mohla by si mi ísť pomôcť vybrať chladničku a gauč?“ usmial sa.
„Chceš tu ostať?“
„Ten gauč môže byť aj červený, keď budeš chcieť.“
Bola to veľavravná tichá prosba.
Prikývla som.
Zobudila som sa chvíľu pred obedom. Pozakrývaná bielou dekou, ktorá s červeným čalúnením krásne ladila. Pri počítači som mala dva maslové croissanty, kakao a lístok.
Nechala si ma v noci samého! A ak na tom gauči bude odtlačok tvojej riasenky, dva týždne vešiaš prádlo ty! A viem, že prádlo je nespisovné! Prádlo, prádlo, prádlo!!! Dobré ránko, princezná :-) Počkaj ma. Doma.
A tak čakám. V čakaní som najlepšia.
Komentáre
Dnes...