"V živote ti už nedovolím ma hocičím natrieť," hádzala som na stôl zelené vreckovky a on fúkol dym mojim smerom a uškrnul sa.
"Ninočka, veľmi si zlatá, keď si takáto naivná," pobavene sa díval na moje pestom zaliate telo a keď som nervózne odkráčala do kúpeľne, počula som, ako sa nahlas zasmial. Bol rád, keď ma vytočil, páčilo sa mu, ako dupem nohami.
Keď som sa vrátila, ležal v rovnakej polohe, v izbe bola zima a mne naskočila husia koža. Zaliezla som si v osuške pod perinu a privrela okno.
"Povedz, čo by si chcela," stále sa díval do stropu.
"Akože čo by som chcela?" drkotala som zubami a on mi vytiahol perinu vyššie k brade.
"No keby si si mohla teraz vybrať, čo by si chcela. Hocičo," mykol ramenom.
Na chvíľu som sa zamyslela, to je ťažká otázka. Ak si máte vybrať iba jednu vec, tak veľmi ťažká.
"Chcela by som knižku," usmiala som sa.
"Akú knižku?"
"Save me the waltz, od Zeldy Fitzgerald," pritúlila som sa bližšie a zahrabla mu prsty do chlpov na hrudi. Bola to jediná chlpatá hruď, ktorá sa mi páčila.
"Si skoč do panta rhei," uchechtol sa.
"Nikto ju nikdy nepreložil. A vlastne ju nekúpiš asi ani v angličtine len tak ľahko."
"Ja vlastne ani neviem, kto tá žena bola," zahrabol mi prsty do vlasov a pramienok si natáčal na ukazovák.
A ja som sa zasnívala. Zatvorila som oči a predstavila som si seba samú ako Zeldu. Ako ženu úspešného spisovateľa v jazzovom veku, okázalú Američanku, ktorú oslnil Paríž, ako ikonu rebélie dvadsiatych rokov...
"Bola to Scottova žena," povedala som láskavo. Tak nejak mi prišlo, že by sa o nej malo hovoriť.
"To viem a ďalej? Nemala inú funkciu? Bola povolaním manželka?"
"Vlastne... asi áno. Skúšala tiež písať, ale okrem tejto knižky nenapísala nič iné, pri ničom dlho nevydržala," prepletali sme si prsty a on ma pozorne počúval.
"Prečo sa ti páči?"
"Lebo bola iná. Mala skoro tridsať, keď sa rozhodla, že sa stane baletkou a cvičila až do vyčerpania. Mala zvláštne nápady. Aj to manželstvo bol asi zvláštny nápad. Hovorilo sa o nej, že dala každému umelcovi, od Picassa po Dalího, len Hemingwayovi nie a ten jej to nikdy nezabudol," zasmiala som sa, lebo som si predstavila, ako tá zvláštna žena z rozmaru hovorí Nie iba jemu.
"Musela byť trhlá," usmial sa.
"Diagnostikovali jej schizofréniu, zomrela pri požiari sanatória. Vraj boli dokonalým párom dvadsiatych rokov. Len to potom nevieš, čo si o tých rokoch myslieť, keď dokonalým párom boli ľudia, ktorí sa navzájom podvádzali, opíjali, hádzali po sebe nábytkom a písali romány o tom, ako ich vzťah krachuje. On sa na ňu veľmi hneval preto, že používala scény z ich života pri písaní tej knihy. A pritom on v románe Nežná je noc dokonca vykradol jej denník," povedala som pobúrene a Viktor mi chytil hlavu do dlane a pobozkal ma.
"Si sa rozvášnila," uhryzol ma do pery.
"Je to nespravodlivé, ako mohol byť taký hlúpy a hnevať sa preto, keď robil to isté a okrem toho bol spisovateľ, nemal právo byť naštvaný zato, že jej bol inšpiráciou."
"Ty si myslíš, že spisovateľ má právo rozmazávať svoje súkromie pred zrakom verejnosti v knihách a nik sa za to nesmie uraziť?"
"Pochopiteľne. Mala som frajerov, ktorým vadilo, keď som o nich písala poviedky. Preto sú to už bývalí frajeri," povedala som. Pravdivo.
"Hovorila si, že Daniel to mal rád a tiež je bývalý," škrabkal ma po ramene a pridával na intenzite.
"Daniel nikdy nebude bývalý," zasmiala som sa. Nahlas, lebo som si predstavila, ako by sa smial on, keby to počul.
"Zopakuj to!" zahryzol sa mi do spodnej pery, až som zapišťala.
A ja som to zopakovala, lebo to jednak bola pravda a jednak sa mi páčilo, ako ho to rozvášnilo. Zvykol sa na neho občas spýtať. Bez náznaku akejkoľvek žiarlivosti, dokonca ho chcel aj spoznať, lebo som o ňom hovorila so záujmom a úsmevom. Viktor vedel, že máme zvláštny vzťah a nerýpal sa v tom. Nezakazoval mi hovoriť s ním a vlastne si myslím, že mu bolo celkom jedno, že máme nadštandardné vzťahy. Buď preto, že ma dosť nemiloval, alebo preto, že mi veril. Dodnes neviem. A vlastne, čo ma po tom.
Naše milovanie bolo ako Fitzgeraldovský vzťah. Vášnivé, dynamické, plné vzrušujúcej bolesti a miestami jemné a láskavé, aby zasa prišla búrka. Najviac sme si povedali, keď sme mlčali. Dotýkal sa ma presne tak, ako som to potrebovala. Dôrazne a majetnícky, hoci taký vôbec nebol. Vzrušovala ma jeho kontrastná povaha.
Ráno som ho našla sedieť v kresle. So zapálenou cigaretou a notebookom na kolenách. Dopíjal víno z poslednej noci a vyzeral príliš umelecky nato, že mal nulový emočný kvocient.
"Počuj, žena, idem do Prahy zajtra, ideš so mnou?" povedal namiesto priania dobrého rána a mne zabehla myšlienka.
"Kam? Načo?" povedala som rozospato a uprostred čela sa mi zvraštila malá vráska. Prvá.
"Potrebujem si niečo vybaviť, ideš?"
"Nejdem do Prahy, nemám rada Prahu," zafrflala som a navliekla si jeho tričko.
"Nechaj otvorené dvere, chcem ťa počuť cikať."
"Debil."
Zasmial sa. Nahlas a spokojne. Ráno nie som schopná konfrontácie.
Po troch dňoch sa vrátil, ale neprišiel. Volal mi, že by potreboval tak týždeň voľna a či sa nebudem hnevať. Nehnevala som sa, len mi z toho bolo smutno, lebo som mala pocit, že je to mnou. Ako keby som ho príliš vyčerpávala.
Po týždni prišiel, víťazoslávne mi pred tvár postavil prvé vydanie Zeldinej knihy a ja som upišťane skákala pred panelákom na tichom bratislavskom sídlisku. Vzal ma za ruku a odviedol do bytu. Milovali sme sa ako nikdy predtým a keď som ležala oblečená iba v jeho vôni a odklepávala popol do vínového pohára, načiahol sa a z brašne vybral stoh zošitých papierov.
Zelda Fitzgerald - Zachráň mi valčík
Bolo napísané na prvej strane a ja som sa z toho popola skoro napila.
"Ty si to preložil?" udivene som sa dívala na rukopis jediného exmepláru jej románu v slovenčine.
"Predstav si, tú knihu mali len v Prahe, v tom zafajčenom malom antikvariáte na Smíchově," pobozkal ma na líce.
"Ty si išiel do Prahy kúpiť knihu a potom si ju preložil?" kládla som otázky ako trojročný autista a on prikývol.
Zapálil si cigaretu, privinul si ma bližšie k hrudi a ja som si v ten večer prvýkrát po piatich rokoch nedala moje lieky na bipolárnu poruchu. Lebo viem, že on ma zhorieť nenechá. A vlastne ani vyhasnúť.
"Ty si to preložil?" udivene som sa dívala na rukopis jediného exmepláru jej románu v slovenčine.
"Predstav si, tú knihu mali len v Prahe, v tom zafajčenom malom antikvariáte na Smíchově," pobozkal ma na líce.
"Ty si išiel do Prahy kúpiť knihu a potom si ju preložil?" kládla som otázky ako trojročný autista a on prikývol.
Zapálil si cigaretu, privinul si ma bližšie k hrudi a ja som si v ten večer prvýkrát po piatich rokoch nedala moje lieky na bipolárnu poruchu. Lebo viem, že on ma zhorieť nenechá. A vlastne ani vyhasnúť.
Komentáre
A Daniel sa zasmial...
:))