Keď som ju spoznal, bol som rovnako chorý, ako je ona teraz. Nemyslím si, že by to odo mňa chytila, skôr to pripisujem nejakému kuvádnemu syndrómu. Tak veľmi sa zžila s predstavou, že som jej najbližší priateľ, až z toho ochorela. Dobré dievča, len trochu čudne uvažuje.
Od začiatku mi hovorila, že ju opustím, rovnako, ako všetci ľudia v jej živote. Nepáčilo sa mi, že ma s kýmkoľvek porovnáva, ale nevyvracal som jej to, pretože mala v podstate pravdu. Dlho som sa pripravoval na to, ako jej to poviem. Vlastne som ani nevedel, čo jej chcem povedať. Tak som sa to rozhodol urobiť rýchlo, ako keď strhávate náplasť.
Stretli sme sa v parku pri fontáne, mala na sebe hádam tisíc farieb a rehotala sa od ucha k uchu.
"Ty si zo dňa na deň krajší," objala ma. Bože, ako ja len nemám rád, keď ma cudzí ľudia objímajú...
"Čau, počúvaj, sadni si," ukázal som na lavičku.
"Čo je, rozchádzame sa?" rozosmiala sa.
"Pozri, mrzí ma to, ale nechcem sa viac stretávať. Viem, že sme len kamoši, ale je mi sprosté klamať frajerke zakaždým, keď s tebou idem na kávu. Je pre mňa dôležitejšia, hádam to chápeš," díval som sa jej uprene do tváre. Široký úsmev zmizol a ona urobila dva kroky vzad, ako ospravedlnenie za rušenie mojej osobnej zóny. Naprázdno preglgla, zadívala sa kamsi za mňa a chvíľu bola úplne ticho. Napokon pozbierala zvyšky dôstojnosti, poďakovala mi za všetko, čo som pre ňu urobil, popriala veľa šťastia a odišla. Rýchlo a bez obzretia, lebo je empatickejšia ako ja a asi nechcela, aby som videl jej rozmazané oči a poskakujúcu bradu.
Nevedel som, ako jej povedať, že nechcem odstrihnúť všetkých, iba ju. Lebo priateliť sa s ňou znamenalo byť súčasťou sveta plného smútku a mňa to skrátka unavilo. Nechcel som byť na ňu zlý, čakám, kým si to uvedomí sama a urobí za tým hrubú čiaru, aby ju netrápilo ešte aj to.
Určil som si v živote priority a viem, že sa na mňa nehnevá. Lebo taká nie je. Mrzí a teší ma zároveň, že ma vždy mala a bude mať rada. Lebo presne taká je.
Viem, že mi praje všetko šťastie sveta, hoci tým riskuje, že jej žiadne nezostane.
Viem, že denne premýšľa o tom, čo urobila zle a nenachádza odpovede.
A iba dúfam, že ju to nezabije, ale posilní. Hoci ona si rada vyberá tie jednoduchšie cesty, lebo je už fakt unavená.
Raz sme spolu sedeli v kaviarni a mňa osvietilo.
"Budú ma operovať," povedala.
"Čo? Čo ti je?"
"Mám v srdci dieru. Veľkú, ako zrnko ryže. Možno cez ňu vypadávajú všetci tí ľudia," povedala potichu a viac-menej sama pre seba.
Konečne som poznal cestu, kadiaľ z jej života von.
Diera v srdci ako zrnko ryže
04.06.2014 07:39:07
- | stály odkaz
Komentáre
Kadiaľ ti ľudia zo srdca vychádzajú už viem.
Nemusí niekto, niekedy zo srdca odísť, aby mohol iný prísť, aj keď je tam ešte priestor pre mnohých? Je tam iba jedno miesto, také zvláštne, kde môže byť iba jeden? Ten, ktorý donesie tmel veľkosti ryžového zrna. Namiešaný z úsmevu, bláznivých slov, nesmelého obzretia, posplietaný vlasmi odfúknutými zo štice... a on ním ľahko, úplne nevdojak, zalepí dieru, ktorú iba tušil.
ale hovno
no
och