Surr Nereálna

BRUNO BAR, ADVOKÁT – stálo na jeho dverách a mňa to vždy pobavilo. Páčilo sa mi, ako to znie, kým som si nezačala uvedomovať, že ak si ho vezmem, budem vlastne Barová. A k tomu priezvisku už sa hodí len jediné slovo. A tým som iba v spálni za zatvorenými dverami! Zaklopala som a jeho pubertálna sekretárka sa na mňa široko usmiala. Odfarbené vlasy sa jej lepili na krk a prsia dávala na obdiv všetkým, ktorí vošli do kancelárie.

„Ježiš, dobrýýý, ako sa máte?“ pozrela sa na mňa a ukázala malú medzierku medzi prednými zubami. Vraj je to sexy, kdesi som to čítala.
„Horúco... dobrý deň. Je tam Bruno?“
„Má tam klienta, urobím vám zatiaľ kávu alebo čo? Pokazila sa nám klíma, už umierame dnes, majú to prísť opraviť až zajtra,“ postavila sa a zamierila ku kávovaru.
„Nie, ďakujem, už som mala dve.“
„Tak vám nalejem aspoň minerálku. Ešteže chladnička ide, máme aj ľad,“ bola tak nechutne milá, až som mala skoro výčitky, že k nej chovám tak hlbokú averziu. Podala mi pohár s ľadovou vodou. Mala som chuť jednu z tých kociek vybrať a strčiť si ju do žliabku medzi prsiami. Neznesiteľné počasie.

Otvorili sa dvere, vysoký muž v strednom veku vychádzal z Brunovej kancelárie, podával mu ruku a ďakoval.

„Ahoj, drahá,“ usmial sa na mňa a vystrel ruku. „Siska, neprepájajte mi hovory už, ďakujem,“ povedal smerom k sekretárke a tá sa len usmiala. Pobozkal ma na spotené líce a zatvoril za nami dvere.
„Koľkokrát si v tomto teple oľutoval, že tu máš kožené sedačky?“ smiala som sa, keď som si sadala na stoličku a dívala sa na odtlačok stehien, ktorý na sedačke po mužovi ostal.
„Ani mi nehovor,“ sadol si za stôl. „Čo ťa ku mne privádza?“ usmial sa a črty mu znežneli. Milujem jeho bradu. Je taká ostrá, rozhodná, pôsobí prísne. A vždy, keď sa usmeje, akoby sa zaoblila a roztancovala. Je to pekná brada. Dobre sa do nej hryzie.
„Mala som nejaké vybavovačky, prišla som ťa vyzdvihnúť. Mali by sme ísť nakúpiť,“ úškŕňala som sa, lebo výraz jeho tváre náhle konvertoval na zúfalstvo.
„Veď a isto tam nie je nič na jedenie?“
„Zlatko, máš tri druhy kaviáru, ale ani jeden rožok,“ zodvihla som pravé obočie.
„No tak vezmem šampus a máme pekný snobský večer,“ snažil sa z toho vykľučkovať.
„Ideme do Tesca, bez rečí,“ smiala som sa a on len sťažka vzdychol a zvesil si sako z operadla kresla.

Vyšli sme z kancelárie, sekretárka sa ovievala prospektom.
„Idete?“
„Idem, vidíme sa zajtra, môžete ísť domov, ďakujem.“
„Tak sa majte pekne, príjemný večer,“ zapišťala.
„Neznášam ju!“ povedala som, keď sme vyšli na chodbu.
„Viem,“ zasmial sa, chytil ma okolo pliec a našpúlil na mňa pery ako na vzdorovité dieťa.
„Nesprávaj sa ku mne ako k nesvojprávnej!“ udrela som ho do ramena.
„Tak sa nesprávaj ako nesvojprávna,“ pobozkal ma do vlasov. Zavrčala som. Smial sa.

Tesco bolo plné ľudí. Rodín s deťmi, ktoré behali medzi regálmi a vykrikovali: „Mami a ešte toto!“, mladých párikov, kde ona nakupovala a on sponzoroval, osamelých existencií, ktoré blúdili v konzumnom svete a niesli si v hlavách svoj vlastný... a potom takých, ako sme my – tých, čo vedeli, čo chcú, ale chceli to rýchlo a jednoducho.

Dívala som sa po okolí. Z nákupného vozíka zistíte o človeku veľa. Čo má rád, aký má príjem, koľko je schopný toho odniesť, či nakupuje len z nutnosti alebo aj pre radosť...

„Miláčik, skočíš po pečivo? Vezmem zatiaľ syr a mlieko.“
„Jasné,“ vybral sa cestičkou medzi regálmi a na jej konci sa rozhliadal do oboch strán.
„Doprava a rovno,“ zakričala som za ním a smiala sa. Nerád tam chodil. Bol zmätený z toho priestoru, ľudí a rozloženia jednotlivých častí, v ktorých sa strácal.
Pozrel na mňa, pokrčil ramenami a trochu ospravedlňujúco sa pozrel. Milovala som ho azda ešte viac.

Priniesol chlieb, francúzske bagety a maslové croissanty. Lebo vie, čo mám rada. Vďačne som ho pobozkala a kým sme si uvedomili, brzdili sme v uličke premávku, lebo naše pery si potrebovali zvestovať niečo nekonečne dôležité. Mohla by som ho bozkávať celý deň. Má také chlapčenské, mladé ústa. Také ružovkasté a lákavé, človek by ich žmolil medzi perami, kým by celkom nespuchli.

„Mám nápad, zlatko, bež na kávičku a objednaj mi latté. Nakúpim a prídem za tebou, hm?“ usmiala som sa.
„Ale veď ja ti rád pomôžem, to je v pohode,“ klipkal dlhými mihalnicami.
„Je ti stiesnene v tomto priestore, choď si dať kafčo, o desať minút som za tebou,“ pobozkala som ho na líce.
Vďačne ma objal a odišiel do kaviarne oproti. Nahádzala som do košíka podľa zoznamu všetko, čo potrebujeme, teenegerka za kasou mi to nablokovala a prežúvala pri tom žuvačku ako krava na paši. Zaplatila som a šla za ním. Spokojne sedel, s vystretými prekríženými nohami, sŕkal picollo s mliekom a čítal noviny. Páčil sa mi. Aj po piatich rokoch, ktoré sme spolu trávili takmer denne, sa mi páčil. Bol krásny, štýlový a vzrušujúci. Vybrala som si dobre.

Domov sme prišli uťahaní, lodičky som odkopla už pri dverách. Smial sa. Oslobodzujúco a nahlas. Vedel, ako nenávidím tento druh outfitu, našuchla som si svoje mäkké koalie papučky a prešla do kuchyne.
„Vieš čo? Dnes budem variť ja,“ povedal vo dverách a kládol tašky na linku.
„Fakt? No dobre,“ mykla som ramenami, pobozkala ho a šla sa osprchovať. Ľadové kvapky mi stekali po tele a na kameň tvrdé bradavky čneli do priestoru. Vždy, keď si mydlím prsia, myslím na neho. Neviem prečo, akosi mi ho to evokuje.

Kým som vyšla, v byte už niečo krásne voňalo. Zabalená v osuške som si sadla na gauč a zapla počítač.
„Muc? Si predstav, nejaká ženská kúpila Slnko,“ žasla som.
„Viem, dnes ráno som to čítal, skoro som odpadol.“
„Akože to sa dá? Kúpiť Slnko?“
„Ale ona ho asi nekúpila, len si dala niekde notárom potvrdiť, že je jej. Nikoho predtým to nenapadlo, tak jej nejaký šialenec vyhovel,“ na panvici zaprskal olej.
„Zaujímalo by ma, komu tí ľudia platia...“
„Ale ona neplatila, má to len na papieri.“
„No dobre, ale tí ľudia, čo si kupujú hviezdy a pozemky na Mesiaci. Komu platia?“
„To je niečo iné,“ pozrel sa na mňa, oprel o zárubňu a usmial sa.
„Dobre, ale komu platia?“ naliehala som.
„Neviem, mám ti to zistiť?“
„Áno, prosím ťa,“ poslala som mu vzdušný bozk. „Môžem aj ja niečo také vlastniť?“
„A čo by si chcela vlastniť?“ smial sa.
„Neviem... sneh. Môžem vlastniť sneh?“
„Nie,“ usmieval sa zhovievavo, ako keď niečo zakazujete dieťaťu, ale nemyslíte to celkom vážne.
„Lebo prečo!“
„Lebo sneh je voda, je to prírodný zdroj.“
Zaksichtila som sa.
„Tak a zimu? Ako ročné obdobie?“
„Akú zimu? Zimu na celom svete?“
„No áno. Aj Slnko je na celom svete.“
„Tak to si budem musieť zistiť,“ náramne sa bavil. Začínala som to myslieť vážne.
„A pražský vzduch? Vlastne nie... s tým už ktosi podniká... most! Karlov most! Ten môžem?“ nadchýnala som sa stále viac.
„Nie, drahá. Historická pamiatka,“ obracal mäso na panvici.
„Do riti,“ zahryzla som sa do nechtu.
„A nehryz si nechty, až sem to počujem!“
„Veď dobre už! A nebo? Môžem vlastniť nebo? Ha?“ prišlo mi to ako skvelý nápad. Nebo. Predstavte si, že vlastníte nebo. To by bola paráda. Všetky oblaky by patrili iba vám.
„Tak nebo...“ zasa sa oprel o dvere tej zárubne a pozrel sa na mňa ako na šialenca. Krútil hlavou a vzdychol si.

Sedela som na gauči v tureckom sede, prehľadávala internetové stránky a pokúšala sa zistiť, či niekto vlastní nebo. Nikto. Tá myšlienka sa mi páčila stále viac. Púšťala by som do neho len tých, ktorí si to zaslúžia. Bolo by predsa moje, smela by som!

Vyšiel z kuchyne s dvoma taniermi.
„Mŕtva krava pre mňa a cicík bez bradavky pre drahú,“ položil predo mňa grilované kuracie prsia so zeleninkou a cesnakovou bagetou. Slinky mi stekali až za vrchný lem osušky.
„No ae puecho nemochem mať nebo?“ hovorila som s plnými ústami.
Položil príbor, pritiahol si ma bližšie, chytil mi tvár do dlane a pobavene sa na mňa pozrel.
„Nabudúce sa pozrieme, či naň v Tescu nie je akcia. Ak by predsa, tak sľubujem, že ti ho kúpim, hm?“ uškrnul sa, pobozkal ma a osuška sa jediným nenápadným pohybom zviezla k zemi.

Celkom spontánne ma chvíľu po tom do toho neba vzal.

Je tam pekne :)