Zásadne nechodím metrom bez lístka. Nikdy. Vtedy som si ho zabudla štiknúť a uvedomila som si to až pri poslednom schode, keď sa na mňa usmieval pán v uniforme.
„Pardon, pardon, promiňte,“ drgol do mňa muž bežiaci k prichádzajúcej podzemke. Ženské kabelky sú záhadné samé o sebe. Majú schopnosť uschovať všetko, čo priemerná žena absolútne nepotrebuje a následne to ukázať celému svetu, keď do vás nejaký debil vrazí na poslednom schode. Obzrel sa len námatkom, vystrúhal ospravedlňujúcu grimasu a vbehol dnu. Metro sa zatvorilo a pomaly odchádzalo. Pár sekúnd sme sa skrz sklo na seba dívali a mňa z údivu vytrhol až muž v uniforme: „Slečno? Jste v pořádku?“
Mal v rukách všetky moje popadané veci a na bielu krabičku z lekárne sa snažil nedívať.
„Ja...ja... ďakujem pekne,“ schmatla som svoj príručný majetok a muž v zhone asi celkom zabudol, že sa ma má spýtať, či neokrádam pražskú podzemnú dopravu.
Chvíľu som bezprízorne stála, kým sa vzduch zasa rozvlnil a sadla som si dnu. Nerozumela som celkom tomu, čo sa udialo, vedľa mňa sedel Arab s igelitkou a mne to prišlo smiešne. Skúšala som si predstaviť, koľko ľudí okolo nás vystúpi na najbližšej stanici len preto, že má strach, aby nás ten bradatý chlap nevyhodil do vzduchu. Mal v nej cukety a dva obrovské baklažány, ale to tá dôchodkyňa oproti mne zrejme netušila, lebo zvierala svoju kabelku ako práve nájdený poklad a dívala sa nervózne na hodinky.
Vonku bolo šedivo. Také počasie mám evidentne rada iba ja, ľudia na námestí sa netvárili práve nadšene, že im tmavé mraky zatienili stovežatý lesk. Vytiahla som z vrecka mobil a sediac pri Václavovom koňovi som zavolala Eve. Keď sme sa naposledy stretli, vypálila mi cigaretou dieru do pŕs. Teda len do jedného. Údajne nechtiac. Už pár dní ma to svrbelo a malá chrasta vyzerala nevábne.
„Jo nazdar, co je?“
„Čau, počuj, máš čas?“
„Kafe?“
„Hej. Počkám ťa dolu,“ povedala som a zamierila k dverám firmy, v ktorej pracovala. Jej klobúk by bol využiteľný aj ako stan pre šesť osôb. Keby ho mal snehuliak, mohol by žiť v Miami na pláži.
„Čo to máš na hlave?“ pobavene som ukazovala na zvláštnu rekvizitu do filmu o mafii.
„Nelíbí se ti? Jsem jako Meryl Streep!“ vystrúhala afektovanú pózu.
Chytila ma pod pazuchu a viedla do neďalekej kaviarne.
„Poprosím vás ľadovú kávu s karamelovým likérom,“ usmiala som sa na čašníka.
„Černý kafe, děkuju,“ hlesla. „Hele, jáj ako nechci bejt nána, ale nepřibralas tak kilo nebo dvě?“ uškŕňala sa.
„Čo ja viem, to sa stratí,“ mykla som ramenom a v duchu som jej nadávala do odporných svíň v rôznych jazykoch.
„Hele, nezlob se, tak cos chtěla?“ uškŕňala sa a bezpredmetne listovala v nápojovom lístku.
„Aby si mi dala recept na tukožrútsku polievku, ty krava,“ kopla som ju pod stolom.
Rozosmiala sa na celý podnik. Mladý čašník úslužne položil naše objednávky a ja som prstom načrela do šľahačky.
„Ty vole, neser mě... já si jen myslím, že když máš mužskýho jako je Boris, měla bys třeba cvičit, nebo nepít tisíc kalorií v něčem, o čem se mylne domníváš, že je to kafe,“ usrkla si zo svojej čiernej žbrndy.
„Ty čo sa do mňa púšťaš, more?“ nechápala som jej náhly záujem o moje faldíky.
„Nic, jen ti říkám, aby sis dávala bacha, ať ti ho třeba neodláká ňáká modelečka, holko zlatá,“ zvraštila čelo, na ktorom sa objavilo osem dlhých vrások. Usmiala som sa. Ja nemám žiadnu.
„Dobre, nie som tu kvôli mojej celulitíde. Ráno som v metre stretla Maxa,“ povedala som potichu, akoby som sa bála, že ma bude niekto počuť. Eva sa oprela o operadlo stoličky, rozhodila rukami a pobavene sa mi dívala do očí.
„Ty vole, konečně!“ položila obe dlane na stôl.
„Čo konečne?“
„Jseš tady snad tři roky, byla to jen otázka času. Tohle je Praha, ne New York, zlato. Tak jak vypadá?“ odobrala si prstom z mojej šľahačky.
„Čo ja viem, vrazil do mňa na schodoch. Stokrát som mu hovorila, aby po nich nebežal! A Praha je veľká ako svet, ja nechápem, ako sa to mohlo...“ hovorila som viac-menej sama sebe. „Fízel mi potom pomohol pozbierať veci, čo sa mi vysypali z kabelky, mala som tam aj...“
„Ty vole! Seru na tvou kabelku, jak vypadá se ptám!“
„Normálne, ako predtým,“ zodvihla som pravé plece a miešala kávu slamkou.
„Je hezčí, že jo?“ rýpala.
„S tebou sa nedá baviť, pozývam a idem,“ hodila som na stôl bankovku a nedopitú sladkú kávu nechala na stole. Pri odchode som začula len Evin smiech. Nie škodoradostný, skôr priateľský. Je skeptická a racionálna. Preto sme priateľky a preto mám chuť ju niekedy zabiť. Absolútne jej chýba empatia, takt a stavebné povolenie na vzdušné zámky.
Keď som otvorila dvere do bytu, zacítila som známy smrad pečenej hovädziny.
„Tebe robím kura,“ ozvalo sa z kuchyne. Vedel, ako som sa zatvárila. Vedel aj, že keď robí hovädzie, dvíha sa mi z toho žalúdok.
Prišla som do kuchyne a objala som ho. Pleskla so mu po zadku len tak zo zvyku a on mi to vrátil, až ma nadvihlo.
„Au, veď nie tak silno,“ zamračila som sa.
„Nemrač sa, budeš mať čelo ako Eva,“ naklonil sa a pobozkal ma na líce.
„Práve od nej idem, boli sme na kávu,“ ujedala som mu z nakrájaných paradajok.
„Ako sa má?“ miešal omáčku.
„Kúpila si klobúk jak slečna Daisy,“ zasmiali sme sa. Obaja.
Večer sme si pustili film. Bol štvrtok, štvrtky velím ja, takže sme pozerali Ils. Ujedala som pri tom lyžičkou z arašidového masla a dopredu hovorila Borisovi, aby si zakryl oči.
„Ešte raz mi povieš, čo bude nasledovať, tak to vypnem,“ vyhrážal sa a ja som zamierila s lyžicou masla k jeho ústam. „Ježiš toto je ale hrozne sladké,“ zaksichtil sa.
„Pšt, film!“ povedala som s plnými ústami. Zasmial sa uhryzol ma do ramena.
Tenhle příběh se stal v roce 1973 na malé Rumunské vesnici.
Šest dětí ve věku 7-14 let zavraždilo svou učitelku a jejího manžela.
Při výslechu se jich policie ptala na důvod.
„Když... oni se s námi nechtěly hrát.“
Šest dětí ve věku 7-14 let zavraždilo svou učitelku a jejího manžela.
Při výslechu se jich policie ptala na důvod.
„Když... oni se s námi nechtěly hrát.“
Zaznelo pred záverečnými titulkami a ja som sa ukradomky dívala na Borisovu tvár.
„Ty vole,“ pretieral si oči a zhlboka vydýchol.
„No ale že je to dobrý film!“ dívala som sa na spodok prázdneho pohára od masla.
„No hej, v pohode. Celkom šupa ten záver,“ zobral mi pohár a odišiel do kuchyne po citrónovú vodu. Stále som si škrabala chrastu po popálenine na hrudi.
„A vraj aké milé detičky, čo?“ usmiala som sa a vystrela ruku, keď mi podával veľký pohár s obrázkom lezúcej koaly.
„No veď toto,“ vzdychol si.
„Urobíme si také?“ žartovala som.
„Iste, tak o desať rokov,“ usmial sa.
„To už budeš šedivý,“ hrýzla som do plátku citróna.
„To nie je pri robení detí také podstatné. Skôr určite nie,“ jeho tón zvážnel.
„Čo tak o päť?“ snažila som sa usmievať, ale už mi to nebolo celkom vtipné.
„Nezjednávaj. Povedal som o desať a hotovo,“ zodvihol pravé obočie a a prikývol.
„Dieťa príde, keď bude mať prísť. Možno o rok, možno nikdy,“ rozhodila som rukami a vstávala z gauča.
„Tak to radšej nikdy,“ zašomral si popod nos.
„Ako?“ prekvapene som sa otočila.
„Že to radšej nikdy,“ povedal nahlas.
Prikývla som. Zahryzla som si do spodnej pery a odišla na balkón.
Vytiahla som z krabičky cigaretu a zhlboka som si potiahla. Zvnútra so začula melódiu pípnutej smsky.
Podo mnou sa rozliehalo nočné mesto. Vysvietené ako Vegas. Zhlboka som dýchala nezameniteľnú vôňu pražského vzduchu a krčila kolená pod bradou.
„Prišla ti smska,“ podával mi Boris mobil cez balkónové dvere.
„Dík,“ položila som ho na parapetu a v pokoji dofajčila cigaretu.
DÍVÁM SE. DÍVÁM.
Stálo v texte od neznámeho odosielateľa. Nemusela som to číslo poznať. Vedela som. Naprázdno som preglgla a roztriasli sa mi ruky. Chvíľu som sedela v zime na balkóne. Obúval sa do mňa vietor a mne sa ježili chĺpky. Postavila som sa a vošla dnu. Boris si medzičasom zapol ďalšiu časť Frasiera a ja som sa šla osprchovať.
Bola som tam asi hodinu. Snažila som sa zmyť zo seba ten zvláštny pocit z dnešného rána a troch veľavravných slov. Nevedela som, kde vzal moje číslo. A bolo mi to jedno. Ani prečo mi poslal názov našej obľúbenej skladby. Ani prečo mi od prvej spoločnej noci kreslil na brucho kruhy a hovoril o tom, ako sa z toho nášmu budúcemu potomkovi bude krútiť hlava. Ani prečo pred štyrmi rokmi zmizol a teraz si myslí bohviečo. Vyliezla som z vane zabalená len v bielej froté osuške. Na hlave som mala uterákový turban a robila som mokré šľapaje po celej podlahe. Boris sa už stihol presunúť do spálne, sledoval seriál a zbadal ma len periférne. Vystrel ku mne ruku.
„Len sa oblečiem a idem,“ usmiala som sa.
„Neobliekaj sa,“ žmurkol.
S úškrnom som prišla ku kabelke a vytiahla z nej krabičku z lekárne. V druhej ruke som mala mobil.
NESTOJÍM O LETOKRUHY.
A O TEBA TIEŽ NIE. DOBRÚ.
Odoslala som a vymazala Maxovo číslo. Otvorila som krabičku s antikoncepciou, prehltla pilulku v domnení, že zadok budem mať vďaka nej stále väčší a v uteráku pricupkala k Borisovi. Vypol Frasiera, privinul sa ku mne a keď sa mi snažil uterák stiahnuť, nechtiac ma poškriabal.
„Do riti, strhol som ti tú chrastu,“ preľakol sa.
Z ľavého prsníka mi tiekol jemný cícerok krvi.
„Už bolo načase,“ vzdychla som, nabrala jej trochu na prst a zamierila k jeho ústam.
Komentáre
uff,