O mnohých ľuďoch som si v živote už myslela, že v ňom ostanú navždy a dnes si nepamätám ani ich priezviská. Na strednej som si myslela, že Lucia bude so mnou stále, chodili sme spolu nakupovať, fajčiť na doskočisko k telocvični, písali sme si dokonca listy. Každý deň sme si ich v škole vymenili. Ani neviem, prečo sme to robili, keď sme sedeli v jednej lavici a trávili spolu minimálne desať hodín každý boží deň, ale robili sme to a bolo to pekné. Kým sme sa dopracovali k maturite, našla si frajera, ktorému som sa nepáčila a už mi nikdy nenapísala list a nešla so mnou rabovať do H&M.
Bolo to divné miesto, tá stredná škola. Mali sme aj kamarátov. Ja a Lucia. Boli to chalani z oktávy. Rockeri. Mali vlasy po bradu, nosili tričká s kapelami, džíny, conversy a nevedeli si nájsť frajerky, hoci boli fešáci a mali skvelý humor. Koščo a Kotty. Tak sa volali. Nie naozajstne, my sme ich tak volali, boli to skrátené verzie ich priezvisk. Aj s nimi som si písala listy, ale nie denne, len raz za týždeň, stávali sme na chodbe v rohu a ohovárali ľudí, čo išli okolo. Cítili sme sa ako undergroundová koalícia k tej opozícii, ktorú na stredných školách tvoria športovci a modelky. Od maturity som o nich nepočula. Je to smutné. Ale keď si predstavím, že s nimi dnes idem na pivo, tak mi to príde smiešne násilné.
Myslím si, že čím menej máte na začiatku pocit, že s vami niekto bude navždy a čím menej tomu veríte, tým viac sa to stáva pravdou. A niekedy vás to dokonca prekvapí alebo zaskočí.
Poznám človeka, ktorému som sa na začiatku nášho vzťahu ani nepozdravila. Ale on zdravil ďalej a raz som sa pozabudla a odzdravila mu a odvtedy si hovorím, že keby som tak neurobila a niekto by mi v čarovnej guli ukázal, o čo som prišla, tak si tlčiem hlavu o zárubňu.
Ten človek má zo všetkého najradšej seba a pocit, že ho zo všetkého najradšej majú radi aj ostatní. Niekedy je to smiešne, inokedy otravné, ale je to charakterová črta, ktorá viem, že sa nezmení. A viem, že ani náš podivný vzťah sa nezmení, lebo on si hovie v tom, že ja ho potrebujem a ja som príliš naviazaná na jeho úsudok.
Občas sa mi stáva, že sa ocitnem v situácii, kedy chcem vedieť, čo by povedal. Keď ma niekto pozve na rande, keď sa neviem rozhodnúť, či uvariť slepačiu alebo hovädziu, keď sa mi môj brat zdôverí s novou informáciou o sexuálnom živote a chce odo mňa radu... vždy si vtedy predstavím, čo by urobil on a spravím to isté, lebo sa mi osvedčilo, že jeho rozhodnutia o tom, ako mám žiť svoj život, sú oveľa lepšie, ako tie, ktoré činím sama.
Pripadám si miestami nesvojprávne. Nie som do neho zamilovaná, túto fázu už máme dávno za sebou, ale aj tak sa často pristihnem pri potrebe mať ho pri sebe vo chvíľach, keď mi je veľmi dobre alebo veľmi zle. Keď dostanem migrénu a chcem skočiť z balkóna, alebo keď sa môjmu profesorovi páči práca, ktorú som napísala, alebo keď bafkám na balkóne jointa a tancujem potom na letné hity 90tych rokov...
Predstavuje pre mňa istý druh opory. Taký, aký nikdy nenájdem v nikom inom. V mužovi, s ktorým plánujem rodinu, v rodine, ktorú už mám, v priateľoch, ktorým by som dala všetky svoje fungujúce orgány... jednoducho v nikom. Je to špecifická opora, niečo ako bionická noha. Nasadíte si ju na kýptik a odrážate sa ňou od zeme. Nie je vaša, ale viete, že tam je a nedovolí vám spadnúť.
Milujem jeho trpezlivosť. Takú láskavú, ako keď vysvetľujete malému dieťaťu, prečo nesmie strkať prsty do zásuvky a ono sa vás s plačom pýta, kto zamuroval prasiatko do steny. Posadíte si ho na kolená a vysvetlíte mu, že prasiatku je tam dobre, ale dávať mu prsty do nošteka by ho bolelo. A dieťa je spokojné. Takto nejako komunikuje on so mnou. A ja som spokojná.
Mávam ťažké dni. A ešte ťažšie noci. A nikdy nechcem vedieť, aké to je žiť bez jeho výkričníkov za vetami. Lebo tie na mňa zvolávajú, že bude dobre a ja som náchylná im veriť.
Píšem svoju záverečnú prácu. O dva mesiace už budem mať titul. Iba taký smiešny, ale bude tam. A ja som sa konečne obťažovala sadnúť si na zadok a písať. A začala som poďakovaním, ktoré som venovala jemu, lebo keby nebol, tak ten príbeh nikdy nemôže vzniknúť a ten titul by som nikdy pred menom mať nemohla.
Púšťam si pri tom hudbu a Bowie ma z nej hlava. Ale je to jeho hudba, tak ju tolerujem. Strkám kábel od počítača do zamurovaného prasiatka a plním stránky slovami, o ktorých viem celkom presne, kto si ich prečíta ako prvý.
Keď ma Bowie hlava
26.04.2013 22:26:16
- | stály odkaz
Komentáre
;)