Omínala ma päta na topánke.
"Čo je?" spýtal sa Tomáš, keď narážal sud za barom.
"Ale... dačo mám s achillovkou, do prdele," utierala som stoly a trepala nohou ako pes po vyčúraní.
Vzala som z každého stola prospekt s farebnými obrázkami a hodila ich do koša. Tisíckrát som druhej smene vravela, že to tam nepatrí, vyzerá to lacno, nechutne, hnusne a je to úplne neefektívne.
Otvorila som dvere, otočila tabuľku na nich a postavila som sa za bar. Rada som tú prácu robila, lebo som vedela, že je to len na istý čas a asi aj preto, že tam chodili zaujímavé typy ľudí a ja som ich mohla pozorovať, analyzovať a potom používať vo svojich príbehoch.
Ráno sa začali schádzať prví ľudia, väčšinou študáci, čo prišli na kofolu alebo sa im proste nechcelo do školy, tak kaprili tri hodiny u nás, fajčili lacné cigarety a potom išli bohviekam. Pred obedom a v čase obeda to bolo najlepšie, chodili vyoblekovaní manažéri s obchodnými partnermi na rýchle stretnutia pri káve a nechávali veľké tringelty.
"Na osmičke máš dvoch," kývol Tomáš hlavou. Vzala som si ceruzku a blok a keď sa predo mnou objavil Rudo s nejakým chlapom, naprázdno som preglgla. Zrazu som mala pocit, že je to priveľa ľudí v primalom priestore...
"Dobrý deň, nech sa páči, vybrali ste si?" usmiala som sa na nich, ako listovali nápojovým lístkom.
"Ja vás poprosím presso, veľké," povedal neznámy chlap.
Rudo sa na mňa chvíľu nechápavo díval a potom zo seba vysúkal: "Piccolo s mliekom."
Prikývla som, usmiala sa a keďže čašník nemá z pľacu odchádzať s prázdnymi rukami, vzala som pohár chalanovi pri vedľajšom stole. Ani neviem, či ho už mal dopitý.
"Tomáš, vezmi za mňa tú osmičku, prosím ťa," zúfalo som sa na neho zadívala a on pokrútil hlavou.
"Ani náhodou, včera si ma zjebala za jednu šmuhu na pohári ako psa. Okrem toho, ten v tom svetri vyzerá tak divne, že čakám, kedy vyskočí na stôl a zavelí - všetci k zemi."
Zapínala som kávovar a predýchavala jeho prítomnosť. Nebola som si istá, komu z nás bolo teraz viac zle. Ale skoro by som si myslela, že nám obom rovnako.
Rudo bol kedysi môj... no... Rudo bol kedysi môj. Vlastne nebol, ale nechával ma myslieť si to. Bol najprv čašník a potom prevádzkar. A okrem iného bol hlavne skvelý chlap. Chvíľu sme sa stretávali, strašne dobre mi s ním bolo. Ale on nemal rád, keď som hovorila slovné spojenie strašne dobre a ešte nemal rád moje hnedé legíny. Inak si celkom myslím, že ostatné na mne rád mal. Raz večer sme vypili priveľa vína a skončili v jeho posteli, ale ostali sme oblečení, lebo ja som robila drahoty a on na mňa nechcel byť zlý.
Potom sme sa zvykli občas stretnúť iba tak, na marlborke. Niekedy premýšľam, či aj on mal tie cigarety so mnou radšej, ako tie, čo fajčil sám... Raz v noci mi zavolal, že ide okolo, tak som zbehla pred panelák. Sedel na kapote auta, fajčil a smial sa. Chcem si ten večer pamätať, lebo bol dokonalý. Mrholilo, bola nám zima, ale ani jeden z nás nechcel ísť dnu, lebo... vlastne neviem, či aj on, ale ja som nechcela, pretože mi s ním bolo dobre.
"Preteká ti káva," drgol do mňa Tomáš a ja som konečne precitla. Poukladala som šálky na tácky, trikrát sa nadýchla a prišla k ich stolu.
"Nech sa páči, piccolo s mliekom a veľké presso. Budete si priať ešte niečo?"
"Zatiaľ nie," usmial sa chlap sediaci oproti Rudovi.
Dvere sa otvorili a vošli moji obľúbení zákazníci. Šesť holohlavých chalanov,čo nemali krky a ich tréner.
Chlapci prešli okolo mňa a každý z nich ma udrel po zadku. Roman sa široko usmieval a rozpažil. Ešte nikdy som jeho objatie nepotrebovala tak, ako teraz.
Keď som ušla z Bystrice do Bratislavy, lebo jednak som skončila školu a jednak som nechcela chodiť okolo Rudovho podniku a premýšľať, čo sa stalo, začala som chodiť do fitka. Aj za to vlastne môže Rudo, stále apeloval na moje svedomie svojimi tehličkami a dokonalým malým zadkom. Chcel ma donútiť cvičiť, ale nikdy sa mu to nepodarilo. Cítila som sa v Bratislave sama a športovci sú družní, tak som začala chodiť do fitka na Krížnej. Vysoký štíhly šľachovitý chlap sa ma rád ujal a podľa toho, s akými väzbami chodil po ulici, tak nielen mňa.
"Inak, ja vždy, keď vás vidím takto spolu, tak to vyzerá, ako keby si nemecký Klub nespravodlivo plešatých najal animátora," chytila som Romana okolo pliec a usádzajúci sa chlapci sa rozosmiali.
"To, čo furt, žabka," žmurkol na mňa Félix a ja som ho vždy veľmi rada oslovovala, aj keď som mu nemala čo povedať, lebo sa mi páčilo jeho meno.
"Áno, Félix, ako povieš, Félix," chlapci sa zasa rozosmiali a ja som na sekundu zabudla, že za mojim chrbtom je moja minulosť, na ktorú sa dnes ešte budem musieť pozrieť.
Rudo sa občas letmo zadíval mojim smerom a mňa jeho pohľad vždy bodol ako ihla tatéra. Jedného dňa sa proste prestal ozývať a ja neviem prečo. Nezavolal, nenapísal, neprišiel. Skúšala som ho kontaktovať, ale bolo to bez odozvy. Nevedela som celkom presne, čo som urobila zle. Vlastne som to nevedela vôbec. Bol to kurevník, ale bolo mi to jedno, nechcela som si ho vziať za muža, chcela som sa len kamarátiť. A asi tam bol kameň úrazu,lebo on si možno myslel, že ho chcem za muža. Neviem.
Jedného dňa mal prísť a neprišiel. Nezdvíhal telefón, neodpisoval na smsky a keď jeho ikona zasvietila na komunikátore namodro a ja som mu napísala, tak sa radšej odhlásil. Potom som rezignovala a napísala mu, že odchádzam z mesta a viac ho nebudem otravovať. Ale pravdou je, že odvtedy som sa už nezasmiala. Aspoň nie tak, ako ma vedel rozosmiať iba on.
"Zaplatím, všetko spolu," povedal zrazu stojac mi pri bare.
"Dve sedemdesiat," povedala som a podala mu blok.
"Ako sa máš?" usmial sa, ale nie tak, ako som na to bola zvyknutá.
"Dobre."
"To je okey, maj sa," podal mi desaťeurovku a odišiel. Stála som tam ešte chvíľu a dívala sa na jeho odchádzajúci véčkový chrbát a vzdaľujúce sa polky krásneho zadku a mala som pocit, že tie bodavé tatérske ihly mi prešli skrz telo a tetujú mi vnútorné orgány.
Moje priateľstvo pre neho malo hodnotu sedem eur a tridsať centov. Bol to skúsený obchodník, nenadhodnocoval.
"Dnes máte rundu na mňa, chlapci. Za predaný odpustok," zašomrala som si a rozkladala poháre s ľadovým zeleným čajom pred svalovcov.
Jeden odpustok, pán vrchný
02.06.2013 08:47:17
- | stály odkaz
Komentáre
Nie si za 7.30
Úsmev nájdeš. Ten, taký jamkatý...:-)
A Rudo...Možno pochopil, že najkrajšie kvety sa netrhajú aj keď to samotnej kvetine môže na chvíľku pripadať zvláštne.