Včera sa ma to spýtal jeden kamarát a ja som mu nabulíkala úplne rovnaké naučené frázy, ako hovorím personalistom. Pravdou však je, že neviem, čo budem robiť o päť rokov, ale viem, čo budem o päť rokov potrebovať. Budem potrebovať ateliér. Veľký priestranný ateliér, v ktorom budú všade rozrobené plátna, hoci neviem maľovať. Taký ateliér, v ktorom to bude jedno, pretože bude iba môj. Bude tam veľký rohový gauč, obrovská kráľovská kovaná posteľ, kuchynská linka a drevené podlahy. Okná budú na všetky svetové strany a bude mať dve obrovské terasy s ratanovým nábytkom. Stropy budú vysoké a budú z nich viať plachty a závesy, keď sa tie dvere na terasy otvoria. Pozdĺž stien budú veľké drevené knižnice plné drahých a voňavých kníh v kožených obaloch a na zemi sa budú pohadzovať tulivaky. Pri jednej zo stien bude hojdacia sieť. Bude to tam páchnuť acetónom, farbami, atramentom a marihuanou. A ja si tam budem môcť robiť čo budem chcieť, pokojne aj prsiami od farby maľovať obrazy na steny s jointom v ústach... Lebo to bude miesto môjho duševného pokoja. Miesto, na ktorom smiem kričať, čo mi bude hrdlo stačiť a môžem kričať čo len chcem, lebo steny budú odhlučnené a počuť ma budú len tie hlasy v mojej hlave, ktorým je to aj tak jedno. A potom, keď sa vyzúrim, vyšantím, vyhúlim a vykričím, môžem ísť zasa tam, kde sú ľudia tak normálni a uniformní, že mi je z nich nagrc. Do sveta, v ktorom ma má kto čakať, kto milovať, kto akceptovať. Do sveta, ktorý musím žiť, ale nemusí sa mi páčiť a jediné, prečo sa doň vraciam, je tá bytosť, ktorej vlasy voňajú ránom.
Nikdy so mnou nebol nikto spokojný. Nikdy som nebola dosť dobrá pre nikoho v mojom živote a to je dôvod, prečo som dnes taká, aká som. Ja nepíšem preto, že by ma to bohvieako bavilo. Píšem, lebo to je jediná vec, pri ktorej som sama so sebou spokojná aspoň na znesiteľnú úroveň.
Všetky lásky, ktoré som v živote mala, mnou prešli ako čakárňou na čosi lepšie. Lebo, povedzme si narovinu, vo mne je dosť útulne. Ale zas nie natoľko, aby vo mne človek ostal navždy a ešte sa pri tom aj tváril spokojne. Viete, ako nové BMW. Aj vám v ňom je dobre, aj veľa vydrží, aj celkom slušne jazdí... ale po istej dobe vás predsalen začne bolieť riť z toľkého sedenia.
Neviem, kde budem o päť rokov. Ale som si celkom istá, že nie na ceste k tomu, aby som bola spokojná sama so sebou, tobôž, aby so mnou boli spokojní iní. Ale ono to nevadí... V tom ateliéri to nikto počuť nebude.
Komentáre
Pipi
info
Drahý pán Chuck,
cmúčok.
Volala som ti, dement, mi nedvíhaš ! Zas !