Surr Nereálna

Dnes som si povedala, že sa vydriapem preč z vesmíru. Akosi neviem, čo by som tu ešte robila, keď tu mám byť sama. No a čo, že mám svoj osobný vesmír, nič vás do toho, kde začína a kde končí! Moje sociálne fóbie spôsobili, že som doň pustila len Teba. Lebo si pochopil, že človek je človeku iba prízrakom.

Na svojich krivých nohách som si postavila charakter. A Tebe to nevadilo. Asi sa ti páčilo, aká som neuniformná a že dúfam v okrúhly svet. Lebo ak je svet okrúhly, vrátiš sa ku mne a ja k Tebe. Stál si tak blízko, že som sa mihalnicami mohla dotknúť Tvojho krku. Otvárala a zatvárala som oči, akoby som nemohla uveriť, že si skutočný. Nebol si. Ale veď... cítila som! Naozaj! Na koncoch rias dotyk. Motýlí. Ten sa predsa nedá pomýliť.

Rozmýšľam, prečo nechceš dodržať svoje sľuby. Možno nastala vzťahová níž. Alebo za to môžu lentilky. Jem iba ružové a hnedé. A asi aj Ty. A teraz sa hneváš, že som Ti nechala modré, zelené, červené a oranžové. Tak sa náš svet rozpadol. Na mlieko a vodové farby. Je mi to ľúto. Ani nevieš, ako veľmi. Ja už nechcem počúvať, že život je jednoducho taký. Nosím v sebe koniec sveta pridlho.

Zasiahol si Achillovo územie. Viem, že si nechcel. Ale neber mi pero, papier a Tvoj pár očí. Potrebujem písať niečím, na niečo a pre niekoho. Inak uschnem a opadám, ako ten štvorlístok, ak sa oň nebudeš starať. Ale Ty sa budeš, viem, že áno. Len možno občas zabudneš. A potom budeš zabúdať častejšie a jemu odkvitne lístok. A trojlístky šťastie nenosia, tak si to ľudia nevymysleli.

Si vrastený do mojich líc. Mnohí si myslia, že je to úsmev. Vnímavejší vidia, že je to pokora. Hrám sa na Hamleta, ale je to rovnaká maska, ako tá jeho – maska stroskotaného úbožiaka, ktorý lieta po hradbách a kričí, že malo byť všetko inak, že chce zmeniť nezmeniteľné. Kričí a chce, to sú dôležité slovesá. Nič však neurobí. Iba kričí. A chce.

Tento lacný výpredaj mojich emočných nití kúpiš za pár drobných. Potom ich stoč do klbka a hoď dákej mačke, nech sa má s čím hrať. Na nič iné klbká nie sú dobré. Keby som si dáke vzala do svojho vzdušného zámku, nemusela by som sa v ňom tak nudiť. Na svoju obhajobu však – nepredpokladala som, že v ňom ostanem sama. Mohla som Ti uštrikovať sveter. Aby Ti nebola zima, keby si náhodou chcel prísť na návštevu.

Musím sa prebudiť. Drgni do mňa. Nech si z toho sna nevykričím hlasivky.