Odjakživa lietam veľmi rád. Nedokážem spočítať, koľkokrát som už sedel v lietadle a koľko hodín nad Atlantikom som rozjímal o živote a o dôležitosti kyslíkových masiek v lietadlách. V skutočnosti som nikdy princíp lietania nepochopil, sú to veľké kovové krabice, ktoré sa vznášajú... je to vlastne fascinujúce.
Žijem v Hobokene už pätnásť rokov. Hoboken je na druhej strane rieky Hudson, presne oproti Manhattanu, akurát už nepatrí do štátu New York, ale do štátu New Jersey. V sedemnástich som sem prišiel kvôli štúdiu a už som tu ostal. Nemal som dôvod vracať sa na Slovensko, Amerika mi dala možnosti, ktoré som tam, ako chlapča z Radvane, nemal. Skončil som vysokú školu a začal som podnikať. Nič veľké, ročný obrat je len asi stodvadsať miliónov dolárov. Podnikám s realitami, predávam celkom pekné domčeky na predmestí a relatívne sa mi darí.
Na Slovensku som nechal mamu a otca. Mame posielam pravidelne letenky, aby mňa a moju ženu chodila navštevovať, otec leží na radvanskom cintoríne už desať rokov. Je to vlastne jeden z dôvodov, prečo som prišiel. Cítil som sa ako idiot, že som nebol ani na pohrebe a vlastne som nikdy nevidel jeho hrob. Neprikladám tomu totiž dôležitosť, myslím, že podstatné je to, čo sme spolu zažili, kým nebol pod zemou. Mama však naliehala, tak som sadol na lietadlo a priletel. Po toľkých rokoch sa tu naozaj nič nezmenilo.
Skôr, ako som sa stihol zvítať s mamou, nechal som sa taxíkom odviezť k cintorínu. Najprv som sa chcel zvítať s otcom. Vystúpil som a nechal bežať taxameter. Prechádzal som po úzkej kamennej cestičke a šiel presne tam, kde som si pamätal, že pochovali starkú a starkého, keď som bol ešte dieťa. Kráčal som medzi náhrobkami a v diaľke pri hrobe mojej rodiny, videl sedieť dievča na kamennej lavičke. Komu vôbec napadlo robiť lavičky z kameňa? Čo je to za hlúpu ideu?
Približoval som sa stále viac a začínal tušiť, kto to je. Iba jeden človek mohol na kamennej lavičke v novembri čítať knihu.
Postavil som sa tesne za ňu a zbieral odvahu na oslovenie. Mala krásny, krikľavo červený kabát a bielu baretku. A čítala Knihu o cintoríne, pretože bola na cintoríne.
"Klára Janáková," povedal som a chytil ju za rameno.
Pomaly sa otočila, chvíľu žmúrila, potom vstala a nechápavo klipkala očami.
"Tak si to ty," usmial som sa.
"Richard," vypadlo z nej a ostýchavo sa zahľadela do zeme. Mal som pocit, že je stále tým dievčaťom, ktoré som tu pred rokmi nechal.
"Čo tu robíš?" nechápavo som sa usmieval.
"Čítam si," ukázala na knihu a posadila sa.
Sadol som si vedľa nej a díval sa na otcov hrob. Chvíľu sme boli obaja úplne ticho.
S Klárou som chodil ako decko. Vyrastali sme v domoch vedľa seba, dostal som od nej svoj prvý bozk, jej prsia boli prvé, ktoré som v živote videl, ale nikam ďalej sme sa nedostali. Boli sme ešte deti, keď som dostal možnosť vycestovať do Štátov a študovať tam. Sľúbil som jej, že sa vrátim, bola to veľká láska. Taká tá prvá, ktorú si pamätáte. Zarazilo ma, že ja som zabudol...
"Chodíš sem často?" spýtal som sa.
"Každý piatok, za Romanom," usmiala sa.
Roman bol môj otec. Mal Kláru veľmi rád, dokonca tak veľmi, že sa snažil presvedčiť jej rodičov, aby ju poslali do Ameriky so mnou tiež a keď zistil, že jej rodičia tomu nie sú naklonení, tak chcel, aby som sa domov vracal aspoň raz za pol roka.
"Mal ťa veľmi rád," povedal som a sťažka si vzdychol, lebo som sa začínal rozpamätávať.
"Aj ja jeho. Veľa mi pomohol," smutne sa pozrela na jeho náhrobok.
"Prečo si tu?" spýtal som sa.
"Tvoja mama mi povedala, že dnes prídeš. Čakala som ťa," mykla ramenom.
"Prečo?"
Rozplakala sa. Tak nenápadne, snažila sa s tým bojovať, ale videl som to. Plakala. Bolo jej ľúto. A vlastne aj mne.
"Čo máš nové?" spýtala sa po chvíli.
"Realitku a manželku," povedal som a odkašľal si, ako keby som ani nechcel, aby to druhé slovo počula.
"To viem. Tvoja mama vravela," nasilu sa uškrnula.
"A čo ty? Je to už veľa rokov, čo sme sa videli naposledy," skonštatoval som.
"Ja som stále rovnaká. Nič sa nezmenilo, odkedy si ma tu zabudol," povedala potichu a teraz som mal pocit, že sa rozplačem ja. Zabudol... ako zhovievavo to nazvala. Mohla povedať, že som sa na ňu vysral, ale nato bola príliš jemná. A vlastne, je to krásny eufemizmus... neopustil som ju, ja som ju tu skrátka na pätnásť rokov zabudol a teraz som sa vrátil... len škoda, že nie po ňu.
Sedel som a díval sa na ňu. Uvažoval som, čo urobiť, aby som ju aspoň trochu odškodnil. Aby som aspoň trochu pochopil, ako sa cítila, keď som odišiel a nevrátil sa. Prečo na mňa čakala? Boli sme deti, musela vedieť, že sa nevrátim... však? Však to musela vedieť?
"Spomínam si, ako si čítala Malé ženy na zraze ľudí postihnutých namizmom," zasmial som sa.
"Hodilo sa to tam," usmiala sa.
"A ako si kradla v obchode, aby ťa zavreli, lebo si si chcela prečítať Zločin a trest," rozbíjal som sa a ona sa len decentne usmievala a mal som pocit, že je rada, že si to pamätám.
"To bolo riadne dávno," povedala.
"Stále čítaš knihy na miestach, ku ktorým sa viaže ich názov," ukázal som sa skvelý literárny počin Samka Táleho.
"Asi je to úchylka," usmiala sa.
Na moment som sa preniesol do doby, keď som odchádzal zo Slovenska. Do doby, keď som mal pocit, že všetko bude lepšie a krajšie. Do doby, keď som bol presvedčený o tom, že robím dobre. Do doby, keď som tu Kláru zabudol... Sedela tam vedľa mňa, po pätnástich rokoch, stále rovnako roztomilá, stále rovnako krásna a medzi obočím mala malú nenápadnú vrásku, o ktorej som bol presvedčený, že za ňu môžem.
Ostala v Radvani a pracuje ako učiteľka v škôlke. Prijala status dedinskej starej dievky a zo všetkého najradšej je zalezená vo svojom byte a číta si knihy.
"Ja nezažívam žiadne príbehy naozaj, ale zažívam tisícky tak... akože. Chápeš," povedala mi raz, keď sme ešte boli deti.
Chcel som napraviť tú krivdu, ktorej som sa na nej napáchal. Chcel som urobiť niečo, čo by ma vykúpilo.
"Klára? Hneváš sa na mňa?" spýtal som sa nesmelo.
Pokrútila hlavou.
"Prečo nie?"
"A načo by to bolo dobré? Žijem so spomienkou na teba v tichom mieri," vstala, podala mi Knihu o cintoríne, tuho ma objala a odišla.
Zrazu som mal pocit, že viem celkom presne, ako sa cítila, keď som ju tu zabudol...
Počas tých pár dní, čo som na Slovensku bol, som ju nevidel ani raz. Cestou späť som v lietadle čítal Malého princa, lebo mi bolo jasné, že by ho tam čítala aj Klára. Asi po hodine som začul ženský hlas sediaci predo mnou:
"V lietadlách nie sú kyslíkové masky kvôli tomu, aby ste prežili. Sú tu preto, aby ste si chvíľku pred smrťou zlepšili náladu prívalom kyslíka," povedala a kučery jej padali do očí.
Ochromene som tam sedel a díval sa na ten filmový úkaz a zabudol, čo povedať.
"Ja som tvoj Tyler Durden, zabudol si si ma na lavičke," usmiala sa a najbližších dvanásť hodín som uvažoval, či to, čo sa stane nad Atlantikom, ostane nad Atlantikom...
Zabudnutá
22.12.2014 18:55:15
- | stály odkaz
Komentáre
možno