Zobúdzala som sa po preplakanej noci a šialenej opici. Už nikdy nebudem piť ľadového medveďa z pollitráku a ešte k tomu slamkou.
V izbe bola úplná tma, milujem moje vonkajšie rolety. Neprenikne ani lúč toho odporného svetla, ktoré vás všetkých, čo máte žalúzie, tak nepríjemne budí vždy, keď si chcete dať klasických ešte päť minút.
Pomaly som vstávala a v hlave mi dunelo tisíc hromov, čosi ako bubenícke sólo od Iron Maiden z roku 87. Peklo. Hlučné peklo.
Na displeji mobilu sa objavilo neznáme české číslo. Slovenské neznáme nezdvíham, lebo je to väčšinou telemarketing, ale zahraničné zdvíham, lebo čo keby volal Chuck Lorre a chcel použiť moje scenáre?
"Áno, prosím," povedala som v očakávaní.
"Dobré ráno, prepáčte, že vás ruším... vy ste Monika?" ozval sa jemný ženský hlások.
"Áno, nech sa páči."
"Nehnevajte sa, že otravujem tak skoro ráno, ja som Lucia a považujem za dôležité vám to povedať... Daniel je mŕtvy," ozvalo sa z druhého konca. Vôbec som si nedala do spojitosti nič z toho, čo tá žena povedala.
"Prosím?" spýtala som sa bezprízorne.
"Infarkt."
"Mal 30."
"Mňa skôr zaráža, že mal srdce, ale áno, aj toto je veľmi zvláštne... pohreb bude v pondelok o štvrtej v Bystrici, ten cintorín v Sásovej, ak by ste chceli prísť," povedala úplne bezemočne.
"Ďakujem," asi som rovnako bezemočne odvetila a zložila.
Musí to byť žart. To predsa musí byť žart, on nemohol umrieť, veď... veď bol živý. A mladý. A príliš krásny na smrť.
Nemám rada Sásovú. Je to taká bystrická Petržalka, len ešte škaredšia. Vyzerá ošuntelo, opadane, hnusne...
Kráčala som ako prvá dáma na pohreb prezidenta - čierny Chanel, čierne Laboutinky, čierne RayBany a na hlave klobúk, ktorý navrhol dofetovaný Dior, keď už naozaj nevedel, čo so sebou. Nič z toho som si nekúpila, pretože predávať orgány mi príde nevhodné. Ale že som vybrakovala skriňu jednej bývalej ministerke, ktorá je zhodou okolností moja krstná, nikto predsa vedieť nemusel.
Na cintoríne bolo veľa ľudí. Slnko sa obúvalo do korún stromov a z davu bolo počuť tlmený ženský plač. Podišla som bližšie a uvidela jeho mamu. Neplakala. Stála tam a bola mŕtva tiež. V jej očiach nebolo vôbec nič, ani náznak života, iba tam tak stála, hľadela pred seba a pomaly umierala spolu s ním.
"Monika?" ozval sa za mnou ženský hlások. "Lucia," predstavila sa.
"Ahoj," podala som jej ruku.
"Ak ho chceš vidieť, je dnu," ukázala na malý domček pri cintoríne.
Vždy mi prišlo morbídne vystavovať mŕtvych ľudí na obdiv, ale on už ma toľkokrát ojebal, že som si musela byť istá tým, že je naozaj tam a naozaj mŕtvy.
Bol tam. Bol veľmi mŕtvy. Konečne jeho alabastrová pleť vynikla dokonale. Ležal tam tak, ako vždy. V drahom obleku a s nonciálnym výrazom.
Rozplakala som sa. A Lucia ma chytila okolo ramien a ťahala von.
Keď celá tá absurdná, farárom požehnaná, chvíľa skončila, ľudia začali postupne odchádzať a my sme tam, na maličkej drevenej lavičke, ostali ešte chvíľu sedieť. Dívali sme sa mlčky na ten drevený kríž s jeho menom a fajčili modré camelky, lebo ich mal najradšej.
"Poďme ku mne, bývam tu kúsok," povedala a ja som ju mlčky nasledovala.
Neznášam staré paneláky, mám z nich strašnú úzkosť.
Vošli sme do bytu a tam zrazu nastal celkom iný vesmír. Krásne zemité farby na stenách sa dopĺňali s čistou bielou v nábytku a matnou zelenou a okrovou v doplnkoch.
"Kto ten byt zariaďoval?" spýtala som sa.
"No hádaj," uškrnula sa.
Jeho autorský podpis bolo vidieť všade. Bol to TEN byt, o ktorom som mu vždy rozprávala... ten, ktorý sa mi sníval, ten, ktorý som chcela zdieľať s ním alebo s kocúrom, ktorý by mal meno po slávnom vedcovi.
Lucia priniesla dve fľaše Becherovky a dva naozaj veľké poháre.
"Tak na Dana," naliala nám obom, štrngli sme si a ja som si zrazu uvedomila, že vôbec neviem, kto tá žena je.
"Kto vlastne si?" spýtala som sa a nalievala ďalší drink.
"Bola som jeho náhrada za teba," usmiala sa.
"Frajerka?"
"Ta čosi... bola som niečo neurčité, čo ho malo rado, keď ty si už nemala. Nikdy sme spolu nič nemali, len mentálny súzvuk," rozosmiala sa.
"A ľúbila si ho?" podala som jej pohár.
"Keby nie, nechala by som ho prestavať mi byt kvôli predstave jeho bývalky o ideálnom priestore na život?" povedala a ja som jej v očiach konečne videla trochu smútku, ktorý k tejto chvíli patril.
Spomínali sme. S láskou a trochou čierneho humoru.
"Bol by rád, keby nás tu videl spolu," povedala.
"Podľa mňa by ho z toho aj tak jeblo, ta..." dodala som a Lucia vyprskla šiesty poldecák Becherovky.
"Čo ťa na ňom najviac sralo?" spýtala sa s už nie úplne adekvátnou artikuláciou.
"Tie jeho jebnuté kraťase, čo doma nosil... vôbec sa mu nehodilo, keď mal na sebe niečo športové, vyzeral ako magor. Tak na magora!" pripila som.
"Ja som nenávidela tie jeho alibistické dristy o tom, že sa veci dejú a že všetko je príbeh a blablablaaaa," rozosmiala sa a naliala ďalší. A ďalší.
Sedeli sme pri gauči, opreté oň chrbtami a hovorili o tom, čo sme nenávideli na chlapovi, ktorého pred pár hodinami pochovali. Ani jedna z nás nechcela povedať, čo na ňom milovala. Ani jedna z nás nepovedala nič o tom, aký bol krásny. Ani jednej z nás nenapadlo spomenúť, ako skvelo varil a aký mal výnimočný literárny vkus. Nehovorili sme o tom, aký bol múdry a... vlastne... to bolo všetko. Bol pekný, vedel variť a rád čítal. Nič viac v ňom nebolo. Bol to skurvený vypočítavý hajzel, ktorý ľuďom okolo seba ničil životy a skrýval to za nonšalantnosť. Každý súdny človek ho nenávidel, pretože mal dôvod. Nikto o ňom nedokáže povedať nič legitímne pekné, pretože vlastne nič také nie je. Bol to arogantný, bezcitný, cynický, deštruktívny, egocentrický, falošný, gýčový, homofóbny, ironický, ješitný, klamársky, ľahostajný, majetnícky, nemotorný, oblekový, puritánsky, rozmaznaný, slabý, tajnostkársky, úbohý vred zlomyseľnosti.
Zaspali sme na zemi vedľa seba s tou zvláštnou cudzou ženou, ktorá mala byť mojim alteregom. Chvíľu som sa dívala, ako spí a prikryla som ju fialovou bodkovanou dekou, ktorú mala na gauči. Prišla som o Daniela a získala Luciu. Je to zvláštny karmický kolobeh vzťahov, ale protest by bol zbytočný.
Tak zbohom, D.
Nech ti v pekle dobre kúria, aby si konečne mohol nosiť tie tvoje vysnívané slnečné okuliare aj v zime.
Kráľ je mŕtvy. Nech žijú kráľovné.
26.12.2014 09:12:51
- | stály odkaz
Komentáre