V mojom živote existujú len dva extrémy, ktoré nemám rada. Keď sa mi nechce písať a musím. A keď sa mi chce písať, ale nemám na to čas.
Ľudia sa ma často pýtajú, ktoré moje poviedky sa stali a ktoré si len vymýšľam. Niekedy sa musím nadlho zamyslieť, aby som im mohla pravdivo odpovedať a ani to si nie som celkom istá tým, čo hovorím.
Mám pred sebou otvorený word s blikajúcim kurzorom, times new roman oznamuje, že prichádza 23. obraz scenára, ktorý, keď bude zviazaný, bude vlastne mojou prvou knihou. Vždy som chcela písať knihy, lebo odkedy som zistila, že viem písať, tak som sa ničomu inému nevenovala. Bude to pekný scenár, len ten pocit, ktorý pri ňom mám, nie je taký pekný.
Je to ako dívať sa na vlastný život na papieri a máte ho všade. Na stenách v spálni, v počítači, vo fotkách v rámikoch... a zo všetkého najviac ho máte v hlave. A ako pripisujete a mažete postavy, tak si trochu uvedomujete, že niektoré sú ozajstné, iné vymyslené a niektoré sú tak akosi medzi. Existujú, ale to, ako sa správajú, čo robia a ako vyzerajú, je len výplod vašej fantázie. Nútite ich zachovať sa adekvátne v rôznych situáciách, poťahujete nitkami príbehu a čakáte, čo urobí ďalšia postava.
Stále nám na škole hovorili, že máme naše postavy nechať žiť ich vlastným životom. Že ak sa rozhodnú zaviesť nás úplne inam, máme ich počúvať a skúmať, prečo to urobili. A ja som to vzala príliš vážne. Zo všetkých ľudí v mojom živote som si urobila postavy z príbehov a čakám, kam ma zavedú a či pri tom porušia dramatický oblúk.
Niektoré to so mnou vzdali už v expozícii, iné išli až po krízu, ale ku katastrofe sa nedostali. Teda metaforicky áno, oblúkovo nie. Čítam si tie riadky a občas naozaj neviem, či som niekoho z tých ľudí poznala. Či som ich stretla a milovala, či sú naozajstní a či pijú čaj. Myslela som si, že to bude náročné zistenie, ale viete čo?
Všetky moje príbehy sa stali. Ale niektoré iba v mojej hlave.
Príbeh, ktorý sa nestal
06.05.2013 15:39:05
- | stály odkaz
Komentáre
surka,