Surr Nereálna

Keď som ju prvýkrát videl, bola taká malá, že som jej nemohol dať ani frčku do nosa, lebo ešte skoro žiaden nemala. Ja už som chodil s Lacom a Robom na potok chytať žubrienky do pohára. A potom ubehlo veľa rokov a tak som si akosi povedal, že na ten jej malý nos budem dávať pozor navždy, lebo už aj z nej bola riadna žubrienka a nechcel som, aby dáky Laco prišiel len tak s pohárom a chytil ju.

Nemal som sestru a vždy som jednu chcel, tak som si ju osvojil. Keď sa do mňa zamilovala, vedel som, že to v zdravej rodine nie je celkom normálne, ale veril som, že ju to prejde. Veľa sme si pomáhali. Ona mi opravovala gramatické chyby a ja jej tie logické. Trávili sme spolu všetok voľný čas a raz som ju neposlúchol a predsa som si povedal, že pôjdem na noc domov. Lebo som vedel, že keby som ostal, celú noc by sa na mňa dívala a hladkala ma pohľadom. Keby som to nevedel, necítil by som sa tak hlúpo a možno by som aj ostal, lenže ja som to vedel.

Tak som sadol do auta a šiel som domov. Vonku mrzlo, padal hustý sneh a mne bola zima. Tak som stúpil na plyn a zabil som sa. Nechcel som, šmykla sa mi noha a už sa to nedalo ubrzdiť. Našťastie nešlo oproti mne žiadne auto. Až po chvíli. Bol to starší zavalitý muž, zavolal záchranku a prišiel aj k môjmu autu a snažil sa mi pomôcť. Vôbec sa nebál, že vybuchne ! Milý človek.

Potom som sa hodnú chvíľu díval, ako ma oživujú. Boli snaživí. A potom som si spomenul na sľub, ktorý sme si dali. Že ak jeden z nás umrie, tak bude robiť anjela tomu druhému a bude sa mu zjavovať.

Nejaký záchranár našiel v mojom mobile jej číslo. Bolo posledné volané, tak jej zavolal. Bola rozospatá, strapatá a mala zachrípnutý hlas.
„Dobrý večer, tu je záchranná služba, prepáčte, že vás ruším, v akom vzťahu ste s Marekom Horákom?“
„Je to môj kamarát, prečo, čo sa stalo?“
„Žiaľ, musím vám oznámiť...“ jeho hlas zanikol vo výraze jej tváre. Ako keby zhltla hlas. Vypleštila oči, z ktorých sa začali rinúť kvantá sĺz, schúlila sa do klbka a vydávala zvuky ako keď týrate zviera veľmi pomaly a precízne.

Mal som pekný pohreb. Boli tam biele kálie a moja truhla bola rubínová. Elegantné. Boli tam moji rodičia, môj brat, moja frajerka, moji spolužiaci, kamaráti, známi, strýkovia, tety, babka a ona. Všetci plakali, ale nikto nie tak veľmi. Keď som sa díval, koľko sĺz sa z nej vylieva, skoro som túžil byť zasa živý. Mala veľké čierne slnečné okuliare a spod nich sa valilo, čo som jakživ nevidel.

Na druhý deň ležala unavene na posteli a mala zatiahnuté rolety. Sadol som si vedľa nej a pohladkal ju po vlasoch.
„Čo tu ležíš, hybaj mi zasadiť mäsožravky na hrob,“ povedal som a ona skoro vypustila dušu.
„Marek?“ zhrozene sa na mňa pozrela a krvi by sa v nej nedorezal.
„No a kto asi?“
„Ale veď ty si...“
„Som ti sľúbil, že keď otrčím kopytá, budem za tebou chodiť, pamätáš?“
Zase sa nekontrolovateľne rozplakala a ja som jej chcel veľmi pomôcť, ale nemal som ani vreckovku ani moc zvrátiť to, čo sa stalo.

Vedel som, že pri nej nebudem môcť byť dlho. Prišiel som jej len povedať, prečo svoj sľub nemôžem splniť.
„Videla si to dievča v klobúku, čo stálo na pohrebe vedľa mojej mamy?“
„Videla.“
„To je moja frajerka.“
„Viem.“
„Sľúbil som ti, že keď zomriem, budem s tebou. Ale jej som pred časom sľúbil, že s ňou budem navždy. A moja večnosť práve začala,“ sklopil som zrak, lebo som nechcel vidieť, ako sa zasa rozplače.

Pritakala a ja som odišiel.

Sedával som od toho dňa pri lôžku mojej milej a daroval jej svoju večnosť.

V jedno ráno som sa zobudil a ležali pri mne obe.
„Čo tu robíš? Veď ťa uvidí, to jej ako vysvetlíš!“ šepkal som, aby sa frajerka nezobudila.
„Neuvidí,“ usmiala sa.
„Počkaj... ako neuvidí? Ako neuvidí?“ preľakol som sa a ona vytiahla zo zadného vrecka nohavíc pokrkvané noviny.

DIEVČA ZOMRELO NA SMÚTOK!

V MALEJ OBCI NA JUHU SLOVENSKA NAŠLI MIESTNI KRIMINALISTI DNES RÁNO TELO MŔTVEHO 24 ROČNÉHO DIEVČAŤA. SÚDNA PITVA NEPREUKÁZALA CUDZIE ZAVINENIE, ANI INÚ ZREJMÚ PRÍČINU SMRTI. ZDROJ BLÍZKY MŔTVEJ ŠTUDENTKE SA PRE DENNÍK NOVÝ ČAS VYJADRIL, ŽE ZOMRELA NA SMÚTOK. ZÁHADNÚ SMRŤ MLADEJ ŽENY BUDE NAĎALEJ VYŠETROVAŤ POLÍCIA.

Čítal som a neveril vlastným očiam.
„Zabila si sa?“ zatriasol som ňou.
„Nie, zomrela som na smútok, čo nevidíš?“ usmievala sa a ukazovala na noviny.
„Prečo si to urobila?“
„Lebo na večnosť by mal ísť človek s čistým štítom. Nenašiel by si pokoj, nedodržal si sľub,“ povedala pokojne a rozkladala si pod mojimi nohami karimatku a spacák.

Bola mŕtva a spávala na zemi vedľa mňa. Tak, ako mi to sľúbila. A ja som jej zato sľúbil, že sa prihovorím, aby mohla byť v ďalšom živote princeznou nejakej peknej krajiny. Tento sľub už splním. Zo strachu, že ma urobí dvorným šašom proti mojej vôli.