Ja si inak myslím, že mám znamenitý vkus na mužov. Páčia sa mi múdri, krásni, vzdelaní, vtipní a nonšalantní. Dobre, to nie je pravda, lebo taký vie byť len Dano, ale keby taký vedel byť aj niekto iný, isto by sa mi to páčilo.
Sedela som s ním v Slovak pube a chrúmala pirohy.
"Na teba vždy, keď sa pozriem, vidím neurón," uškrnul sa haluškovo.
"Danielik, to si zo mňa urobil ty. Tak drž hubu," ukradla som mu z vrchu kúsok slaninky.
"Keď sme spolu chodili, nebola si neurotická, bolo ti sveta žiť!" hovoril s plnými ústami.
"Ty už nikdy nepi pivo, vidíš, čo ti to robí," poklepala som si po čele.
Vytiahla som ho von, aby mi pomohol dešifrovať záhady môjho súčasného vzťahu. Lebo som si zvykla na to, že on to síce vôbec nevyrieši, tobôž, aby tomu rozumel, ale vždy sa pri tom tak urputne zamyslí a je to rozkošné.
"Ja a Karol možno ani nie sme pár. Minule ma pred priateľmi nazval "kamoška" a za ruku ma drží iba potme. Ale možno je to iba tým, ako krátko sa poznáme... Mám tak trochu pocit, že ho asi nepriťahujem. Viem, že je uťahaný z práce, ale nemá chuť sa so mnou milovať..."
"A čo robíte v posteli?"
"Rozprávame sa."
"To nemusí byť zlé," mykol Daniel plecom a sám tomu neveril.
"O spôsoboch mučenia v treťom svete, naposledy."
"Ou," zaksichtil sa a napichol slaninku na vidličku mojim smerom.
"Povedala som mu, že ho ľúbim. Trikrát," prehltla som sústo a mala som pocit, že mi kúsok ostal v krku.
"A?"
"Dvakrát to ignoroval úplne a raz povedal - ďakujem," musela som sa pri tom usmiať, lebo som stále neverila, že sa to stalo.
"To neurobil," vypleštil na mňa oči.
"Naozaj. V posteli."
"Wau," zamyslel sa a zabudol prežúvať.
V tichosti sme vyšli von a prechádzali sa centrom. Objal ma okolo ramien a viedol si ma po námestí. Nerozprávali sme sa, obaja sme mali dosť myšlienok, o ktoré sme sa podelili aj bez slov.
"Aj ja som bol taký," povedal smutne.
"Ale to nie, to bolo iné," oponovala som. Zdvorilo.
"Nebolo, Malá... teraz mi to tu hovoríš a trápi ťa to a keď sme boli spolu, tak som to nevidel či čo?"
"Bolo ti to jedno, tebe na mne začalo záležať až polroka po rozchode," uškrnuli sme sa obaja a on prikývol.
"Nech ten fešák neurobí takú istú chybu," chytil mi tvár do dlaní, pobozkal ma na čelo a zmizol v pohýnajúcej sa električke.
Prišla som domov a začala fanaticky umývať aj riad, ktorý vôbec nebol špinavý. Iba tak, chcelo sa mi. A premýšľala som o tom, čo robím zle, že je to tak, ako to je. Že muži, ktorých milujem, ma začnú mať radi až polroka po tom, čo ja ich už nie. Je to zvláštna inkubačná doba.
Leží v mojej posteli po krk zakrytý paplónom, z ktorého necítiť nás. Iba jeho. Alebo mňa. Ale nie nás. A ja neviem, ako vstať a povedať, že niektoré veci nerobí správne, ale ja ho to učiť nemôžem, lebo on už je Veľký...
Spovedám sa Pánu Bohu, i vám, drahý exfrajer...
07.11.2013 07:42:45
- | stály odkaz
Komentáre
sur,
b/kazdy sa moze a ma ucit,nezalezi na tom,aky je velky,alebo stary...