Surr Nereálna

Strašne nenávidím leto. Paria sa mi gule v hocičom, čo si oblečiem a pri predstave kefovačky vidím všade kropaje potu a čudný zatuchnutý závan horúceho semena.

Bol to zasa jeden z takých dní. Od rána som sedel v aute s pokazenou klímou, kým to moje bolo v servise a mne dali haraburdu s koženým volantom. Malo ale sklápacie sedačky, takže ak by som sa rozhodol brať stopárky, nejednej by sa vošla hlava bez problémov pod volant a ja celý na sedadlo spolujazdca aj v polohe lotosového kvetu.

Bratislava v lete strašne smrdí. Neverili by ste, ak tam náhodou nežijete, alebo nie ste z východu. Zaparkoval som pred panelákom a otáčal sa na hlasné ľudské skríknutie.

„Krá!“ sedela na balkóne, sŕkala niečo zo šálky a smiala sa.

„Poeho máš oddnes zakázaného,“ povedal som viac-menej potichu a usmial sa na ňu. Kropaje potu mi stekali na nové Nike tričko a robili na ňom žlté mapy. Fuck aj s čínskym tovarom.

Otvoril som dvere do bytu a prepotené kľúče hodil na botník. V obývačke bol dokonalý prievan.

„Máš chill?“ spýtal som sa jej stojac v balkónových dverách. Sedela na zemi a pila niečo mliečne s ľadom. Oblieka sa čudne, ale páči sa mi to. Tá kraťaso-sukňo-kiltová vec jej pristane len preto, že to vie nosiť. Na akokoľvek peknej žene by to bolo odporné, na nej nie.

„Uhm, smrdíš,“ zažmúrila očami do slnka, keď sa na mňa pozrela a odchlipla si z kávy.

„Ten takt si chytila odo mňa, učenlivé dievča,“ naklonil som sa k nej a pobozkal ju. Oblizla si pery. Má rada soľ.

Odišiel som do kúpeľne a stál pod sprchou asi hodinu. Bola ľadová a moje nádobíčko sa scvrklo na veľkosť sušených hrozienok. Zrazu som bol celkom neškodný. Vyšiel som z kúpeľne nahý, rád ju tým iritujem, podľa nej je nahý muž neestetický. Vlastne si to myslím tiež, ale nie o sebe.

„Nesadaj si s holým zadkom na tú sedačku,“ zaksichtila sa a dupla nohou. Rozosmial som sa.

„Hoď sa o zem,“ uškŕňal som sa na ňu a ona mi to vrátila.

„Si nechutný.“

„A ty hysterická.“
„Miluješ ma.“
„O tom sa hádať nebudem,“ načiahol som sa po vychladenom pive, ktoré mi položila na konferenčný stolík. Mám rád tieto nevinné odkazy a dôkazy náklonnosti. Urobila by mi k nemu fajku, keby som chcel, ale nechcel som. Lebo ak by mi ju naozaj urobila hocikedy na povel, prestal by som si ju vážiť. A ona to vie. A ak by odmietla, bol by som zbytočne nasratý.

„Bola si dnes niekde?“ spýtal som sa oblizujúc plechovku.

„Vo vydavateľstve,“ povedala trochu nervózne a hrýzla si pri tom do spodnej pery. Sadla si na gauč vedľa mňa a nedočkavo mykala nohami.

„A čo tam?“ zaujímal som sa, lebo som videl tú iskru v očiach.

„Asi ma vydajú,“ usmiala sa.

„Za koho?“
„Trapák,“ udrela ma rubom dlane a ja som si ju zaň pritiahol. Objal som ju okolo ramien a pogratuloval. Krásne jej voňali vlasy. Ako pražené mandle. Dal by som si mandle. S karamelom. Mám mandle rád.

„Tak porozprávaj, veď sa nenechaj prosiť,“ odpil som si z plechovky a ona ma nechtami škrabkala po stehne a rozprávala s radosťou v hlase, ako jej vydajú knihu. Vedel som, ktorú myslí, lebo som ju čítal. Čítam všetko, čo napíše. A keď sa mi náhodou niečo nepáči, tak mlčím, lebo by plakala a ja nikdy neviem, čo robiť s plačúcimi ženami. Je precitlivelá na svoju tvorbu. A na svoje gastronomické umenie tiež. Minule sme mali na obed presolenú paellu a ja som sa v duchu zaprisahal, že na dovolenku do Španielska nikdy viac nepôjdem. Ale nepovedal som jej to, lebo by reagovala protiargumentom, že veľa soli značí zamilovanosť a z toho by som sa už naozaj nijako nevyvliekol.

„Dnes by sme to mali osláviť,“ povedala rozhodne. „Čo by si si prial?“
„Nevyprdíš mi futbalový popevok?“
Rozosmiala sa, až sa zakašľala.

„Ty si strašne sprostý,“ zasa ma udrela. Má nejaké deštrukčné sklony.

„Romantik, do špiku kosti,“ usmial som sa na ňu a presne som vedel, čo príde.

Obkročmo si sadla na moje nahé telo, s úsmevom ma bozkávala na vysušené pery a potom mi urobila fajku.

Vážim si ju stále viac.