Surr Nereálna

Volám sa Roman, mám 29 rokov a som narkoman. Vždy, keď sa takto predstavujem, čo je vlastne každý piatok o jednej, príde mi to v poriadku. Niekedy sa však pozabudnem a stane sa mi to aj v práci, pár klientov to vzalo ako dobrý fór.

Mám 205 centimetrov a aktuálne 98 kíl. Keď som sem prišiel, bol som o 40 kíl ľahší. Pre tých z vás, ktorí si to nedokážu predstaviť, mám aj pár fotiek z toho obdobia. Liečil som sa neúspešne zo závislosti na heroíne. Deväťkrát.  Vždy, keď som si myslel, že je to tak nejako za mnou, mýlil som sa.

Študoval som zahraničný obchod na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Pochádzam z Brezna. Ako chlapec z malého mesta som k drogám veľký prístup nemal. Pár nadšencov občas húlilo za školou, ale na strednom Slovensku sa mládež skôr utiekala k alkoholu.

Keď som prišiel do Bratislavy a začal spoznávať všetky možnosti veľkého mesta, zapáčilo sa mi tam. Poskytovala mi dostatočnú anonymitu, mohol som si robiť čo som chcel, kedy som chcel a s kým som chcel. Býval som dva a pol roka s feťákom. Moji rodičia neboli natoľko solventní, aby si mohli dovoliť platiť mi bývanie v centre mesta, takže okraj Karlovej Vsi sa zdal byť dobrým riešením. Za bývanie pýtali málo, vraj garzónka, jeden spolubývajúci.

Po vstupe do paneláku sa mi celkom nezdala zvláštna, zdanlivo hip hopová, skupina stojaca na schodoch. Vyzerali, že za pár šľukov dobodajú aj vlastné šteňa, tak som sa s nimi veľmi nechcel dávať do reči. Po pár mesiacoch som mal pocit, že si žijem vlastný Trainspotting. V byte boli na zemi matrace, na ktorých sme spali, lebo postele by boli priveľký luxus, v dreze boli zhnité riady a na schodoch stále viac hip hopových skupín.

Môj spolubývajúci pracoval v McDonalde ako kuchár. Odvtedy v mekáči nejedávam. Bral pančovaný heroín, ktorý bol jediným zmyslom jeho života a vôbec mu to neprekážalo. Nechcel som byť ako on. Začal som pracovať ako finančný poradca, chcel som zarobiť veľa peňazí. A kupovať si čistý heroín. Páčili sa mi stavy, ktoré som po jeho požití mal.

Páčilo sa mi prísť domov, vyzliecť sa, ľahnúť si a uvariť dávku. Páčilo sa mi uviazať si škrtidlo na biceps, párkrát ním pocvičiť a kochať sa pohľadom na navreté žily. Páčilo sa mi nahriať lyžičku a roztopiť dávku. Tak, ako sa mi páčilo nasať ju striekačkou, dvakrát po nej poklopkať prstom a s úľavným áchnutím si do žíl dopraviť dávku, ktorá sa mi po chvíli rozliala po celom tele a spôsobovala mi rozkoš.

Menej sa mi páčilo, keď rozkoš skončila a mne začalo byť zle. Fyzicky, psychicky, teoreticky, prakticky. Mal som kŕče, hnačku a dávenie zároveň, upadal som do depresií a nemohol som ísť na stretnutia s klientmi, ktoré by mi vyniesli peniaze na ďalšiu dávku.

Cyklil som sa takto posledných desať rokov. Prvýkrát som nastúpil na liečenie v Centre pre liečbu drogových závislostí v Nových Zámkoch v roku 2000. Vydržal som tam iba týždeň, nesmierne nízke dávky metadonu, ktoré som dostával pri liečbe, ma ničili. Chcel som viac, prosil som sestričky aj lekárov o zvýšenie dávok, všetci však krútili hlavou. Odišiel som. Vystriedal som niekoľko liečebných a resocializačných stredísk. Aktuálne prežívam najdlhšiu dobu abstinencie, osem mesiacov.

Posledných desať rokov sa však podpísalo na mojom zdraví. Mám žltačku typu C, tým pádom som zodpovedne bez partnerky. Aby nebolo vidno všetky miesta, do ktorých som si kedy pichal, nechal som si potetovať všetko od krku po pás, s výnimkou dlaní. Mám na tele pamiatky všetkých démonov, ktorí ma kedy strašili v delíriách, ktoré som zažíval.

Človek by vraj nikdy nemal hovoriť nikdy. Ja však niekoľko nikdy povedať môžem. Nikdy nebudem mať po svojom boku ženu, ktorá by ma milovala.
Nikdy nebudem otcom.
Nikdy nezmyjem z tváre mojej mamy ten ustráchaný výraz vždy, keď prídem domov na návštevu a poviem, že večer idem von so starými priateľmi.
Nikdy sa nezbavím obrázkov na tele, ktoré slúžia ako mapa mojich zlyhaní.
Nikdy sa neprestanem sám sebe hnusiť.

No najviac ma mrzí, že vám nikdy nebudem môcť sľúbiť, že to neurobím znova.