Štvrtkové rána som štyri roky trávila rovnako. V bare, od ktorého sme mali s Lindou skoro aj kľúče, keby sa majiteľ nebál, že by tam ráno našiel len crack house bez strechy. Bolo tam prítmie, veľké stoly, dlhý bar, staré písacie stroje na parapetách a fotky niekoľkých generácií rodiny.
Linda sedela oproti mne a hrala sa slamkou so svojim citrónom v kofole.
"Nehnevaj sa, Cica, ale vyzeráš hrozne," sŕkla si.
"Vieš, že tak ma okrem teba už nikto nevolá?" unavene som sa usmiala.
"Ako dlho si nespala?" jej vážny tón bol nezvyklý.
"Ja neviem, Linduška... približne 24 rokov," mykla som ramenom.
Dvere sa otvorili a vošla partia stredoškolákov z našej alma mater. Aj oni majú evidentne vo štvrtok ráno semináre z dejepisu. Premýšľam, kedy všetci mladí chlapci začali vyzerať rovnako. Nosiť rovnaké značkové tenisky, úzke džíny a prúžkované tričká. Tie isté debilné účesy a nášuničky v uchu.
"Sziasztok," pozdravila nás čašníčka, ktorá práve prišla na smenu.
"Donesieš mi moju kávu?" žmurkla som jej smerom. Prikývla.
"Prisahám, v živote som nevidela piť niekoho kávu tak, ako to robíš ty. To hráš akože na výnimočnosť, alebo čo doboha?" prevrátila očami.
Takú kávu som mohla piť iba tu. Veľké presso s mliekom a cukrom a k tomu pohár plný ľadu, do ktorého som ho preliala.
"Nemám rada teplé nápoje," mykla som plecom.
"Ja nemám rada, keď si ako zdochlina. Nevidela som ťa sto rokov a keď sme konečne spolu, tak omdlievaš. Chceš si dať lajnu na záchode?" spýtala sa, ako keby sme boli na žúre Niela Junga v 80tych rokoch.
Pozerala som sa na ňu a vedela som celkom presne, prečo ju milujem. Prečo, aj keby urobila hocičo ohavné, ju budem navždy milovať. Sedávala tu so mnou štyri roky, skoro denne. Pili sme kofolu, fajčili cigarety a rozprávali sa tak vulgárne, ako sme si to mohli dovoliť iba my dve. Nikdy som celkom nerozumela tomu, ako sme sa my dve spriatelili, viem len, že to bola láska na prvý pohľad na jej na pol žrde spustené nohavice a strapaté vlasy. A už som nedokázala bez nej žiť, lebo bola to najlepšie antidepresívum na svete. Chcela som si ju brať všade so sebou, pre jej smiech, pre jej prirodzený talent premeniť akúkoľvek situáciu na bizarnú, pre ten pocit, že keď som s ňou, tak naozaj žijem a neprežívam.
"Linda, chýbali mi tvoje tučné zuby," usmiala som sa.
"Bože, ty si taká sprostáčka sprostá! Ja nemám tučné zuby!" udrela sa dlaňou do čela a natriasalo ju smiechom.
"Ale máš, tie dva predné, prisahám, aha," podala som jej zrkadielko.
"Ty si úplná piča, keby toto niekto vidí, tak najnovšia móda pre nás je biela kazajka od Gucciho!" hodila zrkadlo po mne.
"Som rada, že si tu, Linda," štrngla som o jej kofolu mojou ľadovou kávou.
"A načo si ma sem vlastne zavolala?"
"Máš nejaké plány na nasledujúce mesiace?" usmiala som sa.
"V tom šípim takú pičovinu, že sa mi to bude páčiť..."
"Zbalíš sa a ideme do Prahy," zadívala som sa na kocky ľadu topiace sa v mojom pohári.
Linda chvíľu mlčala, hrala sa so slamkou a predýchavala to. Vždy, keď bola ticho, vedela som, že je zle. A teraz bola veľmi ticho.
"Si si istá?" spýtala sa po chvíli.
Prikývla som.
"Počkáš ma dole?" pratala si veci do kabelky,
"Čo?"
"No idem sa zbaliť, musíme odísť ešte dnes, inak si to rozmyslím a začnem mať otázky.
"Počkám ťa dole," zamávala som čašníčke a ostré slnko vonku mi skoro vypálilo rohovku.
Vystúpili sme na Hlavním nádraží. Celu cestou sme boli ticho, sedeli sme vedľa seba a ja som každú pol hodinu dostala chuť dotknúť sa jej. Iba tak, aby som vedela, že je tam. Neznášala to. Dotyky, bozky, objatia... Ale nepovedala nič. Dívala sa von oknom a držala ma za ruku a mne sa chcelo plakať.
Prechádzala sa so mnou nočnou ulicou s batohom na chrbte a pýtala sa, kedy tam už budeme. Otáčala som mapu ako turista. Poznám toto mesto lepšie, ako hocikto iný a aj tak som sa stratila.
"Cica? Ja len že... čo tu vlastne robíme?" spýtala sa opatrne.
"Hľadáme odpoveď na túto otázku, Linduška," povedala som a kráčali sme spolu ďalej.
Dobré otázky na zlých miestach
05.05.2013 11:45:37
- | stály odkaz
Komentáre
Odpoveď
Odpoved
nemám rada,
odpoved
...
to vypada
dúfam