Neviem, z akého popudu, ale pred šiestimi rokmi som učinila závažné rozhodnutie.
„Ty nie si normálna!“ smiala sa mi Katarína. Iba chvíľu, potom sa zamyslela a prikývla.
„Som. Pozri sa, akého máš muža!“ balila som si šaty do veľkého ruksaku.
Katka sedela na posteli a prezerala si fotky.
„No veď dobre, ale to nemôže byť predsa rozhodujúce, veď ako haló, trošku rácia!“
„Povedala žena, ktorá sa pohádala so svojim manželom kvôli tomu, že neverí na veštice...“ a už po mne letel prvý vankúš, ktorý mala po ruke. Ten vankúš mám rada, urobila mi ho mama z mojej detskej prikrývky, keď som odchádzala na vysokú školu a je na ňom nápis MON, CALL HOME.
Otočila som sa a vytiahla zo skrine dva poctivo uložené pršiplášte. Zelený a žltý. Univerzálnej veľkosti. Sú to skôr také pončá, lebo je to tak lepšie, menej to zavadzia.
„Takže, aby som to zosumarizovala,“ pozrela sa na mňa skúmavo. „Ty si sa naozaj rozhodla, že si za muža vezmeš iba toho chlapa, ktorý s tebou bude každý rok chodiť na Pohodu, hej?“
„No áno.“
„A ak by odmietol? Alebo nemohol?“
„Prečo by nemohol?“ nechápavo som zvraštila čelo.
„Zlatik, niektorí ľudia musia, napríklad, pracovať,“ mykla ramenami.
„Ale zákonník práce hovorí niečo aj o dovolenkách, tuším,“ žmurkla som.
„Takže je to definitívne, hej? Ak nepríde na Pohodu, skončili ste.“
„Áno.“
„Ty malý radikál... načo sú ti dva pršiplášte?“
„Lebo on si ho isto zabudne priniesť a môže pršať.“
Zasmiala sa. Tak milo, ako keď vám chce niekto povedať, že ste úplný šialenec, ale práve preto vás má rád.
Dobalila som, vzala som si všetko potrebné, od bikinovej podprsenky, cez krém na popáleniny, až po elegantné malé fajočky. Nerada sa balím sama, neviem to. On to vie. Aj moja mama. Ale nikto iný, koho poznám, sa nevie efektívne pobaliť. Vždy mi chýba práve ten kúsok miesta na druhý pár šľapiek, alebo na tretí uterák. Ale keď ma balí mama, bolo by tam dosť miesta aj pre mláďa slona indického. Nechápem to. Ale raz, keď aj ja budem mama, budem vedieť baliť. To mamy vedia vždy.
Nahádzali sme veci do auta a vyrazili. Vonku bolo šialených 32° a mne sa začal v hlave prehrávať každoročný scenár. V aute je najdokonalejší vynález ľudstva – klimatizácia. Na trenčianskom letisku nič také nemajú. A slnko je málokedy milosrdné. Nemám rada leto práve kvôli tomu, že sa mi neuveriteľne potí čelo. Žiadna časť môjho tela s tým nemá taký problém, ale to čelo ! Akoby všetky za rok nahanobené informácie chceli z tej hlavy na leto odísť, oddýchnuť si a potom sa vrátiť niekedy na začiatku jesene.
Pár kilometrov pred Trenčínom som už nepokojne nadskakovala na zadnom sedadle.
„Ahááá, vzducholoď,“ povedali sme so Stankom naraz. Stanko je Katkin manžel. Aj ona si ho vybrala preto, lebo miluje Pohodu a je ňou posadnutý. Síce tvrdí, že to bolo skôr preto, lebo ho ľúbi a dôveruje mu, no ale, povedzme si, čo je dôležitejšie – Pohoda alebo láska? No vidíte.
Balónová vzducholoď sa vznášala niekoľko desiatok metrov nad letiskom. Aby ju bolo z diaľky vidieť. Vždy, keď ju zbadám, prestane mi vadiť... všetko. Kolóny áut, teplo, svetlo, dusno, masy ľudí, aj africký hladomor. Niektorá moja časť sa zrazu zapne, hoci je po zvyšok roka v offline režime a začne produkovať šťastie.
V nekonečnom rade pri bráne stáli stovky ľudí. Bol štvrtok, niečo po dvanástej hodine a všade bolo cítiť pivo, trávu, pot a človečinu.
„Dobrý deň, lístok do turniketu a šup-šup ďalej,“ povedala malá blondína v krásnom festivalovom tričku.
„Neuťahujte mi to veľmi, vždy sa podľa toho opálim,“ usmiala som sa na fešáka, čo navliekal ľuďom náramky na ruku. Zelené. Prekrásne.
„Dobrý deň, sklenené fľaše, zbrane?“ spýtal sa ma SBSkar.
„Fľaše nemám a zbrane len tie ženské,“ žmurkla som.
Zasmial sa. „Tak choďte, príjemný zážitok.“
Zavesila som si na krk program, zobrala dva kúsky .týždňa, aby som sa mala čím ovievať a zvalila som sa do trávy, ktorá je celkom iná, než kdekoľvek na svete. Šliapalo po nej každý rok viac ako 30 000 ľudí a ona si to pamätá. Rastie tam iba pre nich.
„Monaaa, neváľaj sa tu, hajde,“ šťuchla do mňa Katarína a mne nemohol z tváre zmiznúť ten nepríčetný úsmev.
„Veď už idem.“
„No kde ho máš?“ prechádzali sme cez prvé oddelenie stanového mestečka s písmenkom K.
„Neviem,“ mykla som ramenami. Rozhliadala som sa po takmer prázdnom pľace, ktorý bude o necelé tri hodiny plný farebných stanov a smiechu.
„Ako nevieš? Veď mu zavolaj, ňi?“
„Nemám číslo,“ usmievala som sa a žmúrila do slnka.
„A to akože ako sa chcete stretnúť?“ nechápavo púlila oči.
„On si ma nájde. Alebo ja jeho. Alebo nejako tak,“ ovievala som sa .týždňom, lebo aj spotený intelektuál je intelektuál.
Katarína už nepovedala nič. Len krútila hlavou a vliekla za sebou stále sa odtáčajúcu karimatku.
„Ostaňme tu, Céčko je dobrý flek. A najlepšie v prednej časti, niekde v strede,“ povedala som a Stanko prikývol, lebo vie, že Céčko je najlepší flek zo všetkých. Je dosť blízko pódia, ale nie tak, aby sa nedalo nadránom zaspať a stred je ideálny, lebo je dosť blízko záchodov, ale nie tak, aby na vás mohol niekto v noci spadnúť, keď sa rozhodne vykonávať svoje potreby.
Rozložili sme stany, elegantne uvelebili spacáky na karimatky a netrvalo ani hodinu, kým sa okolo nás zoskupili ľudia, s ktorými sme chceli stráviť týchto pár dokonalých dní. Vzala som brašňu cez plece a bez slova s ušúľaným jointom šla skúmať terén. Vždy to tak robím, najprv sama. Aby som si pripomenula, kde sa predávajú woodoo kľúčenky, kam budem chodiť zdraviť Slnko, kde voňajú klobásy a kde plnené lángoše a či je tento rok Kinematograf bližšie, nech si užijem bez väčšej námahy jednu z mála zastrešených plôch.
Pri vychádzke som opäť vrazila do skupinky mojich súputníkov, všetci sa pridájali chladeným radlerom a ja som sa stále okolo seba trochu nervózne dívala. Sľúbil, že príde. Len neviem, ako ma tu chce medzi toľkými ľuďmi nájsť. A ako nájdem ja jeho, keď nevidím poriadne do diaľky. Mykla som ramenami nad vlastnými myšlienkami, lebo nemalo zmysel to akokoľvek ďalej rozoberať a šli sme sa všetci zborovo posadiť k záhonu slnečníc. Ešte boli zatvorené. Kvitnú vždy v sobotu okolo obeda. Otáčajú hlavy za slnkom, akoby mu chceli povedať, že sú dôstojnými slúžkami jeho horúcej vôle.
Maďarský štátny orchester a Slovenská filharmónia začali medzinárodné vzťahy utužovať veľmi pompézne. Rozozvučali sa nástroje a na najbližšiu hodinu sme sa všetci ponorili do myšlienok, lebo to sa pri vážnej hudbe robí. Keď si Mišo Kaščák vzal do ruky mikrofón a pod pódiom stálo bezmála tristo ľudí, vyskočila som a rozbehla sa tam.
„Bože, táto jej Kaščákománia,“ začula som za chrbtom smiech mojich priateľov.
„Krásny dobrý deň, vážení priatelia. Som rád, že ste tu opäť, vítam vás na 15-tom ročníku festivalu Bažant Pohoda,“ začal svoju reč a ja som sa naširoko usmievala, zvierala v rukách pohár so sladkým pivom a cítila som sa hrdo, že tu môžem stáť.
„Už otestoval parné valce?“ ozvalo sa mi priamo pri uchu. Čiesi ruky sa dotkli mojich bokov a pevne si ma pritiahli. Vedela som, kto to je, no bála som sa otočiť.
„No no no... eeeešte nie...“ zahapkala som a on sa rozosmial. Pevne ma objal a keď sa mi z úst vydralo kňučanie, pobozkal ma do vlasov.
„Aj sa otočíš?“ škeril sa mi do zátylku.
„Ako si ma našiel?“
„Veď Mišo má príhovor, kde inde by si mohla byť. A podľa šatky. Kričí zdiaľky,“ hladkal mi brucho a bradou sa oprel o vrch mojej hlavy.
„Na, daj si radlera,“ podávala som mu pohár.
„Mon, otoč sa,“ premáhal smiech.
„Veď dobre, neponáhľaj sa toľko,“ stále som držala pohár s pivom.
Zobral si ho, napil sa a podal mi ho späť.
„Kto bude hrať teraz?“
„Veď Bez ladu a skladu!“
„Aha, no prepáč, ja hlupák to nemám naštudované!“ uhryzol ma do ramena.
„Som ti zobrala program, na,“ vytiahla som z vrecka brožúrku na šnúrke.
„Ale fakt ma neser a otoč sa!“ smial sa a šteklil ma na rebrách.
Otočila som sa. Dvakrát som zaklipkala viečkami, Daniel zodvihol pravé obočie, usmial sa a potom sa ma niečo spýtal. Už neviem čo, bola som príliš zaujatá skúmaním jeho dokonalej tváre. Mala som chuť mu rozhrýzť lícne kosti. Kým som sa spamätala, hrýzol on mňa. Do spodnej pery.
A odvtedy sa jej akosi nechcel pustiť. Stále ma do nej hrýzol a ja som sa stále smiala. Hudobná kulisa a šťuchance od kamarátov mali iba doprovodnú funkciu.
„No, tam je O2 aréna, tam bývajú také čurbesové veci. To je vlastne ten stan, čo pred troma rokmi spadol. Teda, nie presne ten istý, ale tiež to bolo O2-ko. A tamto je NAY dom, tam si pôjdeme zatancovať salsu zajtra,“ robila som sprievodcu a on a rozhliadal a zanietene počúval. „Keby si bol hladný, tak tu robia najlepšie klobásy na svete. A plnené lángoše sú oproti kolotoču, tie sú super na ganja žravku.“
„Viem, vravela si. Čo je hento, preboha?“ udivene sa pozeral hore.
„To je kaviareň vo výške, pôjdeme na latté neskôr,“ žmúrila som do neba.
„Tu majú fakt všetky vychytávky,“ krútil hlavou.
„To si ešte nevidel silent disco a bungee,“ pritiahla som si ho za ruku a uhryzla do krku.
„Aha, hasiči,“ ukázal prstom pred seba.
„Bože, konečne, poď!“ ťahala som ho smerom k hasičskému autu, okolo ktorého sa zhromažďovali davy ľudí. Voda z hadíc začala striekať a ja som sa stihla len otočiť, aby som mu povedala: „Schovaj si mobil!“
Od hlavy po päty mokrí a vysmiati sme si to ďalej šinuli letiskom.
„Pozri, aká pekná baba!“ ukázala som na dredaté dievča s obrovitánskym drdolom.
„Kým nie je miss mokré tričko, neviem, čo by som na nej videl,“ strčil mi ruku pod presiaknutú látku a žmýkal vodu z podprsenky.
V rade na pivo sa to hemžilo čudákmi. Jeden z nich sa na mňa nepríčetne škeril. Kým som zaostrila, skoro som spadla z nôh.
„Kubooo!“ rozpažila som a dusila vysokého muža v krikľavo zelenom tričku v náručí.
„No dobre, dobre, neposer sa,“ pleskol ma po zadku. Vtisla som mu na líce dlhý bozk.
„Ty nevieš zavolať, že si tu, debil?“ udrela som ho do ramena.
„Šak by som volal, keby som ťa dnes nestretol, čo stresuješ. Chceš pivo?“ podával mi pohár.
„Nechcem, radlera chcem. S kým si tu?“
„S Mirom a dákymi jeho študentkami. A ty?“ škeril sa kdesi za mňa.
„Ježiš!“ otočila som sa a Daniel si trochu hrýzol do jazyka, ale úsmev z tváre sa mu nestrácal. „Muc, to je Kubo,“ usmiala som sa.
„No to vidím,“ podával mu ruku. „Daniel.“
„Kubo.“
Chlapci si vymenili pár pohľadov a Jakubov úškrn už začal iritovať aj mňa. Sám to napokon zachránil, rozlúčil sa, povedal, že si ešte zavoláme a šiel smerom ku stageu.
„Tak to bol ten tvoj Kubo,“ povedal po chvíli.
„No tak ako nehovorme môj... to bol proste Kubo,“ postavila som sa na špičky, aby som ho pobozkala.
„Čo si tu žehlíš, drahá? Choď dať pusu Kubovi,“ cmukol mi na pery.
„Nič si nežehlím. A prestaň!“ zaryla som mu nechty do zadku.
„Akože, nejaký tvoj kamoš, ktorého poznáš z netu a hneď sa mu tu hodíš okolo krku...“ frfľal.
„A teba poznám odkiaľ, há?“
„Touché,“ zasmial sa a pritiahol si ma bližšie.
Večerný koncert The Kooks som odskákala v jeho náručí. Stál za mnou, držal ma za prepletené prsty a kmásal sa so mnou do rytmov, ktoré mi spôsobovali extázu. Občas mi priložil ubalený papierik k perám a rozvoňali sme okolie slobodou.
„Prečo si vlastne chcela, aby sme sa prvýkrát stretli tu?“
„Lebo je to neutrálna pôda,“ sedeli sme v tme na trávnatej ploche.
„Ako neutrálna, veď ty si tu doma!“
„No... no ale... no dobre, no,“ prevrátila som spodnú peru, Daniel sa zasmial, pobozkal ma a ľahol si.
„Tak čo mi povieš, hm?“ strčil si do úst steblo trávy.
„Keď som odtiaľto odišla prvýkrát, povedala som si, že si vezmem iba muža, ktorý so mnou bude chodiť na Pohodu.“
„A to prečo?“
„Lebo iba to by mohol byť vhodný otec pre moje deti.“
Zasmial sa. Chápavo.
„Myslíš, že baran je dobré znamenie?“ spýtal sa.
„Barani sú schopní ľudia, cieľavedomí, vnímaví a citliví. Prečo?“
„Lebo ak by sme si teraz odskúšali výrobu tých detí, narodilo by sa v apríli, ak počítam správne... tak či radšej nechceš počkať na máj, aby sme mali doma ďalšie zimné uzlíky,“ povedal s úškrnom, sadol si, stiahol mi ramienko trička a čo sa dialo potom vie iba tráva a zberač odpadkov, ktorý mu skoro prepichol nahé stehno v zápale práce.
Otec mojich detí
02.06.2012 17:22:07
...bol len tak pohodený na Pohode...
- | stály odkaz
Komentáre
v takom dave naslepo
ak nepríde, tak ste skončili? šesťrokov taký radikalizmus
to je tiež odvaha
jeto proste odvaha
adalbert,
vzťah 6 rokov netrvá :))
vzťah tam začal... hádam... asi ... snáď :)
samozrejme
k tej odvahe nedospeje každý
so,
pekne si to zhrnula, miláčica
no, veru
ten
že najímajú
závisť je nezávideniahodná, preto sa jej treba vystríhať a ty bonnie sa pochváľ ako ďaleko dovidíš
lor,
apropo,tej prvej casti o najme k jahodkam vobec nerozumiem,ako si to myslela?
myslím, že som
zle som pochopila to nad tým
ale keď už som začala, dám otázku: nie je to trochu riziko aby mali deti ľudia, ktorí sú deti?
mne