Surr Nereálna

Nespomínam si, čo som v ten deň robila. Viem len, že bol podvečer, moja Katarína dostala odo mňa kvietok, lebo mala sviatok a vzduch voňal blížiacim sa snehom. Tak ostro a zimne, až mal človek chuť sa zabaliť do deky, pustiť si niečo klavírne pomalé a nadýchnuť sa vône kakaa so škoricou. Vtedy som anilen netušila, že sa mi zjavíš v okne a začneme si odporúčať knihy, ktoré hladia dušu.

Potom raz nasnežilo. Niekedy okolo Mikuláša. Chodila som svojimi vyšľapanými cestičkami v Tvojom meste a pod každou lampou premýšľala, či niekedy svietila aj na teba. Dni boli veselšie, vonku sa chumelilo a dnu si ma zohrieval. Iba tak gentlemansky opatrne, aby som si nezačala nahovárať.

Okolo Vianoc sme do seba vrazili. Ani neviem, kto z nás bol navine a kto dával menší pozor. Zrazu som chcela mať pod stromčekom iba teba. Tvoje telo, tvoju vôňu, tvoje múdre rady a ten neuveriteľný pokoj, ktorý z teba sálal.

Na Silvestra som chcela úplne všetko. Lebo ten starý rok som už potrebovala zahodiť, nepáčil sa mi. Chcela som sa dotýkať, spájať perami znamienka na tvojom tele a zabárať ti nos do vlasov. Prepletať si prsty a stavať vzdušné zámky. Bol si blízko. Skoro na dosah. Len sme sa zasa akosi hlúpo míňali. Možno nás chcel ktosi iba ponaťahovať, aby si odskúšal, či to zvládneme.

Na Troch kráľov si sa stal štvrtým. V našom súkromnom kráľovstve, ktoré sme spolu pracne budovali, stavali zámok, vymýšľali mená dvorným dámam a maľovali našu vládne-špeciálnu vzducholoď, ktorou sme začali chodiť na oficiálne návštevy do okolitých zemí.

Prešiel Valentín aj Svätý Patrik. A ty by si mal vedieť, že pre mňa je každý deň s tebou sviatkom. Že nikto iný mi nedáva tak veľa a nerozumie mojim balónom. Iba ty vieš, kedy potrebujem pokoj a svoj nočný balkón v Meste snov. Vieš, aké víno pijem a kde najradšej sedávam. Dovolíš mi fúkať penu po kúpeľni a písať odkazy na zrkadlo. Lepiť na chladničku magnetky a stotisíci raz pozerať film o Paríži, ktorý nemáš rád.

Povedala som ti, že ťa milujem. Asi tisíckrát každý deň, odkedy to tak cítim. A ty si sa vždy len usmial a pobozkal ma. A potom som to raz povedala znova. A ty si sa cez zdvihnutý kútik úst nechal počuť, že mi neveríš. Vyschlo mi v krku. V očiach nie. Bola som v šoku, asi som iba zahapkala niečo nepodstatné. Cítila som sa, ako keď ti niekto odtrhne ruku. Nebolí to hneď, si len prekvapený a adrenalín v tvojej krvi sa začne uvoľňovať až neskôr. Potom to bolí. Štípe. Páli. A ty zrazu nevieš, čo s tým, lebo tú ruku potrebuješ, druhou nevieš písať, jesť, ani sa škrabať na lopatke.

Oni ti tú ruku aj vrátia. Aj ju prišijú. A bolí to iba chvíľu potom, môžeš s ňou robiť zasa to isté, čo predtým. Len sa už bojíš. Že urobíš niečo neprístojné a tú ruku ti zasa vezmú a umlátia ťa ňou.

Som dramaturg. Preto dramatizujem. Ale neviem to povedať inak.
Nemusíš veriť tomu, kto som. Ani tomu, ako sa volám, ako vyzerám, čo mám rada, kde bývam, kto sú moji priatelia, aké sú moje sny, čo som robila, robím a budem robiť... nemusíš vôbec veriť, že existujem.

Ale nikdy, vôbec nikdy nesmieš pochybovať o tom, že moja láska je skutočná. Lebo ona je. Má nohy, ruky, hlavu a krásny malý zadok, v ktorom sa odtlačky mojich nechtov vždy tak krásne vynímajú.

Vyšľapala som si cestičku do tvojej duše, brodila sa v snehu, ktorý mi bol po pás, lebo mám setsakrametsky krátke nohy a tie stopy v tom snehu boli dlho. Prišla jar a sneh sa začal topiť.

Ak chceš, vydupem ich do betónu hoc aj naboso.

Len mi to uver.

Inak si iba doničím chodidlá a dofúknuť si na ne nedočiahnem...