Surr Nereálna

V piatok som jej sľúbil večeru. Iba my dvaja, dobré jedlo, veľa vína, obscénny sex na verejnosti a prechádzka po nočnom meste. Tak, ako to mala rada. Ráno som prišiel do kanclu nabudený, pracoval som, bol som si istý, že to dopadne dobre. Plná zasadačka mojich kolegov a tých troch idiotov, ktorým som sa musel napchať do zadku až po členky, aj keby čo bolo.

Rečnil som asi dve hodiny, už mi vyschlo v krku, keď ma konečne jeden z nich zastavil, niečo zažvatlal príšernou angličtinou, šikmé oči sa mu zúžili ešte viac, čosi zahulákal (alebo to tak aspoň znelo) na svojich dvoch kolegov, podal mi ruku a odišiel. Vôbec som netušil, na čom som. Vyšiel som zo zasadačky zmätený, ako dávno nie.

„Výborne, Hugo, je to váš kšeft,“ potľapkal ma šéf po ramene.
„Vážne? Idú do toho?“ nadšene som hapkal.
„Áno, ale musím s vami hovoriť...“ chytil ma za rameno a viedol do mojej kancelárie. V momente, ako som do nej vošiel, som si uvedomil, že jej musím zavolať. Sedí a čaká. Určite.
„Iste, pán Fisher, ale dajte mi minutku, prosím,“ povedal som a čakal, že odíde. Usadil sa na sedačku a tváril neprítomne.
„Nech sa páči...“ usmial sa.
Zodvihol som telefón a vyšiel na chodbu.

„Láska?“ ozvalo sa štebotavo z druhého konca.
„Ahoj, bejby... len som ti chcel povedať, že to vyšlo,“ zo slúchadla sa ozval piskot a krik, ako keby ju na nože brali. Vrieskala, jačala, čosi mi aj hovorila, ale vôbec som jej nerozumel. „No dobre, drahá, musím sa vrátiť do kanclu, večer som len tvoj, sľubujem,“ poslala mi bozk, až mi zaľahlo v uchu. Šialená čudáčka. Mám ju rád.

„Viete, Hugo,“ začal starý Fisher. „Ste jeden z najlepších, akých tu máme...“
„Ale?“ spýtal som sa, lebo po chvále vždy príde nejaké „ale“.
„Ale... mali by ste byť spontánnejší,“ pozrel sa na mňa trochu previnilo.
„Čo prosím? Asi vám nerozumiem,“ zvraštil som čelo a snažil sa zistiť, čo mi to ten vráskavý chlap v obleku drahšom ako priemerná ročná mzda Somálskeho lekára, hovorí.
„Ste veľmi upätý. Všimol som si to už dávno. Potrebovali by ste sa uvoľniť, riešiť veci spontánnejšie... vaša prezentácia bola fantastická, ale mohla byť ešte lepšia, keby ste boli odviazanejší a...“
„Odviazanejší? Pracoval som 20 hodín denne celý týždeň! Ako mám byť odviazanejší? Je to obchod s Čínou, nie dílerom z Jamajky,“ skoro som na neho kričal. Ja mám byť odviazanejší, ja! Ako keby som bol trápny suchár, veď ten človek o mne nič nevie!

Ospravedlnil som sa, zvesil sako z operadla kresla, vzal si veci a vystrelil z budovy skôr, ako mi stihol ešte niečo povedať. Prechádzal som sa mestom a snažil sa vybiť si zlosť. Oproti mne šla žena. Vysoká. Pane bože, mala obrovitánske lodičky. Tie by boli dobré hádam aj mne. V ruke držala obrovskú kyticu. Zastavil som sa v najbližšom kvetinárstve a povedal som si, že ju poteším. Linda miluje kvety. Stará pani za pultom sa na mňa krásne protézovo usmiala.

„Pomôžem vám, mladý muž?“ nasadila si okuliare s okrúhlym rámom.
„Chcel by som kyticu, tulipány, žlté. Okrúhlu,“ vysypal som a díval sa po milom obchodíku.
„A čo táto polnočná orchidea? Nechcete niečo neokázalé a spontánne?“ usmievala sa.
„Chcem tie tulipány!“ precedil som nasrato cez zuby. Ešte aj táto?!
„V poriadku... prajete si aj nejaké doplnky? Motýle alebo lienky?“
„Len tie tulipány!“
„A koľko by ich malo byť?“ ustráchane sa na mňa dívala.
„Trinásť.“
„Tri... trinásť?“
Iba som hlasno vzdychol. Vzal som kyticu, zaplatil a odišiel. Nie je normálne, ako tým ľuďom okolo mňa šibe.

Vybehol som schodmi, lebo čakanie na výťah ma vždy unavovalo viac, ako tie tri poschodia po vlastných.

Otvoril som dvere na byte a zacítil zvláštny zápach.
„Linda? Zlatko?“
„No a potom, drahý Gordon, potom som ho stretla...“ začul som z obývačky. Vyzul som si topánky a nakukol cez dvere. Skoro som omdlel. Sedela pri našej palme, v tureckom sede, na studenej zemi. Mala na sebe moju košeľu, kravatu, sako a nohavičky. Tie neboli moje. V ruke držala pohár škótskej, alebo čo to bolo a bafkala cigaru. Stál som vo dverách a nechápavo sa na ňu díval. Chvíľu som ju pozoroval. Hovorila našej palme, ktorú volá Gordon, lebo všetkému dáva meno, ako sme sa zoznámili. Začal som sa neskutočne smiať a zároveň som sa bál, že jej preplo.

„Linda?“
Strhla sa.
„Húdžo prišiel,“ začala sa smiať. A ja s ňou. Nedokázal som si vysvetliť, prečo je v tomto stave.
„Si okey?“ presunul som sa k nej a sadol si na dlážku.
„Som v pohode, daj mi pusinku,“ prisala sa mi na pery. Bola to škótska.
„Prečo máš moje šaty?“ smial som sa. Strašne som sa smial. Bol som prepracovaný.
„No... najprv som mala len košeľu, lebo som si šla ráno zapáliť a nebolo nič iné po ruke...okey, klamem. Nosím ju vždy, keď tu nie si, lebo vonia,“ zadívala sa do zeme a prevrátila spodnú peru.
Stále som sa smial. „No a potom som šla prať a našla som kravatu a ja že bude haluz si ju dať k tej košeli a keď som mala už kravatu a košeľu, tak som uvidela sako a ja že to bude to sako, v ktorého rukáve máš správne odpovede, tak som si ho obliekla a začala som sa hrať na teba... a teraz tu sedím a pijem a fajčím a hovorím s Gordonom,“ rozprávala ukrutne rýchlo.
Asi mi z toho smiechu aj slza vyhŕkla.
„Dobre... pomaly... hlavne, ja nikdy nepijem škótsku.“
„To len pre efekt,“ odpila si.
„A nefajčím cigary.“
„TO LEN PRE EFEKT!“ vyplazila na mňa jazyk.
„A nerozprávam sa s rastlinami,“ pokrčil som kolená a oprel sa o ne lakťami.
„Ani s Gordonom? Máš ho predsa najradšej,“ chytila kvetináč dlaňou na každej strane.
„Čo to robíš?“
„Zapchávam mu uši, aby nezistil, že ho nemáš rád,“ povedala pošepky.
„Ty si zhúlená, však áno?“ už som sa rehotal ako blázon.
„Ale vôbec, to ty si málo spontánny!“ vybaflo z nej.
Trikrát som sa nadýchol a vydýchol. Vstal som, podal jej tú kyticu a s dupotom som odišiel do spálne. Vrátil som sa v jej obtiahnutom modrom tričku na ramienka a v tých čudných nohaviciach, pri ktorých nikdy neviem, či je to sukňa alebo nohavice, alebo plachta, alebo o čo tu vlastne ide.

„Aha, aha, mladá dáma!“ dupkal som teatrálne nohou vo dverách. Skoro nám prehltla palmu, keď ma uvidela. „Tak ja som málo spontánny? Ja?!“ prešiel som do kuchyne, vzal z linky toastovač a sadol si s ním pod stôl.
„Môj toasterík, odnes ma na Pohodu, prosím... viem, že sa v tebe skrýva krásna duša a v minulom živote si bol spravodlivým a múdrym panovníkom tej najkrajšej z ríš... prosím, prosím, odnes ma na Pohodu, ja už budem dobrá,“ sedel som pod tým stolom, hladkal toaster a díval sa na ňu.
Váľala sa po zemi, plakala smiechom a nemohla sa poriadne nadýchnuť. Mám ju takú rád, vyzerá tak trochu ako retardovaný tuleň, ale je to strašne milé. Keď konečne zalapala po dychu, pozrela na mňa, utrela si oči a spýtala sa, čo to robím.
„Hrám sa na teba predsa. Tak, ako ty na mňa,“ hladkal som stále ten spotrebič.
„Milujem ťa... vieš?“ vystrela ku mne ruky, položil som tú vec nazad na linku a prišiel k nej. Objala ma tak silno, až mi pukol chrbát. Mám podozrenie, že to urobila naschvál, uvoľnilo mi to nejaký blok a zrazu som mal chuť blbnúť tak, ako blbla ona.

„Čo by si teraz chcela, povedz,“ hladkal som jej čelo a odhŕňal z neho vlasy.
„Kufor,“ povedala zasnene.
„Kufor?“
„Kufor.“
„Aký kufor?“
„Lodný kufor. Taký veľký, vieš. Čo sa naň dajú lepiť nálepky z ciest, na ktoré človek chodí a potom, keď si starý, tak to ukazuješ vnukom a hovoríš im, čo sa ti kde stalo,“ usmiala sa na mňa.
„Mám nápad,“ povedal som, postavil sa a podal jej ruku. „Vezmi si kľúče a choď na strechu, o chvíľu prídem za tebou,“ žmurkol som na ňu. Neprišlo jej to zvláštne, tá škótska bola celkom dobrý ročník.

Vzal som si kľúče od pivnice, zišiel dolu a vylovil svoj starý lodný kufor. Utrel som z neho prach a vyvliekol ho do bytu. Sadol som si k počítaču a na lepiaci papier, na ktorý si tlačila fotky, som vytlačil asi dvadsať vlajok krajín. Rôznych. Také, do ktorých sme chceli ísť, aj také, o ktorých sme nehovorili. Vzal som ten papier, nožnice a kufor a vyšiel za ňou hore. Stála na kraji strechy a dívala sa dolu. Zamrzol som. Zľakol som sa. Keby som ju vyľakal, mohla by spadnúť. Položil som kufor, vyzul som si topánky a pomaly sa ku nej zozadu plížil, aby som ju odtiaľ stiahol, lebo už mi fakt nebolo všetko jedno.

„Nebuď smiešny, veď nejdem skočiť,“ povedala a otočila sa. Bol som od nej len pár krokov.
„Okamžite zlez!“
„Veď už idem,“ zoskočila z okraja a ja som konečne spokojne vydýchol.
„Čo to je?“ rozbehla sa so smiechom ku kufru.
„Lodný kufor,“ začínala mi byť trochu zima na ramená.
„Kde si to vzal, to si robíš srandu,“ smiala sa.
„Dostal som ho od otca, strašne dávno.“
„Ten je super,“ otvorila ho a sadla si doň. Mala také krátke nohy, že keď ich pokrčila v kolenách, zmestila sa do kufra. Vždy ma to fascinovalo, bola neuveriteľne spratná.

Sedela tam a v rukách držala papiere s vlajkami.
„To sú naše krajiny?“ usmiala sa a začala vystrihovať.
„Sú,“ užíval som si pohľad na ňu. Zrazu sme mali akýsi vlastný svet.
Vstala, dala si dolu sako, vyzliekla si košeľu a podala mi ju.
„Daj mi to moje tričko, bude ti zima,“ povedala a ja som sa chvíľu zadíval na jej prsia. Vzal som ich do dlaní, poláskal a pobozkal ju. Obaja sme sa zhlboka nadýchli a rozosmiali. Bol to najčudnejší večer, aký som kedy zažil.
Podal som jej to tričko, obliekol som si košeľu a sadol k okraju tej strechy. Oprel som sa a mal som strašnú chuť si zapáliť.
„Nemáš cigu?“ spýtal som sa, keď som si uvedomil, že tie jej nohavice nemajú vrecká.
„Mám niečo lepšie,“ z vrecka saka vytiahla ubaleného jointa a hodila mi ho aj so zapaľovačom.
„Výýýborne,“ potiahol som si a díval som sa po okolí. Bol teplý večer, trochu pofukoval vietor, ale len málo. Vystrihovala tie vlajky tak precízne, akoby bola na krúžku šikovných rúk. Keď ich všetky mala, začala ich lepiť po prednej strane kufra, jednu vedľa druhej.
„Hmmm... ako sme sa mali na Novom Zélande?“
„Kráľovsky! Tvrdila si chlapovi na letisku, že jeho šatka kričí tvoje meno a potrebuješ sa s ňou opäť astrálne spojiť,“ vyfukoval som dym.
„Bola to pekná šatka, na mne vyzerala lepšie,“ povedala celkom vážne. „A čo sme robili v Holandsku?“
„Vyberali sme si v červenej uličke tú kurvu do trojky, ale ty si chcela každých päť metrov inú a tak som ti to zatrhol.“
„Tá ryšavá bola pekná. Mala prsia ako grepy.“
„Uhm,“ pritakal som.
„A v... hm hm hm... v Austrálii?“ zaškerila sa na mňa. Zhlboka som si vzdychol, THC mi prúdilo do krvi a už som ju začínal vidieť sépiovo.
„V Austrálii si objímala koaly a ja som obcoval s kengurami,“ dopálil som posledný šľuk a odhodil špak.
„Aké to je pichať vačkovce?“
„Ako trtkať so spacákom,“ povedal som a obaja sme vybuchli. Vstal som, prišiel k nej, sadol som si tesne vedľa nej, vzal jej tvár do dlane a pobozkal ju. Dlho a veľavravne.

„Načo nám ten kufor bude?“ spýtala sa po chvíli.
„Budeme ho mať v spálni. Budeš si na farebné papieriky písať všetko, po čom túžiš a hádzať ich do neho. A ja ho raz za týždeň otvorím a budem sa ti snažiť všetko z tých papierikov splniť. Deal?“ pokrčil som nosom a ona urobila to isté.
„Kufor na sny,“ trochu poskočila.
„Kufor na sny,“ povedal som a pobozkal ju.

Vstala, vyšla z toho kufra a sadla si ku mne. Položila ma na lopatky. Ako tisíckrát predtým svojimi šialenstvami. Po chvíli som si uvedomil, že som vzrušený viac, ako kedykoľvek predtým. Pozrel som sa hore, sedela na mne, v mojom saku a mojej kravate... bože, robil som to sám so sebou... a bol som fakt dobrý! Ten egocentrizmus je celkom spontánny... či?