Kľačala som na jeho posteli pripútaná o jej rám v čiernom obopnutom korzete. Prsia som mala až pod bradou a vysoké opätky sa mi zamotávali do plachty. Dostávala som rany opaskom po zadku. Jeho to bolelo a mňa vzrušovalo. Pískala som ako čajník a zrazu prestal.
"Čo je?" nechápavo som sa otočila. Sadol si na kraj postele a hodil opasok do rohu tmavej spálne.
"Nemôžem, prepáč," pokrútil hlavou a odviazal ma.
"Mám priveľký zadok?"
"Nebuď sprostá a obleč sa," sadol si do kresla pri robusnej drevenej knižnici a zapálil voňavý joint.
Dívala som sa na neho a prišlo mi ho ľúto. Bol smutný, zlomený, zničený a vrásky na čele sa mu prehlbovali stále viac.
Vyzula som si štekle, aby som si nedolámala svoje krátke nohy a začala sa obliekať. Nemala som v tom byte čo robiť. Smrdelo to tam zúfalstvom, alkoholom a cudzou šuškou. Neviem, kedy sa muži rozhodli, že jedna vagína je odpoveďou na otázky inej vagíny. Ale čím skôr pochopia, že hovoriace vagíny sú len v komixoch, tým lepšie pre nich.
Holdovanie sexuálnym deviáciám je zábavné, kým vás nepohltia. Kým ste schopní dosiahnuť orgazmus bez toho, aby ste predstierali, že ste niekým, kým by ste v skutočnosti len chceli byť. Školáčkou, slúžkou, submisívnou handrou, ktorá nemusí predstierať dôstojnosť... dominantným alfasamcom, ktorého nedokáže zlomiť psychotická zlatokopka...
Už ani neviem, koľko stroskotaných existencií prešlo mojim životom. Koľkokrát som počula, že bývalé vzťahy boli deštruktívne a že tú osobu nikdy nechcú vidieť. Že teraz je to celé inak, alebo že nezáleží na tom, čo bolo, lebo dôležitá je budúcnosť. Ale povedzme si, keď ide o balenie, nikto nezačína tým, že je psychicky labilný a chorobne závislý na bývalom partnerovi či antideprsívach. Všetci sa snažíme tváriť, že sme lepší, než v skutočnosti sme schopní pripustiť, že kedy budeme. Chceme, aby nás cudzí ľudia hodnotili pozitívne a pritom sami v sebe nevidíme hodnoty, ktoré by si zaslúžili čoilen štipku obdivu.
Celý svet hrá divadlo. Pretože klamať seba je vždy jednoduchšie, ako povedať pravdu ostatným. A v konečnom dôsledku aj bezpečnejšie.
Obliekla som si džíny, natiahla tričko a obula tenisky. A zasa som to bola ja. Obyčajná, šedá, priemerná. S červenými šmuhami na zadku, o ktorých sme vedeli len my dvaja.
Strčila som si do nohavíc ten opasok a vypoklonkovala sa z jeho bytu bez slova.
Vonku strašne lialo a ja som dúfala, že prechádzka po petržalských chodníkoch zo mňa zmyje ten odporný pocit poníženia, zúfalstva a beznádeje, ktorý sa z neho na mňa dostal.
Niektorí partneri na vás zanechajú stopy.
Roztrhnuté duše, zlomené srdcia, zlé sny, naštrbené charaktery, prázdne kontá, poškriabané autá...
A ak máte šťastie, tak je to len pár jaziev na zadku a voľné miesto v šuflíku po ukradnutom opasku.
Dominantný otrok
28.05.2014 17:43:50
- | stály odkaz
Komentáre
aach sur,