Surr Nereálna

„Volám sa Martina, mám 24 rokov a som závislá na kokaíne. Prvýkrát som sa s drogami stretla na strednej škole. Marihuana, alkohol... Tráva mi chutila. Alkohol nie. Dodnes ho nemám rada, zvláštne smrdí. Po strednej škole ma nevzali na výšku. Nasťahovala som sa k svojmu priateľovi a povedala som si, že ten rok prečkám, budem pracovať a ujde to rýchlo.

Šlo to rýchlo. Veľmi rýchlo. Keď som sa vrátila po pár týždňoch domov od našich, našla som ho zvíjať sa v kúpeľni na zemi. Chcela som volať pohotovosť. Zakázal mi to. Chcel, aby som mu priniesla malé vrecúško z vrchného šuflíka jeho nočného stolíka. A ja som to urobila. Lebo som ho milovala a bolo mu zle. Neobťažoval sa so zarovnávaním čiary, strčil do vrecúška malíček, nabral si naň kopcom prášku a vdýchol. Najprv do jednej, potom do druhej dierky. Pot mu stekal po čele a výraz na jeho tvári sa menil z kŕču na úsmev. Bol strašne bledý. Sklenené oči sa rozvodnili ešte viac. Akoby mali stále viac a viac priesvitných vrstiev, za ktorými sa skrýva realita.

Vtedy to bolo prvýkrát, čo som ho tak našla. Nie posledný. Nadobudol akýsi zvláštny pocit, že sa už nemusí skrývať, tak to robil hocikedy – pri obede, pred milovaním, po milovaní, počas milovania... Všetci vám budú dookola opakovať, ako drogy menia ľudí. Je to hlúposť. Bol stále rovnaký. Nebol ani hlúpejší, ani agresívnejší, ani sa mu netriasli ruky. Bol len zodpovednejší. Keď som mu raz večer povedala, že chcem tiež, chytil mi tvár do oboch dlaní a opierajúc sa mi o nos dôrazne precedil cez zuby: „Nikdy!“ Brala som to ako krivdu. On mohol a ja nie? Chcela som iba zistiť, čo na tom má, prečo to robí, čo mu to spôsobuje...

Raz sme sa pohádali. Vzal si bundu a odišiel. Vedela som, že sa pôjde prejsť k benzínke, kúpi si cigarety, pivo a vráti sa. Chcela som ho vytočiť. Do nepríčetna. Otvorila sa vo mne zrazu zvláštna, zlostná komnata. Vzala som balíček s práškom z jeho nočného stolíka, zarovnala dve lajny na stôl a so zrolovanou bankovkou čakala. Keď sa otvorili dvere a cez vlasy padajúce mu do tváre sa na mňa pozrel, nedokázala som dešifrovať, čo má v očiach. Či strach, hnev, výčitku alebo pohŕdanie.

Kým ku mne pribehol, vdýchla som prvú čiaru. A hlasno, víťazoslávne som sa rozosmiala. Stál tam, díval sa na mňa a krútil hlavou. Potom si sadol, vložil hlavu do dlaní a mlčal. Bolo mi to jedno. Ležala som na gauči a moje telo bolo v beztiažovom stave. Cítila som, ako v každej bunke vypukol malý ohňostroj. Srdce mi začalo tĺcť rýchlejšie a v končekoch prstov som cítila jemné vibrovanie. Cítila som sa tak, ako nikdy predtým. Po prvej dávke som vedela, že toto Boh stvoril iba pre mňa.

Keď som sa na neho pozrela, mal zvýraznené lícne kosti, vlasy mu padali do tváre a zatínal zuby. Z oka mu vypadla slza. Taká tá vzdorovitá, ostrá, ultimátna. Pozrela som sa na neho vyzývavo. Ukázala som prstom na druhú čiaru na stole a kývla som hlavou. Chvíľu sa díval vyčítavo, krútil hlavou a snažil sa mi vysvetliť, že som prestrelila.
„Buď chlap, kurva!“ zakričala som a uprene som sa mu pozrela do očí. Kľakol si, vzal bankovku, nasadil si ju k pravej nosnej dierke, ľavú si stlačil okazovákom a vdýchol. Pozrel sa na mňa, vyčítavo-vďačným pohľadom, chytil mi hlavu do dlaní a pobozkal ma. Ako nikdy predtým.

Bolo to najlepšie milovanie na svete. Každý jeho dotyk som cítila asi tisíckrát. Vzrušenie neprichádzalo vo vlnách. Bola to jedna veľká, nekončiaca vlna eufórie. Každým prírazom som cítila malé orgazmy, ktoré sa spájali v jeden veľký, nekonečný a dokonalý. Ak ste nezažili dofúkaný sex, neviete, čo je extáza.

Odvtedy sa to s nami oboma viezlo. Kokaín bol na dennom poriadku. Kokaín bola priorita. Kokaín bolo to prvé, na čo sme mysleli pri prebúdzaní. Nechodili sme po čerstvé rožky a noviny. Chodili sme po koks. Bola to primárna potreba. Pudrovali sme si nosy a milovali sa na najneobvyklejších miestach. Nepotrebovali sme jesť. Ani spať. Ani volať domov, čítať knihy, chodiť medzi ľudí... chodili sme von iba s tými, ktorí fetovali. Na žúry do podnikov, v ktorých by sa nikto z vás nenapil z ničoho, čo by mu niekto odtiaľ strčil do ruky. Môžete mi veriť. Nikdy nepite nič v podniku, v ktorom vám stroboskop vypaľuje zreničky a barman má nagelované vlasy a stále poťahuje nosom.

Časom sme s tým chceli prestať. Nie kvôli peniazom. Celoživotné úspory sme ešte celkom neminuli. Chceli sme prestať, lebo sme vedeli, že donekonečna to takto ísť nemôže. Mali sme veľa pokusov. V jedno ráno mi nechal na chladničke lístok. Aby som sa zbalila a odišla na detox. On to vraj práve urobil. A keď sa vráti, chce začať znova. S niekým iným. S niekým, komu nezničil život. S niekým, kto si ho nebude pamätať dokonale šťastného.

Tak som išla domov. K rodičom, ktorí nerozumeli, prečo som schudla za pol roka 15 kíl. K súrodencom, ktorí vedeli, koľká bije. K priateľom, čo sa stránili. Rozhodovala som sa. Či pokračovať a zahnať tú čiernu dieru v mojej duši, cez ktorú mi vypadol von... alebo prestať.

7. novembra 2009 som prestala užívať kokaín. Povedala som si, že si to všetko vytrpím. Kokaín bol príliš dobrý. Príliš dokonalý. Príliš chutný. Musela prísť druhá strana mince. Tak som začala bojovať. S chuťami. S potrebami. S triaškou. So samotou. S bolesťami. S preludmi. S túžbou.

23. decembra 2009 som nastúpila do Centra pre liečbu drogových závislostí. Vzal ma tam otec. Mama plakala. Sestra sa hanbila. Brat sa rozhodol prestať húliť trávu, aby nedopadol ako ja.

Tri roky som čistá. Nepáči sa mi triezvy svet. No viem, že je nevyhnutný. Ale raz... raz to príde. Prestanem riešiť školu, prácu, rodinu, kamarátov, účty za mobil, čistiareň, varenie, pranie, upratovanie, tankovanie plnej nádrže, čakanie na vlak, vypisovanie žiadostí, zametanie chodníka pred domom...

Jednoducho prídem, zarovnám čiaru na niečom bruchu a nadýchnem sa. Lebo kokaín je odmena. A ja si ju zaslúžim.“