Surr Nereálna

Mám rád ženy. Všetko na ženách. Mám rád prsia, zadky, lýtka, prsty na nohách, dlhé vlasy, pekne tvarované obočie, telové mlieka, náladovosť, vysoké opätky, oholené nohy, menštruačné kalendáriky povaľujúce sa na stole... všetko, čím ženy oplývajú a nedokážu to zmeniť, mi je blízke.

Patrične k tomu sa aj správam. Povedala mi, že som kurevník. Trochu som sa vtedy urazil, lebo potom by tie ženy, s ktorými som spal, museli byť kurvy. Ale to neboli, boli to skvelé ženy. Nikdy by som za sex neplatil ! Podľa mňa sú kurevníci muži, čo majú kurvy a kurvy za svoje služby berú peniaze.

„Ale muž za sex platí stále, aj keď nepriamo,“ hovorila s plnými ústami brokolice.
„Čo je to za sprostosť?“ bol som pobúrený jej úprimnosťou. Dialo sa mi to často.
„Kupujete nám darčeky, platíte za nás v reštauráciách, nosíte nás na dovolenky a výlety... a za to všetko chcete sex,“ mykla ramenami a rýpala sa v jedle.
„To je celé úplne inak. A čo robíš s tou pizzou?“ bol som znechutený jej spôsobom stolovania.
„Najprv zjem tie veľké veci. Brokolicu, šampiňóny, kukuricu... potom zjem šunku a syr a potom zvyšok pizze bez okrajov, tie až nakoniec a potieram ich cesnakovým maslom,“ usmiala sa a medzi prednými zubami mala zvyšky zeleniny.
„V Taliansku by ťa vyhostili zo zeme.“
„Máš v chladničke liter kečupu, drž hubu,“ operovala jedlo ďalej a ja som bol rád, že dnes nevečeriam sám.

Zvykol som si na svoju samotu. Zvykol som si na svoj byt, svoje ticho alebo svoj hluk, zvykol som si na starú pani, ktorá mi chodí raz za týždeň upratovať a zvykol som si na jednu šálku na konferenčnom stolíku. Ženy, ktoré boli v tomto byte, málokedy ostali tak dlho, aby sme si stihli dať aj kávu. Bol som trochu vykoľajený jej prítomnosťou. Vyhovovala mi, len som sa bál, na ako dlho tu ostane.

„Mám pre teba víno, Adeliatko,“ usmial som sa a z debničky od rodinných známych vytiahol fľašu skvelého talianskeho ružového vína.
„Ružové? A nehovor mi tak debilne,“ smiala sa.
„Čo sa smeješ? Je to dobré víno a je nasladlé, bude ti chutiť,“ zápasil som s vývrtkou a ona natŕčala pohár.
„Mám rada tieto veľké poháre, môžem ním taaakto krútiť a privoniavať,“ hrala sa na someliéra a ja som len krútil hlavou. „Výborný ročník, južné svahy, neskorý zber...“ krivila si dolnú peru.
Sedel som oproti nej a snažil sa dívať prísne, ale nešlo mi to. Musel som sa smiať, bola očarujúca a ja som chcel, aby rozprávala ďalej.

„A aké ešte je?“
„Ružové,“ pokrčila nosom a usmiala sa.
„Chutí ti?“
„Nemáš trochu kofoly?“ zasmiala sa a ja som po nej hodil vankúš. Dúfal som, že trafím pohár, ona sa poleje a ja jej budem môcť dať na prezlečenie niektorú z mojich košieľ. Plán nevyšiel, pohár zachránila.

Bavili sme sa dobre, pozerali sme Šiesty zmysel a ona spokojne priadla v mojom náručí. Ovoniavala mi krk a keď išla desivá scéna, tisla sa ku mne ešte bližšie.

„Keby ti tvoje dieťa povedalo, že vidí mŕtvych ľudí, veril by si mu?“ uprela na mňa zrak a ja som jej zotrel špirálovú smietku z viečka.
„Asi by som mu povedal, že o drogách sa s ním porozpráva mamička,“ uhryzol som ju do nosa a ona ma udrela.
„Pýtam sa vážne !“
„Toto sa nemôžeš pýtať vážne.“
„Ba.“
„No tak, mŕtvi ľudia?“
„Veď v tom filme ten chlapček vidí mŕtvych ľudí,“ ukazovala na monitor.
„Ale to je iba film, videla si Avatara? Keby ti povedal, že vidí modrú Pocahontas, verila by si?“
„Ty nemáš žiadnu toleranciu pre výnimočnosť,“ povedala a ja som vedel, že iba žartuje, ale zamyslel som sa nad tým.

Keď som na druhý deň išiel do práce, premýšľal som o tom. Naozaj netolerujem výnimočnosť? Páči sa mi uniformita, ktorá je všade okolo nás? Vždy som si myslel, že nie, hovoril som si, že sa mi páčia výnimočné ženy, výnimočné jedlá, výnimočné krajiny... ale Táňa Pauhofová, stejky a Sardínia sa páčia každému, nie je na tom nič výnimočné. Ona bola výnimočná. A páčila sa mi. Ale nie tak, aby som jej mohol sľúbiť, že sa mi už nikdy nebude páčiť nič iné.

Spoznal som ju náhodou, stáli sme pri bare v najodpornejšom podniku v meste, okolo nás behali rohypnolové čašníčky a ona si objednala martini bez olivy. Spýtal som sa jej, prečo bez olivy a povedala, že ich nemá rada. Potom povedala, že ak chcem, môžem si objednať tiež martini a vziať si moje olivy. A ja som to urobil. Sadli sme si k prázdnemu stolu, hlboko sa na mňa zadívala a povedala: „Máte obrovský nos !“
Viem, že mám, ale som na to dosť citlivý a nikdy mi to nikto nepovedal tak priamo.
„No...“ mykol som ramenom a ona ho skúmala ďalej.
„Môžem vám tam niečo strčiť?“ spýtala sa celkom vážne a ja som z toho veľkého nosa na ňu kýchol skoro aj tú olivu.  Potom som si vypýtal číslo, párkrát sme si zavolali a potom prišla ku mne a začala mi prevracať život, ako keby to bolo prirodzené. Nebolo. Nie pre mňa.

Nechcel som jej mať plnú hlavu, nevyhovovalo mi to. Veľa sme sa rozprávali. O jej škole, o mojej práci, o jedle, o cestovaní, knihách, filmoch, sexe... začala sa do mňa postupne zamilovávať a ja som nedokázal bojovať s pocitom, že to nie je správne, lebo ona ma chce celého a ja jej môžem dať iba časť seba. Tú časť od pása dolu. Tak som bol zvyknutý a neplánoval som to meniť. Nehysterčila, vypočula si ma, prikývla, mykla ramenom a šla domov. Stále mykala ramenom, keď nechcela povedať niečo smutné alebo škaredé. Dohodli sme sa. Že budeme kamaráti a hotovo. Súhlasila, neochotne, ale súhlasila. Videl som, že mi k tomu chce ešte niečo povedať, že sa jej pri tom trochu zaleskli oči, ale hrdinsky preglgla ten zemiak, čo mala v krku a nechala ma, aby som si žil svoj život podľa seba.

Sedel som v tom prázdnom byte sám, zapálil som si cigaretu, otvoril fľašu vína a bolo mi otupno. Listoval som svojim telefónnym zoznamom a zavolal žene, o ktorej som vedel, že je vždy ochotná prísť a následne odísť, keď si jej spoločnosť už neprajem. Nepýtala sa, čo chcem, vedela. Volal som ju Tanja, lebo som si jednak nepamätal jej meno a jednak to bolo meno ženy v jednej knihe, ktorú ma Adela donútila prečítať si. Tanja v tej knihe bola žena pochybných mravov a dosť veľa pila. Sedelo to.

Otvoril som dvere, pobozkala ma a kým prešla do obývačky, mala na sebe len podväzky, korzet a úsmev. Miloval som jej zadok. Bol malý a srdiečkový a keď som po ňom plesol, ozývalo sa to po celej spálni. Po dvoch hodinách nezmyselného prirážania som ju poslal domov.
„Si chorý či čo?“ spýtala sa, keď si upravovala vlasy a zapínala kabát.
„Čo? Prečo?“
„Trtkávam s tebou asi šesť rokov a nikdy sa mi nestalo, že by si sa neurobil,“ prežúvala žuvačku a ja som sa zamýšľal nad tým, aká bola, kým sa z nej stalo toto. Mala medové dlhé vlasy, krásnu postavu a mŕtve oči. Vedela fajčiť ako málokto, ale pôsobila lacno, vulgárne a nešťastne. Už som ju nechcel mať v byte.
„Radšej už choď,“ ukázal som smerom k dverám, ona sa zvrtla na opätku na vysokej platforme a odišla.

Cítil som sa ako debil. Nikomu som neublížil, nikoho som nepodviedol, nikomu som nič nesľúbil. A aj tak som sa cítil ako debil. Sadol som do auta a vozil som sa. Asi tri hodiny. Potom mi začal dochádzať benzín, tak som zastal pred Adeliným panelákom. Chcel som jej zavolať, aby šla dolu, ale ani neviem, čo by som jej povedal.

Tak som sa tam len chvíľu prechádzal, díval sa, či svieti a zrazu som z ničoho nič začal robiť veľkú snehovú guľu. Po nej ďalšiu a ďalšiu a tak som jej postavil snehuliaka. Bol som ako zmyslov zbavený, vonku stále snežilo a už bola tma, okolo mňa chodili ľudia, ktorí sa práve vracali z práce a ja – dospelý chlap bez rukavíc – som staval snehuliaka pred cudzím panelákom ako ospravedlnenie zato, že môj penis zasa zaparkoval v nesprávnom lone. 

Nemal som uhlie ani mrkvu, tak som mu do ruky strčil moju vizitku a krk omotal mojim šálom. Len aby vedela, že je odo mňa a že je pre ňu. Sadol som si do auta, ruky som mal skrehnuté ako nikdy, ale cítil som sa dobre. Ten náhly závan šialenstva ma pomaly prechádzal.

Na druhý deň sa neozvala. Ani ten deň potom. Nevedel som, či si snehuliaka všimla, tak som jej zavolal. Nezdvihla.  Po pár dňoch mi prišiel balík s mojim šálom a papierikom, na ktorom stálo, že ospravedlnenie sa prijíma. A nikdy viac sa na to nespýtala.

Vravím. Výnimočná.