Chcela som zmenu. Takú veľkú, citeľnú. Ako keď si ostriháte vlasy, prefarbíte ich namodro a rozhodnete sa vstúpiť do kláštora. Ale to prvé sa mi už podarilo v pätnástich a to druhé som chcela o rok neskôr, len mi povedali, že musím byť katolíčka, tak sme nenašli spoločnú reč.
Vystúpila som z preplnenej MHDčky a podvedome si upravovala prsia v dekolte, aby tvorili žliabok. Pred trafikou stál vysoký chlap s hnedými vlasmi a nervózne prešľapoval na mieste.
"Myslela som, že namiesto tej plechovky budeš mať v ruke bukrétu, ty hulvát," prihovorila som sa mu a dúfala, že som trafila toho správneho. Pri rande naslepo človek nikdy nevie.
Usmial sa, prišiel ku mne, zaboril mi ruku do vlasov a bez slova ma pobozkal. Dobre, tak to teda asi bol on.
Páčilo sa mi, ako chutí. Mal melónovú žuvačku. Tie mám najradšej.
"To pivo je pre teba," žmurkol a strčil mi do ruky plechovku Kozla.
"Ale ja nepijem pivo," dívala som sa nechápavo a on ju otvoril a napil sa.
"Tak začni, je studené," usmial sa a priložil mi ju k perám.
Tak som začala. Vonku bolo šialené teplo a plechovka sa rosila. Vyzerala vábne. Chytil ma za ruku a viedol niekam, kde som nikdy predtým nebola, ale tak nejako šípil, že sa mi to bude páčiť.
Pred malou zastrčenou krčmou sme prázdnu plechovku vyhodili a on ukázal prstom na názov.
"Vravela si, že rada chodíš na Pohodu. Tak ja ťa vezmem do Pohody," stále sa mi jednou rukou hral s vlasmi a ja som pri tom privierala oči, lebo si ma celkom omotal okolo prsta.
Krčmička bola skoro prázdna, pri bare sedeli dvaja evidentní štamgasti a na terase sa to začínalo hemžiť smädnými stredoškolákmi.
"Nech sa páči, čo vám prinesiem?" spýtala sa pekná mladá čašníčka, ktorá mala na tak peknú tvár priveľa mejkapu, ktorý sa v tom teple leskol ako vyleštená plešina.
"Dvakrát držkovú a dva rožky a dve veľké pivá," usmial sa, ona prikývla a kým som stihla hocičo povedať, bola preč.
"Ja nemám rada držky," prevrátila som spodnú peru a on sa zhovievavo usmial.
"Uvidíš," hladkal ma dlhými prstami po nose a ja som mala dojem, že si azda myslí, že si od neho ďalej nevidím.
A kým držková prišla, tak mi rozprával. O mne. O mojich červených vlasoch, ktoré sa mu kučeravili medzi prstami, o mojom preplnenom výstrihu, z ktorého strácal rozum, o pivovej chuti mojich pier, ktoré mu chutili ako žiadne iné... a ja som sa zrazu rozosmiala. Čašníčka pred nás postavila dve misky s horúcimi polievkami, usmiala sa a odišla.
"Čo ti je smiešne?" vzal rožok a roztrhol ho napoly. Tú druhú polku dal mne.
"Toto celé. Takéto rande som ešte nemala. A prečo si mi dal druhú polku toho rožka, keď máme dva?"
"Aké takéto? A chcel som sa podeliť," usmial sa a srkol z lyžičky.
"No, takéto... s pivom a držkovou a s delením sa o rožok," uvedomila som si práve, čo sa deje. A páčilo sa mi to.
"Budem hádať. Si zvyknutá na jedlá s francúzskymi názvami, víno a nekonečné dristy o točivom momente a talianske topánky, ktoré ešte vyzerajú, že dobrý veterinár by to ešte zachránil," zasmial sa. A ja som prikývla, lebo mal pravdu.
Bola som zvyknutá na škrobených mužov, škrobené debaty a neprirodzené prostredia. Páčila sa mi táto zmena. Páčilo sa mi počúvať o mne, páčilo sa mi, že sa nemusím smiať potichu, lebo rehot sa k dáme nehodí. A tá držková bola naozaj dobrá. A možno nebola, ale on bol najlepší na svete, tak som si z nej dala zabaliť aj domov.
Išli sme sa prejsť, slnko zapadalo, mesto sa začalo plniť ľuďmi, ktorí práve odchádzali z práce a vo vzduchu voňali pražené mandle. Pomaly ma hladkal po chrbte v smere hodinových ručičiek a keď som sa na neho spýtavo zadívala, naklonil sa ku mne a šepol: "Grgni si."
A potom sa strašne rozosmial na výraze mojej tváre.
"No tak to teda vôbec!" a kým som to dopovedala, môj tráviaci systém sa rozhodol počúvať radšej jeho. Zakryla som si previnilo dlaňou ústa a on sa stále smial. A bolo.
Pribehla som k stánku s praženými mandľami a za vrecko vzala. Sadli sme si na fontánu na námestí a vyjedali ich, kým okolo chodili ľudia. Hádali sme, kto je čo zač, na striedačku.
Načrel rukou do vrecúška, vybral mandľu, strčil mi ju do úst a skúmavo si ma premeral.
"A ty si čo zač, maličká?"
"Mňa Andersen napísal pre teba," dala som mu bozk a obom sa nám naraz oslobodzujúco grglo.
Zbalená na držkovú. A dva rožky k tomu.
23.04.2013 17:03:13
- | stály odkaz
Komentáre
Pohoda...
zabudla si
to teda nemal :))
Pokiaľ
.