"Je to americký realitný trik, byty, v ktorých vonia jablkový koláč evokujú domov, preto sa lepšie predávajú," povedala mi raz, keď ho pre mňa piekla úplne prvýkrát v našom novom, voňavom domove.
Prešla som na balkón a našla ju tam sedieť na zemi. Úplne rezignovane si poťahovala z cigarety, mala rozmazanú riasenku a vyzerala ako herečka z nezávislého filmu. Táňa neznáša nezávislé filmy. A Šimona.
"Nie je to tak, ako si myslíš," povedala som a postavila sa vedľa nej. Nereagovala.
"Medzi mnou a Šimonom nič nie je, zastavil sa tu a ja som nechcela, aby šiel hore, tak sme sa rozprávali dolu. O nič nešlo, prišiel sa len opýtať, či mi má doniesť nejaké moje veci. Prosím, hovor so mnou," naliehala som a ona ďalej iba mlčky sedela. Myslím, že som vtedy prvýkrát videla, ako niekto plače úplne bez mimiky. Z očí sa jej iba liali slzy a pôsobila... unavene.
Sadla som si vedľa nej a chytila ju za koleno. Uhla ním.
"Prosím, povedz aspoň niečo, hocičo, pošli ma do piče, len niečo povedz," prehltla som veľký zemiak, ktorý mi ostal v krku a ona bola úplne mimo. "Vy scenáristi si urobíte scenár aj z toho, z čoho sa nedá, tak ťa naozaj prosím, prestaň s tým, nič sa medzi nami nestalo, počuješ ma? Počuješ?"
Nič. Nepočula. Alebo nechcela počuť. Neviem.
Po chvíli vstala, prekročila ma, ako keby som tam ani nebola, mlčky odišla do kúpeľne a zamkla sa. U nás sa nikdy kúpeľňa nezamyká, pretože sme sa dohodli, že ak je jedna z nás vo vani a tá druhá dostane chuť, môže sa kedykoľvek pridať. Väčšinou sme sa tam potom celé hodiny milovali a dopúšťali si teplú vodu.
Z kúpeľne začalo hrať jej "vodné CD-čko". Keď je vo vode, nerozmýšľa. Má v hlave úplne prázdno, relaxuje, užíva si kvapky, ktoré ju omínajú a do toho počúva Mozarta. Niekedy aj dlhé hodiny a hodiny jeho symfónií, kým je dostatočne zrelaxovaná. Tentoraz som však počula z kúpeľne jej vzlyky, prehlušili klavír aj sláčiky...
"Keď som chodila s Janom a pohádali sme sa, plakávala som v kúpeľni pod sprchou, aby ma nepočul a nebolo vidieť, že som revala. Červené oči som vždy pripísala príliš silnému šampónu a mojej nešikovnosti pri jeho nanášaní," povedala, keď sme si kedysi veľmi dávno hovorili o našej heterosexuálnej minulosti. A dnes bola svedkom toho, ako moja minulosť sedela na lavičke vedľa mňa a ona mala zrazu pocit, že prišla o celú svoju prítomnosť. Vždy to tak bolo, keď sa Šimon objavil.
Nechcela som ho späť. Nechcela som s ním hovoriť. Chcela som byť slušná, lebo tak ma vychovali. Táňa to nechápala, videla som na nej, ako ju to trápi, bolí a zožiera, ale to jej neustále "Nebudem sa správať ako ostatní" ju dohnalo k úplnej rezignácii. Nikdy na mňa nekričala, hoci chcela. Nikdy mi nič nevyčítala, hoci na to možno aj mala právo. Nikdy pri mne nebola ticho, lebo povedala, že ak raz ona začne mlčať, bude to príliš hlučné. A presne také to teraz bolo. Hlučné.
Občas som sa zamýšľala nad tým, prečo sa so mnou nerozíde.
"Lebo ťa milujem," bola jej konštantná odpoveď.
Môže vás vôbec niekto milovať tak veľmi, aby dokázal popierať sám seba?
Môže. To nebola rečnícka otázka. Ja som v takej láske žila. So ženou.
Naučila sa trpezlivosti, hoci celý život taká nebola. Zmenila všetky svoje priority a na prvom mieste mala mňa, pretože... ja vlastne ani neviem prečo. Ahá, vlastne viem. Lebo ma milovala. A kým som ju nepoznala, netušila som, aké silné tie slová dokážu byť.
Vyšla zo sprchy zabalená v osuške. Bola úplne mokrá, z vlasov jej kvapkala voda na dlážku. Neznášala to. Neznášala mokrú dlážku a ťažké vlasy od vody. Vždy si ich osušila ako prvé, skôr, ako vyšla z vane, dala si na ne hrubý froté uterák a starostlivo si ich zabalila.
Videla som jej smútok. Jej porážku. Jej príliš hlučné ticho. Jej samotu. Jej absolútnu rezignáciu...
"Prosila som ťa, aby si sa s ním nestretávala," povedala mi raz, keď k tomu zasa prišlo.
Ja som sa s ním nestretávala, vždy sa skrátka ocitol niekde, kde som bola aj ja a nedokázala som tomu nijako zabrániť.
Čakala som, že to teraz príde znova. No neprišlo. Bola stále iba ticho. A plakala. Nikdy som nevidela človeka plakať tak boľavo.
Sadla som si do rohu nášho gauča a čakala, čo sa stane.
Nestalo sa vôbec nič. Obliekla sa do pyžama, ľahla si do našej postele a zaspala.
Nešla som k nej. Vedela som, že potrebuje byť teraz sama.
Keď som sa ráno zobudila a šla sa pozrieť do našej spálne, nebola tam.
Na mojej strane postele bol jej laptop a otvorený wordový dokument.
Scenáristický príbeh dostal reálnu podobu.
Táňa Hološková - She(s)Moon
Ona a jej slovné hračky od Mattela...
Otvorili sa vchodové dvere a dnu vošla Táňa aj s našim psom a nákupom.
"Ahoj," povedala som.
"Dobré ráno," odvetila a prešla do kuchyne.
"Včera si bola ticho, ja... myslela som, že budeš kričať,"priznala som.
"Ja som aj kričala. Na papieri."
"Mohla si aj naozaj."
"Nie... iba v texte si trúfam boľavieť," povedala a usmiala sa. Trpko.
Ako keby sa jej ten text zrazu zračil v tvári.
Komentáre