Surr Nereálna

Zbalila ma na hodine tanca. Na mojej hodine, som inštruktor. Krútila bokmi tak živelne, že som ich zatúžil mať do konca života pritisnuté k rozkroku. Chodila na hodiny tanca, lebo u nich v práci sa vyžadovalo, aby ovládali všetko. Diplomati sú také novodobé gejše – ovládajú jazyky, etiketu, rozumejú umeniu, vede, spoločenskej situácii a politiku majú ako hlavné jedlo. Chodila v upnutých sukňových kostýmoch, dlhé blond vlasy mala vždy starostlivo zviazané do uzla a čierny rám hranatých okuliarov krásne podtrhoval jej ostré črty. Vyzerala ako prísna slovenčinárka, ktorej zo saka vytŕča úžasný žliabok upozorňujúci na veľké prsia. Uvidel som ju a zatúžil dostať trstenicou po zadku. Bola zvrhlo krásna a ja som ju chcel.

Ani nie o tri roky som ju aj dostal. Stretli sme sa v supermarkete pri toaletných papieroch. Prisahal by som, že sa trochu zapýrila. Kupovala jemný a parfémovaný. Asi aj doma sa hanbí za to, že serie. Chvíľu sme viedli nikamnevedúci dialóg a potom som ju drzo pozval na pivo. Zaklipkala dlhými mihalnicami za sklom okuliarov, ako keby niečo také počula prvýkrát.
„Nepijem pivo,“ povedala strojene.
„Tak na kávu,“ usmial som sa.
„Ani kofeín, je to jed,“ siahla po vlhčené utierky do regála nad ňou.
„Prepáčte, že som obťažoval,“ pochopil som jej nezáujem, usmial sa a začal tlačiť svoj nákupný vozík smerom k pokladni.

Po chvíli ma dobehla, vykladala svoj nákup na vedľajší pás a trochu neohrabane sa snažila flirtovať.
„Ale... pijem vodu s citrónom,“ usmiala sa.
A ja tiež, lebo niečo tak hlúpe som teda už dlho nepočul. Dohodli sme sa na ďalší večer v mojom obľúbenom bare, chcel som mať výhodu domáceho prostredia.

Spirit of wine je skvelé miesto. Podľa mňa najlepšie v Bratislave. Je to malá pivničná vináreň so správne napadaným prachom na fľašiach fantastického a drahého starého vína. Chodím tam niekoľkokrát do týždňa, tykám si s čašníčkou, je to mladé dievča bez perspektívy, vôbec nerozumie vínu, ale nehanbí sa povedať: „Počkajte momentík, ja vám to pozriem v manuáli, ktorý mi dal šéf.“ Nikdy som tam nič iné ako víno nepil a nič iné ako syr nejedol, takže som si nebol istý, či majú citróny, pre istotu som pár priniesol so sebou a hodil ich čašníčke za bar. V kútiku duše som dúfal, že si dá so mnou víno a na citrónovú vodu zabudne, ale Zuzana ostala verná svojim zásadám.

„Dobrý večer,“ podávala mi vystretú ruku. Veľmi si zakladala na podaniach rúk, mala pevný stisk a dívala sa pri tom hlboko do očí.
„Zdravím,“ podal som jej ruku a gestom naznačil, aby sa posadila vedľa mňa na drevenú lavicu. Chvíľu sa rozhliadala po interiéri a trochu ohŕňala svojim malým špicatým nosom. Objednala si citrónovú vodu a za celý večer sa ani raz neusmiala, hoci konverzovala veľmi milo. Bola zvláštna, ostrá, tvrdá, nepoddajná... chcel som ju postrapatiť a plesnúť po zadku.

Po dvoch rokoch randenia sme sa vzali. Nikdy sme spolu nehovorili o deťoch, predpokladal som akosi automaticky, že keď sa vezmeme, budeme ich chcieť.
„Tak čo s tým urobíme?“ spýtala sa chladne, keď držala v ruke tehotenský test s dvoma ružovými čiarkami.
„Ako čo?“ nechápal som.
„Ja ešte nechcem deti, Peter,“ sadla si na okraj vane a nešťastne sa dívala na plastovú paličku.
„Ale notak, si iba v šoku, to bude okey,“ objal som ju a neprikladal tomu dôležitosť. Na ďalší deň šla k lekárovi, ktorý to potvrdil, bola v druhom mesiaci a ja som po pár dňoch pochopil, že skutočne váha, či si dieťa nechať alebo nie.

Vzal som inzertné noviny a hľadal byt, ktorý by vyhovoval všetkým jej predstavám. Trojizbák so slnečnou obývačkou, peknou kúpeľňou, veľkou kuchyňou, balkónom, na ktorom sa dá tancovať, s vkusne namaľovanými stenami, na treťom poschodí, číslo domu 13, v centre. Poznal som svoju ženu, vedel som, že ak byt nebude mať čoilen jednu z daných položiek, bude to dôvod nesťahovať sa do väčšieho a teda nenechať si dieťa.

Každý deň som jej robil raňajky, na tanieri mohli byť iba ingrediencie rovnakých tvarov. Takže to boli buď volské oká s krúžkami papriky a paradajky, alebo toasty s plátkom šunky a syra. V reštauráciách to s ňou bolo peklo, väčšinou to vyzeralo tak, že celkom svojimi otázkami zničila čašníkov a šli sme k Bernardovi, kde si objednala špíz a zemiaky, pretože všetko bolo osvedčene poloblúkové.

Ukladal som jej vankúše ku stene na strane postele, na ktorej spala, do tvaru živého človeka, lebo keď zaspávala, objímala ma okolo pása. Nie z veľkej lásky, potrebovala niečo držať. Tak ma niekedy v noci zobudila, či by som sa mohol otočiť na jej stranu, lebo nezaspí bez toho, aby niečo držala a pravý bok ju už bolí.

„Peter, môžeš, prosím,“  ukazovala na zips na svojej šedej úzkej sukni. Pokúšal som sa ho zapnúť, no nešlo to.
„Pribrala som,“ precedila cez zuby.
„Bábätko si pýta priestor,“ usmial som sa.
Nervózne zavrčala, dupla nohou a šla sa prezliecť. Večer sa vrátila z práce a opäť sa ma spýtala, čo s tým chceme robiť, vraj na rozhodnutie máme iba týždeň. Doslova som ju uprosil, aby sme si ho nechali. Súhlasila pod podmienkou, že na materskej budem ja.

Adelka sa narodila 12. decembra, mala 3150 gramov a 49 centimetrov. Bola ružová a v strede hlavy mala šialené čierne číro. Aj ja som také kedysi nosil, bol som pankáč-tanečník. Keď som prišiel za svojou ženou, mala pri uchu telefón a niekomu plynulou angličtinou vysvetľovala, že to je práca ambasády a nie jej. Človek na druhom konci to asi odmietal chápať, lebo Zuzana to zopakovala niekoľkokrát a žila na jej čele začínala pulzovať. Napokon sa zdvorilo rozlúčila a položila.

„Čau mamina,“ podával som jej kvety.
„Kvety sa nesmú nosiť do pôrodnice, peľové zrniečka sa usadia na dýchacích cestách novorodencov a môže ich to zabiť,“ povedala namiesto pozdravu. Ostal som v pomykove, otvoril balkón a položil kyticu na okennú parapetu.
„Ako sa cítiš?“ spýtal som sa a chytil ju za ruku. Vytrhla si ju a prehrabala vlasy.
„Ako asi? Bolí ma celé telo, som tučná, mám nechutnú pleť a z pŕs mi stále niečo vyteká. Cítim sa bohovsky,“ zase tá pulzujúca žila.
„Videl som malú. Je svetová,“ snažil som sa ju povzbudiť.
„Hm,“ našpúlila pery, akoby z nich nechcela vypustiť niečo neprístojné a zadívala sa von oknom. „Peter, nehnevaj sa, ale chcela by som si oddýchnuť,“ povedala pokojne a skoro šeptom. Pritakal som, pobozkal ju na čelo, vzal kvety a odišiel. Ešte raz som si šiel cez sklo pozrieť svojho malého tučka a šiel som k našim zapiť radostnú novinu.

To bolo pred šiestimi rokmi. Presne. Je dvanásty december, Adelka pred chvíľou spokojne zaspala a ja upratujem bodrel, ktorý jej malí kamaráti narobili na narodeninovej oslave. Zuzana je ešte v kancelárii, volala, že to asi nestihne.

Vonku zúrila šialená zima, sneh nepadal, neuveriteľne mrzlo a fúkalo. Toho roku bola suchá zima, Adelke sa nepáčila. Mala rada sneh, chytala ho na jazyk a hádzala sa do vysokých závejov, lebo ich mala potrebu objať.

Zametal som farebné konfety a odstrihával balóny z plafóna. Nepraskal som ich, lebo by mi nikdy neodpustila, že som nejaký balón zavraždil. Starostlivo som ich viazal jeden k druhému, aby sme ich na ďalší deň spolu mohli pustiť do neba. To robievala od svojich dvoch rokov a na dôvody som sa jej nepýtal.

Sadol som si do kresla a dopil zvyšok detského šampusu. Zadíval sa na dvere Adelkinej izby posiate neónovými hviezdičkami a premýšľal, kedy sa mi ten život stihol tak strašne posrať. Kedy moja žena začala chodiť domov neskoro. Kedy začala Adelku fackať preto, že jej na zem spadla šiška. Kedy jej na otázku, či ju ľúbi, prvýkrát povedala „Nemám čas, Adela“. Položil som fľašu so šampusom na stôl, vstal a zo spodného šuflíka vytiahol obálku, ktorú mi dal môj otec – právnik, ako svadobný dar. Boli v nej rozvodové papiere a manuál, ako ich podpísať a čo urobiť preto, aby dieťa zverili do mojej opatery. Bral som to vtedy ako nemiestny žart, no nechal som si ich.

Dvere sa otvorili, začul som slastné vzdychnutie pri zbavení sa opätkov a pukanie kostí v prstoch na nohách, keď sa plížila cez obývačku do spálne. Držal som papiere v ruke a študoval ich.

„Ahoj,“ pozdravila. „Kúpila som toaletný papier.“
„A je ho dosť na tento posratý život?“ zamrmlal som.
„Prosím?“ šepla, aby nezobudila Adelku.
„Ja len, že či nemáš pero,“ otočil som sa jej smerom.
„Jasné,“ otvorila kabelku, podala mi strieborného Parkera a tak som vo veľkom štýle a s gráciou, v pruhovanom pyžame, dívajúc sa na moju nádhernú ženu, mohol ukončiť trápenie nás všetkých a prestať kupovať čerstvé citróny, na ktoré mám odjakživa smrteľnú alergiu.