Píšem knihu. Už fakt dosť dlho, lebo jednak som to vždy chcela urobiť a jednak mi bol niekto ochotný za to naozaj dobre zaplatiť. Bude to fajn kniha, dám vám vedieť. Alebo viete čo, zastavte sa, krstíme na Pohode.
Presťahovala som sa do malého ateliéru v bratislavskom Novom meste, sedím tu, pozerám na biele počmárané papiere na stenách, dopujem sa rôznymi odrodami marihuany a sladkého likéru, ktorý odmietajú všetky návštevy, a píšem. Lebo chcem. Lebo to viem robiť. Lebo Nobelova cena za literatúru je tento rok skrátka moja!
Ovládnem svet. Slovom. A potom ďalším a ďalším. Budem literárna kráľovná!
Nejako takto znejú podivné hlasy v mojej hlave. Skutočnosť je taká, že neviem nájsť to podstatné. To niečo, čo vás pri knihe udrží až do konca. Neviem na to prísť, neviem to zhmotniť. Tak robím rôzne iné veci pre to, aby som nemusela písať. Napríklad randím.
Stretla som ho v Bystrici. Šla som sa tam pozrieť po pol roku od štátnic. Chýbala mi. Starý prior, v ktorom majú najlepšie fornetti v hre, HaD otvorený dokorán, príjemní taxikári s ľudskými cenami... Sedela som na kraji stola obkľúčená priateľmi a on stál pri bare, celkom neviditeľný, vedľa stĺpu, s ktorým splýval. Mal bradu a z profilu vyzeral ako Martin Poliačik. Namôjdušu.
To, čo sa stalo od tejto chvíle, po to, ako som sa ráno zobudila v jeho spálni, si nechám pre seba. Autor vraj má mať tajomstvá, hovoril Brecht. A s ním sa neradno handrkovať o fazuľky, chápete.
Ležala som v jeho voňavých perinách celkom nahá, prehadzovala nohu cez nohu a balila joint do rumového papierika. Sledovala som kontúry jeho tváre a občas som sa sklonila a pobozkala ho. Páčil sa mi. Bol to taký mužochlapec. Začal sa pomaly ošívať a čosi si mrmlal. Zapálila som si a nahlas vyfúkla dym. Trochu som sa rozkašľala. Trochu dosť.
„Čo to, preboha, robíš?“ zamrmlal z polospánku.
„Dávam si ranné brčko,“ kašľala som pomedzi slová a on sa ku mne otočil.
„Si ako malá,“ vzal mi cigaretu z ruky a položil ju na popolník. „Ráno sa robia celkom iné veci,“ usmial sa a stiahol ma k sebe pod perinu. A som si celkom istá, že taký sex ešte nikdy nikto z vás nezažil. Asi skončím s fajčením.
„Budeš môj prvý pán!“ usmiala som sa a prepletala si prsty mojej ruky s jeho.
„Čo budem?“
„Vieš, prezidenti majú prvé dámy. A keďže ja budem najvplyvnejšia žena literárneho sveta, ty budeš môj prvý pán,“ uškrnula som sa.
„Tak to beriem,“ pobozkal ma na čelo a snažil sa ešte chvíľu dospať.
„Pôjdeš aj na materskú?“ usmiala som sa.
„Poznám ťa deň. Na toto ti neodpoviem,“ funel do vankúša.
„Ale Hugo je už na ceste,“ hladkala som si brucho a jeho vystrelilo z postele tak, až si udrel lakeť o stolík.
„Čo je?!“
„No,“ mykla som ramenom.
„Ako to vieš?“
„Cítim.“
„Urobila si to naschvál?“
„Isteže,“ nechápala som jeho rozhorčenie.
„Lapila si ma, aby som ti urobil dieťa? Je toto vôbec zákonné?“ snažil sa zmätene obliekať.
„Šibe ti? Len som zistila, že si ten pravý skôr, ako si ty zistil, že ja som tá pravá. Ale máš čas. Tak deväť mesiacov, aj nejaké drobné,“ postieľala som posteľ a on sa trochu upokojil.
Prišiel ku mne, chytil ma za obe ruky a ticho sa na mňa zahľadel.
„Kedy budeš vedieť naisto, či si ozaj tehotná?“ spýtal sa zmierlivo.
„O dva týždne, cca.“
„Tak to budem mať dosť času na to, aby som ťa spoznal,“ poškrabkal ma za uchom a ja som vedela, že bude dobre.
Začala som priberať. Viac, ako doposiaľ a to som nikdy nebola priestorovo nevýrazná. Napína ma zubná pasta. Povedala som to mame. Rozplakala sa.
Vitaj, Hugo, budeš náš. Ockov navždy a mamin na zvyšok času.
Komentáre
:D
:D :D
ked