Často sa ma pýtate, ktoré z mojich poviedok sú naozajstné a ktoré som si vymyslela. Či tí ľudia fakt existujú a či sa to presne tak stalo. Všetko sa to stalo. Niečo naozaj, niečo iba v mojej hlave.
Keď som spoznala Tomáša, levitovala som asi tak tri centimetre nad vlastnou siedmou čakrou. Všetko bolo nové. Nové mesto, nový byt, nová práca, nový muž.
Z bytu som sa odsťahovala, v práci dala výpoveď a on mi na Vianoce povedal, že vlastne keď ma objímal, tak vôbec nič necítil. Ani keď ma bozkával, ani keď sme to spolu robili pri zlých filmoch, ani keď som mu v šialenej zime v pyžame pred panelákom s cigaretou v ruke hovorila tajomstvá, lebo som verila, že mi ich pomôže zdieľať.
Udialo sa to veľmi rýchlo. Veľmi rýchla láska, veľmi rýchla vášeň, veľmi rýchle plány do budúcna. Z mojej strany.
On sa len dezorientovane díval okolo a premýšľal, kedy sa to všetko vôbec stalo a prečo.
A potom odišiel.
Lebo to ľudia robia, keď nevedia, čo ďalej.
A keď sa vracajú, tak sú iní. Úprimní. Lebo majú pocit, že to sa od nich celý čas chcelo.
Ale uznajte... "Keď som ťa objímal, vôbec nič som necítil" je síce úprimné, ale ako vianočný darček dosť nahovno.
Keď som ťa objímal, nič som necítil
24.12.2013 19:24:23
- | stály odkaz
Komentáre
snáď bol dosť chytrý
to hej,