Vráskavé ultimátum
29.08.2014 18:52:14
Keď som prvýkrát stála na peróne a čakala, z ktorých dverí vlaku vystúpiš, bola som nervózna. Nie veľmi, ale tak akurát na to, aby som tým liezla sama sebe na nervy. Ľudia sa okolo mňa premieľali rýchlo a ušomrane. Všimla si si, že na vlakových nástupiskách ľuďom stále čosi prekáža? Ktovie prečo.
Rýchlik piskľavo zabrzdil a húfy cestujúcich s veľkými kuframi čakali, kedy vystúpia ďalší ľudia s veľkými kuframi a pustia ich dnu. Tlačili sa a niektorí aj nadávali. V treťom vozni som ťa zbadala už cez okno. Mala si prúžkované bielo-modré námornícke tričko a vlasy sa ti z vlhka začali vlniť. Musela si z nich byť nervózna. Opatrne si schádzala po schodíkoch a mala si iba veľkú plážovú tašku. Žiaden kufor. Bolo od teba pekné, že si mi dôverovala, keď som ti povedala, že žiadne šaty ani kozmetiku nebudeš potrebovať, lebo všetko moje je aj tvoje.
“Ahój,” objala som ťa silno a privoňala si k tvojim vlasom. Voňali krásne. Už sa ti nikdy nebudem smiať zato, že si kupuješ niečo, čomu hovoríš sprej na vlasy.
“Tu nie,” povedala si potichu, keď som ťa pri tom objatí chytila za zadok. Odtiahla som sa a pobozkala ťa. Na pery. Začervenala si sa a poobzerala okolo seba. Nikoho to na tom peróne vôbec nezaujímalo. Ľudia majú vlastné starosti, dve bozkávajúce sa ženy ich nedesia ani na Morave.
Šli sme sa prejsť a vždy, keď som ťa chcela chytiť za ruku, strčila si si ju do vrecka.
“Hanbíš sa za mňa?” spýtala som sa a ty si sa zadívala do zeme.
“Nebuď hlúpa... Len nechcem vzbudzovať rozruch. Vieš, akí sú ľudia,” mykla si ramenom a kráčali sme ďalej.
Na terase na korze sme si objednali obed. Moja potreba skúsiť čosi nové sa nestretla s pochopením, takže ty si si dala kuracie prsia s ryžou a ja zmrzlinový pohár. Nevieme sa ani normálne najesť.
Večer sme sedeli v starom komunistickom kine plnom hipsterov a párov, ktoré tam asi pred sto rokmi začali svoje vzťahy a dnes mali výročie. Alebo bola možno dôchodcovská zľava, neviem, nepýtala som sa.
V tme v zadnom rade kina nesedel nikto okrem nás. Hladkala som ťa po stehne a naklonila sa, aby som ťa pobozkala na líce. Odtiahla si sa.
”Pozeraj film,” povedala si usmiato a mne sa v hrdle urobila guča. Niečo sa stalo. Niečo nie je v poriadku, cítim to.
Keď sme prišli ku mne domov, bez slova si sa schúlila v obývačkovom kresle a mala si svoj zadumaný výraz. Vždy, keď ťa niečo trápi a zamýšľaš sa, máš ho. Ten výraz, keď krčíš čelo a uprostred sa ti robí maličká vertikálna vráska. Šla som do kuchyne urobiť ti čaj a keď som ho pred teba postavila, sadla si si a lakťami sa oprela o kolená. Mala si sklopenú hlavu a chcela si mi niečo povedať.
“Počúvam,” oprela som sa o gauč a malý vankúšik som si dala na brucho.
“Nechcem ťa trápiť,” povedala si potichu. “Ale musím ti to povedať,” zhlboka si sa nadýchla.
”Nech sa páči,” zodvihla som pravé obočie. A necítila som sa dobre.
“Sľúb mi, že ma nebudeš prerušovať, kým nedopoviem, prosím,” hovorila si stále tichšie a mňa to začínalo desiť.
”V poriadku,” prikývla som.
“Včera bol za mnou Matúš. Ja som ho nevolala, prisahám. Prišiel sám od seba a...” na chvíľu si sa odmlčala. “Požiadal ma o ruku,” vypadlo z teba a mne zrazu akási fiktívna bytosť vytrhla vnútornosti. Ostala som ticho, tušila som, že to nie je úplne všetko. “A potom mi dal dve letenky do Austrálie, vraj predsvadobná cesta. Samozrejme, že som ich neprijala, ani prsteň... Ale keď odišiel a ja som sa začala baliť sem, prišla ku nám jeho mama. Požiadala ma, aby som sa s ním aspoň porozprávala predtým, ako odíde do Sydney, lebo ona má o neho strach,” hovorila si potichu a ja som si rovnako potichu hrýzla do spodnej pery. “Chcem sa mu ozvať, aj keď s ním už nie som v kontakte, odkedy sme spolu. Vieš, len aby som nemala zlé svedomie, o nič nejde. Bude to len jedna smska, prisahám,” mala si vo výraze strach. Neviem, čoho si sa bála. Mňa? Ako keby si ma nepoznala... “A to je všetko.”
Asi som mala reagovať. Neviem, ako si si to predstavovala, možno si čakala, že na teba nakričím a urobím ti scénu, ale ja som nevládala. Vždy, keď o ňom počujem, cítim sa...unavene. Vedela som, že začínať si s človekom tesne po rozchode, je veľmi zlý nápad. Až neskôr som si začala uvedomovať, že je to celé pomerne atypické, pretože sa do seba zamilovali dve ženy, ktoré nie sú lesbičky. Analyzovala som zo všetkých strán, či to nie je len moja rezignácia na neschopné penisy, ktoré som stretávala a tvoj vzdor z toho, že ťa niekto sedem rokov podvádzal s polovicou pražských vagín. Ale nie, nebolo to tak. Bolo to hlboké priateľstvo a šialená vášeň, ktoré sa tak akosi snúbili a nám obom bolo úplne jedno, čo si kto o tom bude myslieť. Zamilovala som sa do teba okamžite. Bola si nádherná, krehká a nevinná a ja som ťa chcela chrániť. Vedela som, že on to nezvládne. Ja a moja intuícia... šak vieš.
Nastalo úplné ticho. Zvonka som počula cinkajúcu šalinu a klopkajúce opätky topánok.
”Prosím, povedz niečo,” požiadala si ma skoro s plačom.
”Prepáč, zamyslela som sa,” snažila som sa usmiať, ale bol to úsmev z miestnosti krivých zrkadiel. Deformovaný a neskutočný.
”Nad čím?” bola si ustráchaná ako šteniatko, ktoré ktosi vyhodil uprostred diaľnice v plnej premávke.
“Nad tým, čo robím zle,” zasa som si pohrýzla spodnú peru zvnútra. Vždy som to robila, keď som nechcela plakať.
”Nič nerobíš zle. Ľúbim ťa,” povedala si naliehavo a ja som sa nechtiach uchechtla.
”Idem na cigu,” vstala som a vyšla na balkón. Vyfukovala som do tmy dym a ty si si prišla sadnúť ku mne. Podala som ti bodkovanú ružovú deku, lebo viem, že ti je stále zima a ty si sa do nej zabalila a smutne sa na mňa dívala.
“Neprajem si, aby si sa s ním stretávala,” povedala som pokojne.
”Ja sa s ním nestretávam,” oponovala si.
”A neprajem si ani, aby si sa stretávala s jeho mamou,” dívala som sa dolu. Dvaja mladí chlapci si vymieňali komodity. Pytlík trávy za stopäťdesiat českých korún.
”Chcem to ukončiť v pokoji a slušne,” dala si si chodidlá pod zadok.
”Toto sa nikdy neskončí, kým ho nepošleš do piče,” odhodila som ohorok a vzala si ďalšiu cigaretu.
”Nechaj ma urobiť to po svojom a nemiešaj sa do toho, nie je to tvoja vec,” vypadlo z teba a mne zabehol dym.
Pozrela som sa na teba a rezignovala som. Úplne.
”Škoda, že si asertívna na nesprávneho človeka, Sonička,” zahasila som nedofajčenú marlborku, obula si tenisky a vzala kľúče. “Idem sa trochu prejsť,” oznámila som ti a vyšla von.
Chodila som po okolí a snažila sa vybehať ten vzdor. Hnevala som sa na teba a jeho som nenávidela stále viac. Priala som si, aby to zasrané lietadlo s tým debilom spadlo kamsi do oceánu. Aj za cenu toho, že by tam s ním zahučali všetci ostatní pasažieri. So stratami sa pre vyššie dobro skrátka občas počíta. Musela som rozchodiť tieto myšlienky, lebo som cítila, ako mi úplne devastujú karmu. Ja predsa nie som taký človek, prečo sa tak správam? Som vôbec normálna?
Volala si mi asi stokrát. Nezdvíhala som ti. A potom som vypla mobil a sadla si do trávy v parku. Nechápala som, prečo sa ho stále snažíš chrániť. Prečo vždy, keď o ňom hovoríme, si na jeho a nie na mojej strane. Prečo mi tvrdíš, že ma miluješ, keď ťa stále trápi on. Vedela som, že mi neklameš. Nikdy si mi neklamala. No po tom, čo sa stalo, mám pocit, že asi začneš, pretože sa budeš báť, aby som znova neutiekla ku starému orechu usadiť sa do psieho hovna.
Bolo neskoro, keď som sa vrátila. Sedela si na gauči a čítala si si. Vyzula som sa a sadla si do kresla oproti tebe. Odložila si knihu na stôl a narovnala si sa.
“Bála som sa o teba,” povedala si.
”Bola som sa iba prejsť.”
”Ale potom mi to stále opakovalo, že si nedostupná a ja nechcem, aby si bola nedostupná, desí ma to,” sypala si zo seba. “Nechceš mi niečo povedať?”
“Chcem. Neznášam Ballu,” ukázala som prstom na knihu na stole. “Je to vulgárna sračka hrajúca sa na undergroundové pseudoumenie. To je azda najhoršia forma sebaprezentácie,” padol mi kameň zo srdca, keď som to konečne povedala. Viem, že máš Ballu rada. Ale je príšerný, trápny, netalentovaný, depresívny a je mi z neho na grcanie. Prepáč.
“A ešte niečo?”
“Budeš si musieť vybrať. Je pre mňa neakceptovateľné, aby si sa kontaktovala s kýmkoľvek z tej rodiny. Nebudem ti to zakazovať. Ale ak to budeš robiť, tak už budem nedostupná navždy,” povedala som a tebe sa na čele urobila zasa tá vertikálna vráska.
Naozaj sa nad tým musíš zamýšľať?
- | stály odkaz
Komentáre
ach jaj
jajaj,
:))))
sur,
bonnie?!
tieto dnešné tety...
skvely sposob,
:D :D :D
a vyžehli si tvár, vieš, že veľká Berta z tristošestky nemá rada šarpejov!
jaj,