Na väčšine vecí v tomto byte sa začali objavovať vlky. Niekedy sa stane, že človek chce niekomu urobiť takú veľkú radosť, že si neuvedomí, že to prehnal. A ja som to prehnala. Veď ja k vlkom nemám vôbec žiadny vzťah. Ale možno si zvyknem. Nemala som vzťah ani k Hello Kitty, kým mi ju moji rodičia nezačali na vysokej škole podsúvať a kupovať svojej dospelej dcére všetko v ružovom s logom hranatej mačky. Odvtedy ju proste milujem, aj keď v tých návliečkach spávam, len keď idem pozrieť našich...
Mojim životom prešli ľudia, ktorí hovorili veci, ktoré si budem navždy pamätať, aj keď sú už dávno preč a ja si nespomínam na ich tváre, mená ani adresy. Niektoré vety skrátka človek nezabudne, lebo zneli príliš hlučne v tej ozvene srdca, ktorú cítite v ušiach, keď ste veľmi vystrašení. Poznáte to, nie? Zrýchli sa vám tep, začínate dýchať nepravidelne, po spánkoch vám tečú pramienky potu a v ušiach zaľahne a len tak duní, ako keď naráža vietor do dverí bez prahu.
Dúfala som, že už sa mi to nestane. Dúfala som, že som našla niekoho, kto si ma konečne zaslúži. Niekoho, kto mi nebude hovoriť, že keď ma objímal, tak nič necítil, alebo že ma nikdy nemiloval a ani neveril, že ja som milovala jeho. Skrátka niekoho, kto po mne nikdy nehodí stoličku a neukradne mi všetky knihy. Niekoho normálneho, úplne obyčajného, kto by mal rád mňa, smutné filmy a orálny sex. Veď ja zas nechcem od života tak veľa... či?
Každopádne, ja som niekoho tak veľmi opusteného našla. Sedela na lavičke uprostred prázdnej stanice a tak som si ju vzala domov, lebo vyzerala, že nejaký potrebuje. Nosila som jej do postele po milovaní krémeše a keď zaspala, voňala som jej vlasy a bozkávala ramená, lebo také krásne vlasy a ešte krajšie ramená vedľa mňa nikdy neležali. Sedávali sme na lavičke, na ktorú pršalo a ja som jej vysvetľovala, čo znamená, keď sú niekde uviazané topánky. Bola veľmi sama. Mala pocit, že ju opustili všetci. Rodina, na ktorej si zakladala, muž, ktorého si mala vziať a priatelia, ktorí to nechápali. Opakovala, že má už len mňa a ja som bola možno aj rada, lebo som si hovorila, že keď nikoho nemá, tak mi predsa nemá ku komu ujsť. No nie? No hovno.
Nevidela som ju tri mesiace, spávam sama, nepečiem krémeše, ona zliepa rodinné črepy a má pri tom dosť času na to, aby aktívne kriesila svoju minulosť.
Som sama. Nie tak naozaj, mám priateľov, ktorí ma majú radi bez ohľadu na moju aktuálnu sexuálnu orientáciu a mamu, ktorá vie, že sa nemá pýtať, keď ma vidí, ako si hryziem spodnú peru, aby som sa nerozplakala.
Ale inak, tak vnútorne, som veľmi sama. Neviem, či puto dvoch vlčích samotárov je putom, ktoré obstojí medzi živlami. Neviem, či by dva vlky vôbec mali fungovať spolu. Tie povery o ich vernosti ešte nikto nedokázal... Je to ako "žili šťastne, až kým nepomreli", ale to, čo bolo po svadbe, už nik nevidel.
Sedím vo vlaku a idem tam, kde moja vlčia povaha začala. Do mesta, v ktorom som napokon vždy ostala úplne sama. Do mesta, ktoré mi vpálilo svoj erb do duše a ja si idem dnes večer pripadať ako poručík Dan z Forresta Gumpa, keď sa na mori počas búrky hádal s Bohom.
Idem hľadať Boha a strašne ho dopičujem.
Dám vám vedieť, aké tresty udeľuje za pravdu chrstnutú do tváre.
Vlčie puto
22.03.2015 08:48:16
- | stály odkaz
Komentáre
...