"Tie hudobniny sú super," povedala som stojac pred ich dverami a usmievala som sa na vlastný odraz na výkladnej tabuli.
"Poď už, fakt nemáme čas," povedal Stano a tiahol ma naprieč mestom. Nemajú tu semafóry. Ako je to možné? Čo je toto za časť prapodivnej zeme? A vraj krajské mesto. No pf.
"Vážení a milí, viem, že ste tu hlavne preto, že máte talent. Ale podaktorí aj preto, že máte peniaze. Žartujem. S tým talentom," zvraštila obočie a poslucháreň sa zasmiala. Ingrid. Milá sympoška prešpikovaná sarkazmom. Nikoho z nás v skutočnosti nemá rada, ale chce, aby sme si mysleli, že sa len tak tvári.
"Pán Horák, spýtam sa vás dve veci," upriamila pohľad na chlapca sediaceho v prvom rade. "Po prvé, kde je vaše maturitné vysvedčenie a po druhé, ako , do pekla, sa žije s takým priezviskom?"
Poslucháreň sa zasa rozosmiala.
"Po prvé, to by som aj ja rád vedel a po druhé, to by som radšej nevedel, následky sú evidentné," sklopil zrak a úsmevy na tvárach neustávali.
"Decká, dám vám kolovať zoznam s menami a vy mi podpíšete, že ste si vedomí toho, že vás tu môže zasiahnuť elektrický prúd, môžete si zlomiť nohu, zabiť sa, nechať sa vyhodiť alebo prísť k trvalej psychickej ujme, ak nebudete počúvať moje pokyny. Oukey?"
Akademický ročník 2005 sa podpisoval. Rozdávali na tejto škole autogramy prvýraz zadarmo. Niektorí sa poznali. Herci s hercami, výtvarníci s výtvarníkmi, režiséri s dokumentaristami... zvyšok len tápal, snažil sa priradiť k menám na papieri tváre okolosediacich a podaktorí sa aj svojvoľne zoznamovali počas podávania papiera.
"Pokoj a bratská láska nech je medzi nami," povedal mi dlhovlasý metlák, keď sa lajster dostal až ku nám.
"Amen. Tma," kývla som hlavou, podpísala sa a podala ďalej.
Dvere do auly boli otvorené. Po polhodine v nich stál vysoký chudý muž. Nebol to prvák, na to vyzeral príliš asimilovane.
Prišiel dolu k žene s iskrivým pohľadom, čosi sa jej spýtal, ona mu dala kľúč a odišiel.
"Lea? Páčil sa ti?" spýtal sa Stano, keď som v nemom úžase sedela a stále sa za ním dívala, hoci tam už dávno po ňom neostala ani šmuha na rohovke.
"Bol fajnový," prehodila som nedbalo a kresťanský metalista sa ku mne zasa otočil.
"Henten?Sííím ťa. Vkus ti trochu popravíme, budeme mať na to celých päť rokov," žmurkol.
"Lea? Lea!" šeptom sa mi ozvalo spoza chrbta. Silvia. Vyzerá, že je celkom mimo, ale páli jej to.
"Uhm?"
"Že oné... vyber mi predmety."
"Veď ale ja neviem, na aké chceš chodiť."
"Tam kde ty, na aké asi!" povedala so samozrejmosťou a Stano sa rozosmial. Na nej sa smial každý, mala ružové vlasy, piercing v... všade a kreslila si na tvár čiernou kontúrkou bodky od očného viečka po spánky.
Podala som jej vyplnený index a ku všetkému mala poznámky.
"Ty a fakt musíme mať tých predmetov toľko?"
"Áno, fakt."
"No tak ale 60 kreditov? Nie je to veľa?"
"Zlatko, ak nemáš 60 kreditov, nepustia ťa do druhého ročníka."
"Jáj... no a šak kto povedal, že tam chcem ísť?" prežúvala žuvačku a útla blondína vedľa nej horlivo opisovala.
Vypočuli sme si ešte zopár narážok na umelecký status študentov, upozornenie, že ak nás niekto v noci odstrelí pred fakultou,bude to preto, že sfetovaní pôjdeme z krčmy a oproti v paneláku býva policajt, odôvodnení, že sa nám tu bude páčiť, lebo dekan s nováčikmi húli trávu a slogan, ktorý si vraj máme dať na tričká: "Umelcovi treba - piču a tekutý chleba". Rétoriku sme si rýchlo osvojili a miesto v spomínanej krčme tiež. Je to ten najväčší pajzel,v akom som kedy bola. Skutočne, umelecké čo to dá.
"18 veľkých pív a dva deci červeného tuto pre fajnovku," povedal metlák a pani za pultom sa usmiala. Veľkými prsiami nechtiac poutierala kvapky piva, ktoré spadli na pult pri čapovaní a podgurážení roboši sa na ne nevedeli vynadívať.
"15,20 €, jako pre vás, mladý pán," povedala a usmiala sa. Chýbali jej tri zuby. Metlák sa zasmial.
"16, jako pre vás... pani," pauzu pochopila. Zamračila sa. Zasmiali sme sa obaja a ona potom tiež. Musí byť na poslucháčov fakulty zvyknutá, krčma sídli hneď pri jej zadnom vchode. Strategické umiestnenie.
Dve plné tácky sme vyniesli na terasu, pripili si a začali riešiť plány do budúcna.
"Kubo, Kubo, do piči, Kubo!" pribehol udychčaný chlapec v károvaných bermudách a tričku s nápisom "Život ma zabíja".
"Čo do piči? Inak, dámy a páni, toto je Grexo, zvyknite si," povedal tretiak, ktorý nám chvíľu predtým horlivo rozprával o tamojších pomeroch.
"Sa mi, piči, snívalo, že sme koksovali a mne to prestalo písať! Normálne mi to nešlo!" napil sa z jeho piva a vystrašene sa na Jakuba pozrel.
"A mne? Mne to písalo? Však mi to písalo! Povedz, že áno!" kričal a teatrálne mu lomcoval rukou. Smiali sa všetci. Aj tí, čo nepatrili ku nám sa od vedľajších stolov uškŕňali.
"Aha, tam máš toho tvojho," povedal Stano. Schodami smerujúcimi ku škole šiel vysoký chlapec z dnešného rána. Čierne úzke nohavice, výrazný červený opasok, strapaté vlasy bez zásahu ľudskej ruky, čierna mikina s kapucňou a károvaná arafatka. Pod pazuchou mal zabalený obraz.
"Výtvarník," povedala som zasnene a celý stôl sa otočil. Zagánila som na budúcich spolužiakov pre ich netaktnosť a odpila si z vína. Hnusné. Ale stále nie horšie ako pivo.
Oslavy pokračovali celý víkend. V krčme za školou, v iných krčmách v meste, v kine v nákupnom centre, v čínskej reštaurácii, v kríkoch pri nejakom lese, v ktorom Robo videl červené oči upíra, na privátoch, ktoré sme si strategicky zariadili vedľa seba... Ani neviem, čo sme vtedy oslavovali. Boli sme mladí. Mysleli sme si, že tá škola bude to najlepšie, čo nás stretlo. Mýlili sme sa. To najlepšie, čo nás stretlo, bol zhúlený dekan v čajovni. Pri vodnej fajke nám porozprával svoj životný príbeh, pridal pár posteľových pikantérií a Silvia sa ho spýtala, či kefuje so študentkami. Keďže to vzal ako návrh, mala na najbližších 5 rokov o pravidelný prísun živočíšnych bielkovín postarané.
Vracali sme sa skoro ráno. Lesnou cestičkou okolo školy. Bol tam. Vysoký chlapec v čiernom stál pred stojanom s plátnom a čosi maľoval. O pol piatej ráno na terase našej fakulty. Pôvodne tá terasa bola aj preto postavená, len my sa mylne domnievame, že to bolo myslené ako ultrapriestranná fajčiareň. Nevšimol si nás. Bol zahĺbený do ťahov a miešania farieb. Ďalšie ráno bolo školské. O siedmej do sprchy, podľa rozpisu na dverách kúpeľne, ktorý Veve pracne pripravila pre naše spolužitie. Štyria chlapci a tri baby. Ideálna platforma. V byte vedľa to vyzeralo podobne, dva heterosexuálne páry, jeden teplý kameraman a jedna herečka neidentifikovateľnej orientácie. Chvíľu sme si mysleli, že jednoducho nie je na nič a zhodli sme sa, že sa bude rozmnožovať mitózou.
Na fakultu sme naklusali spolu. O deviatej hodine rannej, plní energie a zvyškového alkoholu. Počiatočný chaos, panika, stratené indexy, ISIC karty, čipové karty, identifikačné karty, pokrové karty... postupne sa všetko našlo. Len učebňa s vyučujúcim nie. Buď neprišiel on, alebo my. Druhá alternatíva je pravdepodobnejšia.
"12 veľkých pív a jedna kofola", povedal metlák a dodal: "Si fakt trápna,Lea," keď mi ju podával.
Krčma za školou sa plnila.
"Lea, zabudla som si hore kľúč od intráku, skoč so mnou," tiahla ma Kristína na fakultu. Vo dverách som sa otočila.
"Veď ty nebývaš na intráku," nechápavo som vraštila čelo.
"Len choď," tlačila ma po schodoch a na treťom mi došlo, prečo.
Výtvarník stál na terase a maľoval.
"Videla som ho, keď ste objednávali, choď sa s ním porozprávať," povedala a šťuchala do mňa.
"Si sprostá? Nie sme v Amerike, pome preč," otočila som sa a vyšla von. Neobzrel sa. Nenechal sa vôbec rušiť okolitým svetom.
V noci na fakulte nikto nebol. Nikdy. Prvé tri roky sme zvládli a nik nevie ako. Tesne po našich úspešných promóciách, keď sa z nás všetkých stali vôbec nie hrdí Bc., sme si dohodli párty. Vo vestibule fakulty. V noci. Vrátnikovi som sľúbila fľašu červeného, chlebíčky a povoľnú režisérku. Súhlasil.
Vrútili sme sa dnu, rozložili alkohol a provizórne občerstvenie, pripravili Marošovi stôl, aby mal priaznivé pracovné prostredie na balenie jointov a chlapci z muzikálnych tried vytiahli svoje nástroje. Najprv gitary, potom skutočné.
Po asi hodine som vyšla na terasu, odliepajúc od seba Silviu a metláka.
"Vám drbe? Ráno si nebudete pamätať, alebo horšie, budete," povedala som, keď vyťahoval ruku z jej nohavičiek.
"Daj si johna, Lea," lepil sa jej perami na tvár a ja som rezignovala.
Ľahla som si na teplú kamennú dlažbu a spolužiak z muzickej fakulty si prisadol.
"No čo, Lea, ten vesmír, to je iná haluz," zadíval sa hore.
Teatrálne som si dala ruky za hlavu a mikina sa mi kúsok vyhrnula.
"Vesmír neni. Je len nebo."
Periférne som zahliadla čiesi telo. Popri oknách sa dnu zrazu dostal výtvarník. Môj. Teda, hej, môj, len o tom ešte nevedel.
"A ten sa tu kde vzal?" povedala som preľaknuto.
Muzikant sa zasmial.
"Maľoval odkedy sme prišli, hen vzadu," ukázal na druhú stranu fajčiarskeho balkóna.
Nikdy viac som ho nevidela. Možno spromoval a odišiel. Bol starší ako my a vôbec sme ho nezaujímali. Alebo ho vyhodili. Alebo len jednoducho chodí maľovať niekam inam.
Keď nám hrdo prischol titul MgrArt., šli sme mestom pokojnejšie. Bolo nám smutno. Skončila sa sága, ktorú sme si sami písali a zrazu nám to došlo. Rozhodli sme sa, že ako filmová fakulta to musíme zavŕšiť dôstojne. Filmom.
Pri vchádzaní do obchodného domu s kinosálami, nás vo vestibule pri fotokabínke vítal plagát.
"VESMÍR NIE JE. JE LEN NEBO.
Výstava prác akademického maliara Andreja Šera.
18:00, Sála činohry"
V ten večer som film nevidela.
Vesmír nie je. Je len nebo.
08.08.2010 19:57:05
- | stály odkaz
Komentáre
akeho
ozaj a ked je nebo,je aj peklo?:-)
Bonnie,
A veru, o pekle sa v tejto poviedke nevie vôbec nič :)
sur,
som beznadejny romantik?
A jak to bolo ďál
Však toto nedopovedané
Lalalka,
Ale podla mna sa jej dvihol tlak za tu kradez myslienky a odpadla..o) ;-))
:))
mne je to jasne
zimomriavky sobko?
my odstavky nemame
Ale prijemne zimomriavky z niecoho veeelmi romantickeho si sama nevyrobim:)
A kedze Suri nam nechce povedat ...a co bolo dalej...(Bambulka aspon pokracuje - to Vam rozpovieme hned)...tak si vymyslam, domyslam, snivam...nehovoriac o tom, ze tiez som mala kedysi srdcu blizkeho maliara, dokonca ma maloval - portret! Aby nedoslo k zbytocnemu uchechtavaniu...
suri
som kratko myslela,ze to bol vizazista,ked ta maloval,ale docitala som sa az k portretu,tak uz viem,ze slo o maliara:-)ps:maliarov schvalujem:-))
baby , baby :)
Len
He ?
K tejto domnienke nabádajú moje skromné a bohatšie odpozorované skúsenosti
Ale samozrejme predstavovať si možno všeličo
Surr
Takže maliar... Surrealistiský alebo realistický?
Čertovská
Ja dvíham obe ruky za to, aby maliar prehovoril !
Keby prehodil aspoň 2-3 sur/reálne vety. Hneď by vydalo na ďalší článok :)
Pravda najsureálnejšie človek pôsobí, keď neprerečie ani pol slova