Surr Nereálna

Mám rada Bratislavu. Napriek tomu, že to nie je Praha. Ale príde mi trochu divná. Najskôr preto, že je priveľmi... široká. Neviem, či je to ten správny výraz, Michal sa mi vždy smeje, keď to poviem, ale hodí sa mi to k tomu mestu. Je široká, ale pekne smrdí.

„Žijem tu celý život, už to tak nevnímam,“ povedal Michal sediac na múriku pri brehu Dunaja. Steblo trávy mu trčalo z úst  a on ich špúlil v zvláštnych grimasách, aby nevypadlo.

Nebo v diaľke sa sfarbovalo naružovo a nad Michalovou hlavou zrazu zasvietila pomyselná ideová žiarovka.
„Jáj, zabudol som, máš u mňa tie knihy,“ kývol súhlasne hlavou, akoby si v mozgovom diári odškrtol ďalšiu dôležitú vec, ktorú mal urobiť.
„Aké knihy?“ spýtala som sa premýšľajúc, kde sa zasa podel môj Starec a more. Vždy mi ho niekto stunelí.
„Od mojej matere, doplníš si poličku,“ povedal pohŕdavo. Ako vždy, keď hovorí o mame.
„Supeeer a čo to bude tentoraz?“ nadšene som sa zahniezdila. Studený betón pod mojim zadkom som zohrievala dlaňami a prsteňom na ľavej ruke sa zabárala do stehna.
„Klamár od Grossmanovej, Zostane to medzi nami od Jančinovej a Frigidita je len fáma od Lipovského.“
„Fajnové, fajnové, fajnové. Odkáž Hricovej, že ju ľúbim,“ tešila som sa ako dieťa z vianočných darčekov.
„To už nikdy nepovedz,“ prísne sa na mňa zadíval Michal s vážnym výrazom.
„Je to tvoja mama, nebuď taký,“ snažila som sa odľahčiť situáciu.
„Klára Hricová je najprv Klára Hricová. Potom je to spíkerka, publicistka, spisovateľka, hyena, milenka bohatých chlapov a celebrita. Až potom je to matka,“ div si neodpľul.

„Je to až také zlé?“ spýtala som sa neisto a potichu. Uznávala som ju. Ako autorku. Ako moderátorku najpočúvanejšieho rádia. Ako novinárku. Až neskôr som zistila, že ako človek bola absolútny morálny odpad.

„Keď som mal osem a žila ešte s fotrom, nachytal ju s majiteľom rozhlasovej stanice. S plnou hubou jeho vtáka. Potom sa rozviedli a keď som k nej chodil na víkendy, napočúval som sa dosť všetkého. Viem, kto v šoubize koľko berie, aj to, za aké služby. Viem, čo mal Paľo Rusko za lubom, aj to, kto je naozaj teplý a kto to len hrá. Viem, komu dala Gaba Drobová a prečo Adela ešte nie je vydatá. A hlavne viem, že Klára Hricová je hyena. Nič viac. Živia ju zdochýnajúce celebrity a pikošky z ich sveta. Živí ju zlo. Ona sama je zlo,“ Michal rozprával a ja som len nemo počúvala, lebo sa mi nechcelo veriť tomu, čo vraví. Ale on nevie klamať. Raz to skúšal, keď som sa pýtala, či v tej sukni nemám krivé nohy. Vôbec mu to nešlo.

Oprel sa do nás vietor, pritiahol si ma jednou rukou a ja som sa mu oprela uzimene o rameno. Pavúk. Presne tak vyzeral. Vysoký, chudý, tmavovlasý... s malým smiešnym bruškom, ktoré vedel vypučiť na veľkosť tretieho mesiaca gravidnej ženy.

Do dlhých mihalníc sa mu obul rýchlo bežiaci vzduch a keď zaklipkal, zasmiala som sa. Vyzeral, že každú chvíľu vzlietne.

„Každý sme nejaký...“ prehodila som sucho. Nechcela som na ňu kydať, Klára Hricová bola v mojom svete pojem.
„Vezmem ťa raz za ňou, ak chceš, uvidíš, čo je to za človeka.“
„Tak poďme,“ povedala som, ani neviem prečo.

Michal na mňa prekvapene pozrel, postavil sa, pomohol vstať aj mne a za pravú ruku ma ťahal k trolejbusu.

„Michal Hric, idem za mamou,“ povedal na recepcii vydavateľstva, ktorému šéfovala.
„Nech sa páči,“ usmiala sa staršia pani v okuliaroch. Čítala Nový čas. Brr.

Michal ma zasa schytil za ruku a tiahol k výťahu.
„Uvidíš, kto je Hricová, v plnej svojej plastickej kráse,“ stlačil gombík na tretie poschodie.

Medzi pistáciovými stenami  a pravouhlým dizajnom sa črtali dvere do kancelárií. V strede haly bol obrovský okrúhly stôl a na ňom výtlačky kníh zahádzané poznámkovými papiermi. Ľudia si nás ani nevšimli, všetci behali z jedných dvier do druhých a tvárili sa dôležito.

Michal zaklopal pri dverách s menom jeho mamy.

Klára Hricová, riaditeľka.

Vysoká štíhla bruneta v čierno-bielom overale z poslednej Hložníkovej kolekcie. Tmavé dlhé vlasy jej siahali skoro k pásu a z dekoltu vykúkali umelé prsia z rakúskej kliniky. Zdvihla hlavu a prekvapene sa zadívala na Michala.

„Nemám čas, chceš peniaze?“ vybafla a už sa hrabala v halde papierov na pracovnom stole z meranti dreva.
„Chcel som ti niekoho predstaviť, mama,“ povedal a zaťal päste. Nebyť jeho pudu sebazáchovy, hádam by jej jednu strelil.
„Nemám čas, Michal, inokedy,“ zhovievavo silene sa na mňa usmiala. „Nehnevajte sa, naozaj ma to mrzí,“ povedala chladne.

Chytila som Michala za ruku a snažila sa ho tiahnuť von.

Stál vo dverách maminej kancelárie a bolo vidieť, že má chuť jej povedať všetko, čo si o nej myslí. Otočil sa chrbtom a vychádzal predýchavajúc jej prirodzenosť.

„Michal?“ zakričala za ním. „Nabudúce sa skús normálne obliecť, nerob mi hanbu, vyzeráš ako bezďák.“
Načiahol sa po kľučku na jej dverách a pomaly ich zatváral.
„A ty ako kurva, mami,“ povedal šeptom. Počula.

Na ceste do skúšobne mlčal. Nepovedal ani slovo, ruky mal vo vreckách a vlasy mu strapatil vietor. Keď do rúk chytil bubenícke paličky a všetok hnev obul do nástroja, sedela som potichu na kvetinovom gauči a dívala sa.

Michal vstal a prišiel ku mne. Vzal mi obe ruky do dlaní, gestom mi naznačil, aby som vstala a objal ma.

Zo zovretia nás vytrhol až zvoniaci telefón.
„Áno, oci? ...čože? ...aha... dobre. Čau.“

Netváril sa nijako. Chytil ma za ruku, zatvoril garáž a tiahol kamsi do Petržalky. Pri panelákovej novostavbe začal hľadať kľúč. Vošli sme do schodišťa a na druhom poschodí do bytu. Krásny dvojizbák presmradený drahým parfumom.

Otvoril balkón, sadol si na gauč, vyložil nohy na mahagónový stolík a zo stola vzal marlborku lightku z takmer plnej krabičky. Priložil si ju k ústam a víťazoslávne sa na mňa pozrel. Stála som vo dverách zarazene. Na stole ležal rukopis zopnutý spinkovačom.

Vyfúkol dym a usmial sa.

„Mama je mŕtva. Mala búračku na Patrónke, keď šla s nejakým magnátom, ktorému robila metresu,“ povedal pokojne. Až spokojne.
„Pre živého boha,“ preľaknuto som sa chytila za hruď.
„Počuješ to? Božské ticho bez jej dristania, žiadne poučovanie, žiadne vzdychy z vedľajšej izby, žiadne kazenie jej dobrého mena... Pozri sa, to je jej nová kniha – User is offline-životopis Kláry Hricovej. No... tak teraz už veru je offline!“  fajčil ďalej, držal v ruke zopnutý rukopis, smial sa a mne sa do očí vlievali slzy.
„Bola to tvoja mama,“ povedala som takmer s plačom.
„Bola... a teraz je mojich týchto 40 metrov štvorcových,“ usmial sa.
„Neverím tomu, čo hovoríš.“
„A ja neverím, že zomrela v deň, keď som jej povedal, že je kurva. Akoby čakala iba na to,“ zasmial sa šťastným smiechom a pokoj v duši bol zreteľne vidieť. Zvonkohra pri dverách sa nad mojou hlavou jemne rozkmitala.

Možno prievan z balkóna.

A možno sa dodatočne prišla predstaviť.