Surr Nereálna

Keď si sa mi v tom bare prihovoril, iba som ti čosi odfrkla ponad rameno. Lebo si bol oprsklý a zaslúžil si si to. A potom si si prisadol a díval sa s úškrnom na moje krátke nohy, ktoré z barovej stoličky nedočiahli na zem. Díval si sa uprene, so záujmom, trochu sa mi z toho roztriasli kolená, ale mužov pri barovom pulte nebalím, tak som položila nedopitý pohárik, usmiala sa a odišla. Ani som netušila, ako rýchlo sa vrátim, lebo tvoja tvár mi v mysli ostala aj po príchode domov.

Aj keď som si vyzúvala lodičky a masírovala chodidlá. Aj keď som sa šla potom osprchovať. Aj keď som zaspávala sama objímajúc vankúš. A tak som prišla. A ty si tam nebol. Nechal si mi u barmana lístok... tak sme si korenšpondovali, kým sme sa tam zasa nestretli a ja som mlčala. Lebo mám priveľa testosterónu nato, aby som dokázala naraz robiť dve veci. Musela som sa dívať. Analyzovať tvoju prekrásnu tvár a pohľadom hladkať líniu tvojho malého nosa. Strašne sa mi páčil. Neskôr sme zistili prečo.

Iba si tam tak sedel, chŕlil šarm a usmieval sa. A ja som bola očarená a tichá, lebo to bolo priveľké sústo. A potom si ma pozval na ďalší drink. K sebe domov. A keď som sa ráno v tvojej košeli vytratila na balkón na trochu nikotínu, vstal si a krásne rozospatý v bielych obtiahnutých trenírkach si prišiel za mnou, pretieral si oči a podotkol, že ma to zabije. Mykla som ramenami, ty si vzdychol a urobil nám obom kávu. Spomínam si, ako voňala. Nahádzal si mi do nej kocky ľadu, prilial veľa mlieka a nastriekal asi tonu šľahačky. A vždy, keď som sa cez ňu už-už dostala ku káve, usmial si sa a nastriekal mi zasa pár kopčekov. Lebo tak mám kávu rada a ty si si to z tej zvláštnej noci v bare pamätal.

A potom sme spolu trávili ešte veľa nocí, dní, týždňov a mesiacov a páčilo sa nám to. Lebo sme sa vždy mali na čom smiať. Ako vtedy, keď si si obliekol moju bielizeň a spieval Whats up od 4 non blondes. Alebo keď si mi len v motýliku a cylindri s paličkou zatancoval charleston celkom nahý. Alebo keď si si vzal na poradu do vrecka moje nohavičky. Smiali sme sa. Aj vtedy, keď som ťa donútila milovať sa so mnou na stole tvojho šéfa. Stále mám tú jazvu od zošívačky na pravej polke. A vtedy, keď si mi neodolal v spovednici toho kostola? Tiež sme sa smiali. Nahlas. Trochu zapýrene. Ale slobodne.

A všetky tie noci, keď si mi po tele kreslil nutelovými hoblinkami labyrinty, som nad tým rozmýšľala... nad tými balónmi... ktoré ľuďom ušli do neba. Nad balónmi, ktoré niekto neuvážene alebo náhodne pustil z ruky a ony uleteli. Ty a fyzika tvrdíte, že pri tom tlaku hore museli prasknúť. Ja a gravitácia sme presvedčení, že to tak nie je. Spadol ti niekedy prasknutý balón z neba na hlavu? No tak vidíš. Viem, kde sú. Medzi prvým a druhým veľkým oblakom v ich vlastnom balónovom nebi. Lietajú si tam vo svojom farebnom svete. Povedala som ti o nich. Sedel si na kraji postele, zamyslel sa a pokýval hlavou, že rozumieš. Potom si sa na mňa pozrel a celkom vážne sa spýtal, či mi z tých nitiek, ktoré z nich trčia, môžeš upliesť náramok. To bolo pekné.

Šuchal si mi chodidlá v dlaniach, keď sme pozerávali Frasiera po nociach a ja som ťa kŕmila pistáciami, ktoré ma vždy ráno zobudili, keď si zahromžil, že ťa šupka z jednej pichla do päty. A zakaždým si mi prízvukoval, aby som ich už nenosila do spálne. A ja som to vždy urobila, lebo ich máš rád. Takto sme sa cyklili. Bolo nám krásne.

Potom prišiel ten deň. Taký zvláštny, akosi čudne nabitý energiou, ktorá sa nám nepáčila. Nebol ani spln, ani sa ten dátum k ničomu významnému neviazal, vzduch mal normálny tlak a vonku bolo tak, ako v tomto období býva... Iba my dvaja sme sa dáko nedokázali vpratať do kože. Omínali nás vlastné existencie.

Stál si na balkóne za zatvorenými dverami. Chcela som ti ísť povedať, aby si ten dym nevyfukoval, lebo ťa to zabije. No nemohla som sa pohnúť. Iba som sa dívala, ako tam stojíš, do vlasov sa ti obúva vietor a košeľa na chrbte sa v jeho rytme vlní. Posledný krát si vyfúkol, otočil sa smerom ku mne a sťažka si si vzdychol otvárajúc dvere. Sadol si si na druhý koniec sedačky, zopäl dlane, zadíval sa na zem a potom na mňa.

„MILUJEM ŤA!“ skríkla som skôr, ako si otvoril ústa.

Uškrnul si sa. Trochu trpko.

„A to je tvoj argument na všetko?“ spýtal si sa a ja som prikývla. Po líci mi tiekla slza a ja som ju nemohla zastaviť.

Vstal si, rozhodil rukami, pokrčil ramenom a odišiel.

Stihla som za tebou vybehnúť, no už si bol o pár poschodí nižšie. Rozbehla som sa dolu, bežala som po tých schodoch ako zmyslov zbavená, kričala som tvoje meno, plakala a prosila ťa, aby si ma počkal.

Na prízemí som sa rozhliadala... nebol si nikde. Ani vonku, ani dnu, ani pri výťahu.

„Už zasa, slečna?“ spýtala sa ma stará pani z prvého, ktorá šla vyvenčiť psa. S ľútosťou sa mi zadívala do tváre, potľapkala ma po pleci a vzdychla.

Vyšla som hore do bytu, sadla si na balkón a zadívala sa na nebo.

Nevieš, čo sa deje s tými balónmi, keď prší?