Surr Nereálna

Odchádzal smutný a zaskočený. Neviem, či mnou alebo faktom, že bude otcom. Chvíľu sa tváril nadšene, asi aby som sa netrápila.
"Prepáč mi to, mám ťa rád. Tvoj humor, tvoje múdre rady, aj tvoju kuchyňu, len... nemám ťa rád celú a ty si zaslúžiš, aby ťa niekto mal. Viem, že to teraz berieš ako podraz, ale to zahojí čas," pohladkal ma po líci a zmizol za vstupnými dverami môjho vchodu. Stála som tam v pyžame a papučiach. Tehotná. Odvrhnutá. Sama.

Vždy som chcela byť matkou. A keď prišiel on, vedela som, že matkou iba jeho detí. Bol dokonalý, pre mňa aj moju rodinu, moji priatelia ho milovali a všetko, čo robil, bolo tak akosi...správne.

Ale nemohla som to urobiť. Nemohla som ostať sama s tou najkrajšou spomienkou na neho. S dieťaťom, ktoré by určite zdedilo jeho veľké modré oči a výrazné lícne kosti.
Doktor Vaško ma prijal okamžite, jeho dcéra so mnou kedysi hrávala volejbal.
"Sadni si," ponúkol ma. "Rozmyslela si si to dobre? Poznám ťa roky, nerozumiem tvojmu rozhodnutiu," jeho hlas bol plný obáv.
"Musím to urobiť. Už o tom, prosím, nehovorme," rozplakala som sa ako nemluvňa.
"Neviem, či si pripravená," podával mi vreckovku.
"Už som veľká, poďme na to," povedala som rozhodne a vtedy vo mne niečo prasklo a zalialo mi vnútro. Ako keby ste sa vykúpali v kyseline. Vedela som, že je to moje definitívne rozhodnutie.

Vyzliekla som sa, posadila na kozu a neviem, čo sa dialo potom, v mojom vnútri vypukol chaos a s kusami zbytočného tkaniva a krvi zo mňa ten lekár vytrhol všetku lásku a nehu, ktorú som v sebe mala.

Ležala som na nemocničnej posteli a o pár hodín neskôr zaklopal smutný starý muž v bielom plášti.
"Tak ako zlatko?" povedal mäkko.
"Nemôžem si poriadne sadnúť, hrozne to bolí."
"Ešte chvíľu to také bude, ale neboj sa, to zahojí čas," usmial sa, potľapkal ma po ramene a odišiel.

Lekárom by človek veriť mal, tak zatvorila oči a priala si, aby som ich otvorila až vtedy, keď sa všetky rany zacelia.