Obloha bola ružovo-modrá. Tak ako dnes. Svietilo slnko a mrzlo. Tak ako dnes. Na chodníkoch bol jemný poprašok a čiasi ruka mi podávala liek. Tak ako dnes. Bola som chorá a ubolená. Tak ako dnes.
Dívala som sa na mohutnú tuju, ktorá začala pred mojim oknom rásť ešte za čias, keď som na ňu spod okennej parapety ani nedovidela. Aj tu sú také tuje, vysoké a košaté, vraj okrasné stromčeky. Sú tak trochu krivé, asi aby nám dokázali, že existuje aj iný pohľad na svet.
Cítila som v sebe taký zvláštny nepokoj, ako keď sa má stať niečo veľké, niečo zásadné, niečo, čo zmení fungovanie môjho súkromného vesmíru. Navždy. Hral pri tom klavír a ja som si pri zatvorení očí predstavovala dlhé štíhle prsty, ktoré hladkajú jeho kladky a na identifikáciu pianistu poslúžili iba unikátne manžetové gombíky. Čierny klavír, biela košeľa a láska ako z románu. Také to bolo, keď sa mi tóny dostávali do uší a omotávali ma šálom toho neskutočného bláznovstva. To je to slovo. Neskutočné.
Na ľuďoch som si vždy všímala vône. Také tie zapamätateľné, na ktoré človek potrebuje spomienku, aby ich dokázal identifikovať. Vôňu smradľavých kopačiek môjho brata dokážem odhaliť vždy. A prestala mi vadiť vtedy, keď som chodila domov vlastne iba preto, aby mi mohol robiť zle, kmásať ma za vrkoč a hrýzť do líca. Lebo aj tak sa prejavuje láska.
Iba raz sa mi stalo, že mi ktosi pri objatí povedal: "To je moja vôňa!" a ja som ostala prekvapená tým, že to je presne tá spomienka, ktorú si chcem uchovať. Možno práve o tom je láska. O zdieľaní vôní.
Rada fajčím vonku, keď mi zalieza mráz za nechty a cítim sa ním prešpikovaná. Taká intenzívna, príjemná bolesť, s ktorou sa dokážem stotožniť. Vyprsím sa, zhlboka sa nadýchnem a pozývam ho dnu. Chcem ho cítiť úplne všade, pretože aj také to niekedy je, keď do horúceho srdca prenikne mrazivá realita. Musí sa dýchať pomaly, prijímať ju s pokorou, no nenechať sa pokoriť. Hemingway kdesi na dne fľaše s rumom možno našiel kúsok pravdy...
Niekedy ľudí milujeme, pretože chceme, aby milovali oni nás. Niekedy preto, lebo nechceme, aby ich miloval ktosi iný. A niekedy ľudí milujeme, lebo je to to jediné, čo pre nich môžeme urobiť.
Niekedy je ľudí príliš málo a tak si ich musíme vymyslieť, aby sme vôbec mali koho milovať, pretože tá dokonalosť, ktorú nám fantázia dovoľuje, by realita nezvládla.
Si zakrytá teplou perinou a ja mám pocit, že som ti ju ušila z kúskov môjho hlúpeho srdca. Vymyslela som si ťa? Pýtam sa ťa a premýšľam, či to, čo mi odpovieš, môžem vôbec brať do úvahy.
Som rada, že si tu. Som rada, že ležíš vo mne. Často sa mi sníva, že...
Za vysokými múrmi, v budove, v ktorej si ženy prišli odžiť svoje duševné prehry, sedím na okennej parapete, dívam sa na ružovo-modrú oblohu, vonku je mrazivo a jemný poprašok na vysokej tuji sfúkava vietor. Ruka s bielou manžetou mi podáva liek, pretože som ubolená a chorá.
Vieš, ako som ťa vtedy milovala?
Tak ako dnes.
Tak ako dnes
30.12.2014 20:39:44
- | stály odkaz
Komentáre