Je veľmi skoré ráno. Také skoré, že som ho stihol úplne znenávidieť, len čo som sa pozrel z okna. Pondelkové rána nemá nikto rád, ale toto je také extra hnusné. Zobudil som sa dlho pred zazvonením budíka, ale už som nemal toľko času, aby som mohol spokojne zaspať a nevedel som, ako tie necelé dve hodiny stráviť, okrem nadávania na Boha, čo mi vlastne aj tak nikdy nepomohlo.
Urobil som si kávu, sadol som si na gauč a rozospatý sa pozeral do papierov, zmlúv a vytlačených emailových konverzácií, v ktorých som hľadal problémy ako obsedantne-kompulzívna grafomanka gramatické chyby v novinových výtlačkoch. Po chvíli som sa na to vykašľal a sadol si na balkón. Praha je zvláštna takto ráno. Je taká šedá, chladná a máte z nej zimomriavky. Bol to ťaživo začatý deň a ja aj viem prečo.
Lebo posledné mesiace sú také takmer všetky dni. Nosím si v sebe ťažítko. Inak, vy ste niekedy pochopili zmysel ťažítka na papier? Lebo ja vôbec. Rovnako, ako nechápem, čo ľuďom môže chutiť na ustriciach. Tak som tam teda sedel s tou kávou a premýšľal, čo mi chýba. Slová. Nie hocijaké, niektoré úplne konkrétne od úplne konkrétneho človeka, ktorý teraz určite tiež nespí. Ona nikdy nespala. Bola stále hore, ako keby sa bála, že jej z toho dňa ujde nejaký príbeh, ktorý nebude vedieť zapísať a zdramaturgovať podľa seba. Dívala sa, počúvala, kradla námety životu a mala z toho pasiu.
Keď sme sa zoznámili, bol som smutný. A časom som zistil, že ten smútok, ktorý mi ktosi spôsobil, musím zo seba dostať. A jediný spôsob, ako som to mohol urobiť, bolo spraviť smutným iného človeka. Vybral som si ju. A bol som deštruktívny, lebo toho môjho smútku bolo priveľa. Vzala si ho všetok a myslím, že ma občas mrzí, že aj kus navyše. Niekedy premýšľam, či je horšie, keď vám niekto povie, že vás nemiluje alebo že neverí, že vy milujete jeho. Ona to mala odo mňa dva v jednom a ako mi tie slová liezli z úst, tak som ich ľutoval. Ale bol to pud sebazáchovy, človek chce zachrániť vlastný život, vlastnú dušu. Skôr, ako cudzie. Zreteľne som vtedy videl, počul a cítil, ako som jej škaredo zlomil srdce. Ako keď si zlomíte ruku. Nie čistou, vlasovou zlomeninou... ale takou trieštivou, kde vám tie kostičky tak celkom jedna do druhej nezapadajú. Naprázdno preglgla, sklopila zrak a povedala to jej typicky smutné "Aha". A nič viac.
Dnes si myslím, že som to vtedy prehnal. Ale už som nemohol prestať a robil som jej zle ďalej. Čakal som, koľko vydrží. Bavilo ma to, lebo kadečo ustála. A potom som nehral celkom fér a odišiel som z rozohratej partie. Kedysi dávno som strieľal a zabudol som, že tréner mi vždy hovoril, že s neozbrojeným súperom súťaží len zbabelec. Nemala rada zbrane. Dokonca ani hračkárske. Vravela, že hrať sa s ľudským životom je nebezpečné. Mala pravdu. Musela to vedieť najlepšie, vytvárala denne životy a vymýšľala im prekážky, aby ste vy mali čo čítať.
Začala mi chýbať v momente, keď som si uvedomil, že sa na mňa nedíva. Že nechávam odostreté žalúzie zbytočne. Že jednoducho rezignovala vo svojej bolesti a lieči si rany kdesi v tmavom kúte, ako mačka, ktorú prešiel kamión. Mávali sme veľa smiešnych plánov. O tom, ako pôjde s mojou mamou na Kubu, lebo mňa by tam nepustili. O tom, ako si adoptujeme Oféliu a Hamleta a vás je hovno do toho, kto sú to. Aj o tom, že sa raz vyštveráme na toho koňa na námestí. Poznám ju a viem, že už nikdy nebude chcieť ísť na Kubu, že zanevrela na Shakespearea a že si bude navždy myslieť, že kone sú hlúpe. Urobí hocičo, len aby na mňa nemyslela.
Vadí mi to. Vadí mi, že na mňa nechce myslieť a že sa na mňa nepozerá. Vadí mi aj to, že by mi povedala, že sa nehovorí vadí, ale prekáža. Vadí mi, že mi nepíše zoznamy na nákup a nesmeje sa na mojich vyčerpaných príhodách z rokovaní. A zo všetkého najviac mi vadí, že mám pocit, že niekedy počujem jej plač. Zvykla plakať často. Veľakrát kvôli mne a niekedy len tak, aby jej bolo lepšie, lebo som ju trápil a nechcela mi to povedať. Občas, na malú chvíľu, keď v kuchyni vykladám nákup alebo nalievam Petrovi Becherovku, sa zháčim a zrazu si uvedomím, že tam nie je. A príde mi to zvláštne, lebo to boli chvíle, keď tam väčšinou bola a mne sa to páčilo.
Nie som si celkom istý, či jej ešte chýbam. Ale viem, že keby som ju stretol, tak by tie vyplakané oči boli zasa mokré. Som si úplne istý, že nemala oči také odjakživa. Ona si ich tak domodra vyplakala, aby sa mohla pozerať čisto a jasne. Prišlo leto, ktoré ona nenávidí a ja milujem, lebo sa cítim slobodnejšie. Môžem nosiť slnečné okuliare a veľa sa prechádzať. Raz sa ma spýtala, čo by som robil, keby som nemusel chodiť v oblekoch a dohovárať Číne alebo Austrálii. A ja som povedal, že by som roznášal noviny. Strašne rád by som roznášal noviny po krajine, v ktorej celý rok môžem nosiť slnečné okuliare, lebo zo všetkého najradšej chodím pešo. Ale ak sa pýtate, či sa mi ju podarilo rozchodiť, tak si odpovedzte sami.
Zvoní budík. Už je deň. Taký môj, naozajstný. Nad Prahou vychádza slnko a štrbavo sa na mňa cerí. Dnes nebude pekne. A asi ma aj bude bolieť hlava. Dokonca si myslím, že k niekomu dnes budem zlý. Lebo také tie pondelkové rána bývajú...
Spoveď smutného exhibicionistu
24.06.2013 07:33:42
- | stály odkaz
Komentáre