Surr Nereálna

„Into my arms, oh Lord, into my arms...“

„Vypni to už, prosím ťa,“ díval som sa na ňu, ako nedokáže prestať počúvať dookola Nicka Cavea a metať na sedadle spolujazdca hlavou zo strany na stranu. Ofina sa jej rozležala po tvári a šteklila ju na nose.

„Milujem tú pieseň!“ zakričala naradostene, až sa jej rozochvel hlas, ako malým deťom, keď sa smejú. Také prirodzené smiešne vibráto. Pozrel som sa na ňu a musel som sa smiať. Dospelá žena. A pritom také malé neškodné decko s hlavou v oblakoch a nohami v okne môjho auta. Vo farebných ponožkách s obrázkami kráv.

„Zastavíme sa niekde na bagetu?“ spýtal som sa, lebo už som bol dosť hladný a mal som plný mechúr z toho zeleného čaju, ktorý mi nanútila.

„U devíti křížů?“ spýtala sa s úsmevom okolo celej hlavy.

„A budeš mi tam zasa rozprávať historku o tom, prečo sa to tak volá?“

„Azda nepochybuješ,“ zasmiala sa.

„Tak ideme,“ vzdychol som a myslel na to, ako strašne by som si dal chladené české pivo. Tolerujú trávu, koks, heroín... ale, do boha, alkohol za volantom, no kdeže! Jebať také zákony.

Začala prehadzovať piesne v prehrávači a zastavila sa až na Parných valcoch. Normálne som trochu na sedadle poskočil. Všimla si to a začala skákať tiež. Keby to nebol CLSkový meďák, tak sme už vo zvodidlách.

„Pripomína mi to Pohodu,“ privrela zasnene oči a usmiala sa ako po orgazme. Piatom.

„Hej, tiež tam bolo také skurvené teplo ako tu a marinoval som si gule vo vlastnej šťave,“ utrel som si rukávom trička mokré čelo.

„Veď to tam miluješ, ty koň!“ oborila sa na mňa.

„Ja to tam mám rád. Kopa ľudí to tam miluje. A ty si tým posadnutá. Stavím sa, že keď kefujeme, myslíš pri tom na Kaščáka,“ rýpal som, ale smiala sa, tak bolo všetko v poriadku. Niektoré ženy rýpanie neznesú, rozplačú sa, kopnú si, prípadne sa vychrápu s najlepším kamarátom. Nina bola iná. Smiala sa, kým to bolo vhodné. A ak sa už nesmiala, tak som vedel, že som prepískol.

„Ten chalan, čo zbieral odpadky a pichol ti tým naberákom do nohy, keď sme ležali dofajčení pred stejdžom, bol epický,“ rozosmiala sa.

„Sľúbili sme si, že to už nebudeme vyťahovať,“ teatrálne som si pretrel obe oči.

Strašne sme sa vtedy smiali. Neviem, či vplyvom trávy alebo prostredia, ale spomínam si, že ešte na druhý deň mi jej smiech v ušiach rezonoval ako príjemné tóny hudby, ktorú si pustíte ráno v aute cestou do práce a potom sa jej neviete zbaviť počas celého dňa. Smeje sa pekne. Nahlas. Oslobodzujúco.

Prišli sme k motorestu, objednala si to, čo vždy – knedlo-vepřo-zelo a ja plnenú zemiakovú placku. Ona si víťazoslávne dala aj malé čierne pivo. Veľké vraj žene do ruky nepatrí, lebo to vyzerá vulgárne a nevhodne. Čo ja viem, asi mi to je jedno.

„Môžu byť české knedlíky lepšie, ako slovenské? Teda české, robené na Slovensku?“ hovorila s plnými ústami a ja som sa len smial.

„Čechofil,“ prežúval som sústo chrumkavej placky a chudé kocky mäsa, ktoré sa mi rozpadávali na jazyku. Kurva, dobre tu varia!

„No a... vieš, prečo sa tento motorest volá U devíti křížů?“ uškrnula sa.

„Neviem, porozprávaj,“ milovala tú príhodu.

„Lebo niekedy v 80tych rokoch žila dievčina, ktorej junák odišiel na vojnu a ona ho nepočkala. Našla si milého, i reku, vydala sa. V tomto motoreste bola hostina. Vojak sa to dozvedel, prišiel na opušťák domov a zastrelil ju, ženícha, svedkov, rodičov i kňaza. Preto U devíti křížů,“ prehltla plnú vidličku kapusty. Má rada kapustu, niekedy ju jedáva len tak surovú pri telke, ako zajac.

„No to by som nečakal,“ usmial som sa.

„Keď som ti to hovorila prvýraz, tváril si sa prekvapenejšie!“ zdurdila sa.

„Aj keď sme to robili prvýkrát, tváril som sa prekvapene a dnes ma to tvoje tetovanie už nedesí,“ žmurkol som na ňu a jej zabehlo.

Dojedli sme, zapálila si, tak, ako vždy po jedle a sexe a šli sme. Diaľnica z Brna do Prahy je trest boží a nik ma nepresvedčí o opaku. Azda je to tým, aby sa im tam zberba z Moravy nehrnula na svojich škodovkách, no ale ísť osemdesiat po diaľnici len preto, aby som si nedojebal celú nápravu, z toho mi fakt nebolo dobre.

„Tešíš sa?“ pozrel som na ňu, keď bola dlhší čas ticho.

„Aj hej, ľúbim Prahu,“ usmiala sa, ale akosi divne.

„Chceš aj niekoho navštíviť?“ pýtal som sa opatrne, trochu som sa obával odpovede.

„Určite Matúša, chýba mi,“ otočila hlavu smerom ku mne.

Bol to jej bývalý spolužiak, ktorý ušiel za lepším vzdelaním. Boli ako spojení mozgami, čudný, ale pekný vzťah. Nikdy som na neho nežiarlil, nebol dôvod, skôr som sa tešil, že jej niekto úplne rozumie a nemusím riešiť veci, o ktorých nič neviem.

„Vieš, ako to dopadne, však?“ usmieval som sa a ona tiež, lebo aj to bol jeden z dôvodov, prečo za ním chcela ísť.

„Jo, máme tady všechno a taky – kalíme do rána!“ začala spievať a mňa to na moment umlčalo, lebo jej idú niektoré veci oveľa lepšie, ako mne. A nehanbím sa to priznať, lebo ona je vtedy namyslená a ja sa nemusím nič nové učiť. Prešpekulovaný parchant som.

Prišli sme do Prahy, zhodili veci vo firemnom byte a šli sme sa prejsť.

„Nenávidím tie masy turistov,“ povedal som, keď sa mi potili ruky, nohy, hlava, všetko.

„Milujem toto mesto,“ zhlboka sa nadýchla a zdvihla hlavu k nebu.

„Sme ideálny pár,“ zasmial som sa uvedomujúc si, ako dokáže vo všetkom nájsť niečo pozitívne. Asi preto som s ňou bol tak často.

„Čo si povedal frajerke?“ spýtala sa olizujúc Starbucksovú zmrzlinu.

„Nič, normálka, idem na služobku,“ pil som ľadovú kávu z kelímka, ktoré si ona odkladala na kôpku a mala ich viac, než ja vlasov. „A ty frajerovi?“
„Nič, nepýtal sa,“ zahryzla do kopčeka čokoládovej, až ma zaboleli zuby.

„Nehryz do zmrzliny!“ zatváril som sa kyslo.

„Prepáč,“ oblizla si pery a pobozkala ma.

„Ty si len tak odišla, vypla si mobil a nič mu nepovedala?“ trochu ma to mrzelo a ani neviem prečo.

„Hej,“ bezstarostne si vykračovala Václavákom, akoby bola tunajšia.

„Ale to sa nerobí.“
„Prestaň mi tu kázať o morálke, obaja sme zadaní a prišli sme sem, aby sme sa sfetovali, zatrtkali si a hlavne o tom nič nepovedali ľuďom, ktorí nás doma čakajú,“ povedala trochu nahnevane, tak som už držal hubu a po chvíli aj jej ruku, lebo som to akosi prirodzene chcel urobiť. Neprotestovala.

Po niekoľkých hodinách v meste, návšteve antikvariátov, art a etno shopov, sme sa konečne dostali do kanclu našej českej pobočky.

„Olivere, rád tě vidím,“ povedal Karel z americkej Prahy. Mám tú pieseň rád.

„Nazdar, Kájo, toto je Nina,“ predstavil som ju a podal mu ruku. Pozrel sa na ňu trochu zvrchu. Nepáčilo sa mi to.

„Dobrý den, slečno, velice mě teší,“ vystieral k nej dlaň.

„Netreba to preháňať,“ usmiala sa.

„Olivere, jestli dovolíš, rád bych s tebou mluvil u mě,“ povedal. Vlastne chcel taktne naznačiť, aby som ju niekam odložil.

„Počkaj ma tu, nikoho neuveď do rozpakov,“ pošepkal som jej a trochu jej poobhrýzal ušný lalôčik, aby mala nad čím rozmýšľať.

Sadla si na pohovku vedľa dverí Karolovej kancelárie a začala si čítať nejaké časopisy.

„Zítra je firemní večírek,“ začal svoju rozpravu pseudodôležitý chlap. „Budou tam všichni investoři, Olivere. Rád bych, abys tam byl taky, je to veliká akce.“
„Jasné, nie je problém, nahodíme sa a prídeme,“ takmer som ho nepočúval.

„No a o to jde, Olivere. Promiň, neber to špatně, je to zajisté moc milá holka, jenom bych byl rád, kdybys přišel s někým... co já vím... reprezentativnějším. Rozumíš mi?“ pozrel sa na mňa ako na debila.

„Ale prosím ťa, veď o nič nejde,“ mávol som rukou.

„Ona není typ na takovou akci,“ povedal.

„Ja viem, ale čo jej mám povedať? Aby ostala doma?“

Netušil som, že dvere nie sú zatvorené. Evidentne to všetko počula, lebo keď som vyšiel z tej kancelárie, už bola preč. Neskúšal som ju hľadať na jej obľúbených miestach, lebo som si ich, po prvé, nepamätal a po druhé, nie som romantik. Šiel som domov, otvoril som si pivo a čakal som, či sa vráti. Nevrátila.

„Ahoj, Matúš, je u teba?“ zvieral som telefón pri pravom uchu až bolestivo, lebo som ho mal celý deň v aute na ostrom slnku a pálil ako ďábel.

„Je,“ ozvalo sa stroho. Asi mu povedala, čo počula.

„Je ešte pri zmysloch?“
„Jej zmysly fungujú vždy bezchybne. Až na tento moment, je nasračky,“ povedal s vážnosťou v hlase, ale vedel som, že vlastne žartuje.

„Tak fajn. Daj na ňu pozor,“ zložil som.

Utiekla. Normálne odo mňa utiekla. Potrebovala odísť a schovať sa niekomu pod krídla. Niekomu, kto by sa jej zastal, keď do nej pičuje debil v drahom obleku. Bolo mi zo seba trochu zle.

Zavolal som Adrianovi. Poznám ho roky, ešte zo základky. Má za ženu černošku a jeho dve dcéry by som tak o 10 rokov veľmi rád spoznal hlbšie.

Sadli sme si do baru a objednali whisky. Ako dvaja namyslení snobskí kokoti. Po chvíli si k nám prisadla mladá žena bez spodnej bielizne. To tak býva, ak chcete mať pokoj od kuriev, pite len džús, prípadne pivo a borovičku. Keď si dáte drahý alkohol, máte prachy. A ak máte prachy, ony chcú mať vás.

Žena sedela vedľa mňa a debilne sa usmievala. Dvere do podniku sa rozleteli a vošla skupinka veselých študentov. Začul som známy smiech. Obzrel som sa a v tej tlupe zvláštne oblečených ľudí som ju zazrel. Bavila sa. Kým ma nezbadala. Zamrzol jej úsmev a žena vedľa mňa sa ma stále pýtala, kam sa dívam a otáčala mi hlavu svojím smerom.

Sadli si celkom dozadu, odkiaľ na nás nedovidela. 1,5 miliónové mesto s približne rovnakým počtom barov a oni prídu práve sem? Raz mi vravela čosi o tom, že náhody neexistujú. Mal som ju lepšie počúvať.

„Čo to boli zač?“ spýtal sa ma Aďo, keď som neodtŕhal zrak od hlučnej skupinky.

„Decká z FAMU,“ odpil som si a zamával na čašníčku.

„Poznáš ich?“

„Trochu,“ odstrčil som šľapke ruku z môjho vtáka, ku ktorému sa snažila prepracovať, odkedy tam sedela.

Skupinka sa asi po hodine zdvihla a odišla. Ani sa nepozrela mojim smerom. Držal ju okolo ramien vysoký vlasatý chalan s prefetovaným pohľadom. Zvieral som päsť a mal chuť si ju vpáliť rovno do tváre. Alebo do tej jeho. Boli sme už všetci opití. Kurva sedela stále po mojej ľavici a tvárila sa, že ju zaujímajú naše reči. Okolo druhej nadránom som ju vzal von, oprel o kapotu cudzieho BMWčka, narval to do nej zozadu, urobil sa a poslal ju do piče, lebo sa mi hnusila. Odišla. Asi potrebovala len dostať trochu lásky.

Prišiel som dnu, Aďo už spal na stole. Odvliekol som ho domov a pretriezvený šľapal uličkami nočnej Prahy do bytu. Šiel som zavrieť balkón a našiel som ju tam fajčiť. Sadol som si na zem ku nej a oprel si lakte o kolená.

Nepozrela sa na mňa.

„Zatrtkal si si?“ vyfúkla dym.

Mlčal som.

Pokývala hlavou, akoby súhlasila.

„A ty?“ spýtal som sa hlúpo, ale viac som ju už v tento večer aj tak uraziť nemohol, tak čo.

„Nie,“ hovorila so mnou, ako keby som jej kládol celkom bežné otázky. „Urobila som ti hemendegs, máš ho prikrytý na sporáku, ráno si to len zohrej. Viem, že ho máš rád po opici,“ opäť vyfúkla a zadívala sa kamsi do diaľky.

„A prečo ho neurobíš ráno?“ trochu som sa zarazil, tušiac o čo ide.

„Lebo idem domov,“ povedala pokojne.

„Neblázni, Nina,“ snažil som sa ju objať, ale postavila si múr.

„Musím. Nechala som frajerovi na stolíku papierik, že som šla na nákup. Asi by ma hľadal. A tu aj tak nemajú dobrú debrecínku,“ povedala, zdvihla sa, zbalila si veci a keď som pod vplyvom okolností a chľastu zaspal na balkóne, priniesla mi deku a prikryla ma.

Ráno som ju už nenašiel. Ale číslo tej kurvy v zadnom vrecku hej.
Chvalabohu... aj tak som nemal s kým ísť na tú akciu.