Surr Nereálna

Bývali sme spolu často. Ak nie osobne, tak v mailoch, na telefóne, v myšlienkach... boli veci, ktoré nám toho druhého pripomínali, aj keď sme si to nikdy nepriznali nahlas. Mne ho pripomenul plastový obal na mojom gauči, v ktorom bol poskladaný šarkan. Nikdy som ho neotvorila. Veľmi sa preto hneval. Mám ho od Vianoc. Bála som sa, že ho pokazím a ten darček sa mi naozaj páčil. Kúpil mi ho, lebo vraj som málo dieťaťom. On je dieťa stále. Niekedy by ani nemusel byť, ale nie som si celkom istá, či  by som ho mala rada aj ako dospelého. Je racionálny a úprimný. Ako len dieťa môže byť.

Sadla som do auta a šinula si to cez pol republiky. Upravovala som sa v zrkadielku a podvedome si ťahala tričko nižšie. Milujem svoje prsia. Rada sa na ne dívam a páči sa mi, keď sa na ne dívajú aj iní. Nebola som si celkom istá, či robím správnu vec, iba som mala takú potrebu. Vystúpila som pred jeho domom a hľadala na zvončeku meno.

„Áno?“ ozvalo sa z reproduktora pri vchode.
„Dobrý deň, máte doporučenú zásielku, otvoríte mi?“ povedala som ultra tenkým hláskom.
„Aha... no, tretie poschodie,“ povedal zarazene a zvonček zazurčal.
Keď som vystúpila z výťahu, skoro omdlel. Zbledol, zodvihol pravé obočie a tváril sa trochu urazene.
„Ahoj,“ povedala som opatrne a usmiala sa.
„Čau,“ naozaj bol zaskočený.
„Hneváš sa?“ urobila som krok vpred.
„Poď dnu,“ on dva vzad.
Vošla som do jeho bytu, vyzula si topánky a z chodby zahliadla otvorený notebook na konferenčnom stolíku.

„Hráš dotu?“ zaškerila som sa.
„Čo sa stalo?“ zatvoril dvere a gestom mi naznačil, aby som šla ďalej. Sadla som si pred notebook a oprela sa o gauč. Mali sme rovnaké počítače, hoci si to odmietal priznať, boli celkom identické.
„Nič, dlho si sa neozval, bála som sa, či si okey,“ utrela som mu ukazovákom prach z klávesnice.
„Nebabri sa do toho. A vieš dobre, že píšem,“ bol strohý.
„Nechcela som otravovať, iba si mi chýbal,“ povedala som. Pravdivo.
„Teba nechal frajer, Lea, však?“ sadol si na operadlo kresla a zasmial sa.
„To nie je pravda...“
„Ale nie som ďaleko, takže počúvam,“ načiahol sa po vrecko s pistáciami a jednu do mňa hodil. Začala som ju lúskať a pomaly chrúmať.
„Ale veď nič sa nestalo, iba si mi proste chýbal,“ prehltla som pistáciu a smútok.
„Neopováž sa revať, lebo uvidíš. Normálne hovor,“ nasypal pistácie do misky.
„Asi z nás nikdy nebude pár,“ vzdychla som si.
„Dobre. A niečo nové?“
„Ako nové?“
„Ty si si fakt myslela, že to bude fungovať? No tak vrav, čo pán dokonalý pokazil, som vážne zvedavý a sľubujem, že nebudem dookola opakovať, že som ti to hovoril,“ náramne sa bavil a lúskal orechy.

A tak som začala rozprávať. O tom, ako sa cítim sama. O tých zvláštnych hodnotách, ktoré sme najprv obaja mali a teraz ich už nemáme. O láske, ktorú ja cítim a on nie. O tom, že neviem, čo s tým. O tej utkvelej predstave, že on miluje asi niekoho iného. O pocite, že to, čo sme si vysnívali spolu, snívam ďalej už iba sama. O jeho zaneprázdnenosti a mojom pocite zbytočnosti.

Samo sedel, lúskal pistácie, počúval ma a mlčal. Keď som skončila, vstal a posadil sa vedľa mňa.
„Pomohlo by ti, keby si mi ukázala kozy?“ chytil ma okolo ramien.
„Bože, debil,“ zasmiala som sa cez slzy a Samo si ma privinul silnejšie. Bolo mi dobre. Cez mokré mihalnice som sa zadívala hore a pravým okom pošteklila jeho jamku v líci. Podvedome som pri tom vydala zvláštny zvuk.
„Nekňuč mi tu, ty sprostá, veď s tým niečo rob,“ potľapkal ma a vstal. Odišiel do kuchyne a vrátil sa s ďalším balíčkom pistácií. „Tu máš. A vieš dobre, že o orechy sa nedelím. Jedz. Kávu a čaj nemám. Chceš pivo? Si autom? Ideš dnes domov?“
Mykla som ramenami. Vzdychol. Zasmiala som sa. Priniesol mi chladeného radlera a keď videl, ako nedôverčivo sa dívam na plechovku, prísne sa na mňa pozrel. „Tisíc ráz som ti hovoril, že po plechovkách nebehajú potkany a neocikávajú ich, ty si ako decko, fakt. Tu máš pohár, jebne ma z teba,“ rozhadzoval rukami a ja som sa smiala. Bol úžasný, keď mi chcel robiť radosť tak, aby som na to neprišla.

„Tak čo mám robiť?“ vyfúkala som si nos a utrela riasenku z líc.
„Vyser sa na neho,“ chlípol si zo svojho piva.
„Normálne sa s tebou bavím,“ klopkala som nechtami po pohári.
„Lea. Vieš, že to nespeje nikam. To, čo ty potrebuješ, ti nikto nie je schopný dať. Bol pán úžasný, ako dlho mu to vydržalo? Dokedy bol najlepším chlapom na svete?“
„Ale veď on je. To ja nie som...“ odpila som si.
„Aha, áno, vlastne máš pravdu. Obviňuj sa pokojne aj ďalej, je to veľmi sexy. Čo keby si sa toľko neľutovala a začala konať?“ dával dôraz na každé slovo.
„Prečo si sa tak dlho neozval?“
„Vieš dobre. Píšem tú prácu. Vďaka tebe som stratil štyri mesiace. Už mohla byť hotová.“
„Nehovor tak,“ prevrátila som spodnú peru.
„Prečo si tu?“ položil plechovku na stôl.
„Strašne si mi chýbal. Bola som sama. Potrebovala som ťa vidieť,“ vyložila som si nohy na gauč a sadla si do tureckého sedu.
„Nebuďme sentimentálni. Bože, ako ja nemám rád tieto tvoje výlevy, inak si úplne popiči, len si strašne... fňuk a smrk a tak,“ striaslo ho.
Zasmiala som sa. Od srdca. Presne takéhoto ho poznám a mám rada.

Vstal, odišiel do spálne, vrátil sa oblečený a cez plece mal prehodenú športovú tašku.
„Vstávaj, ideme,“ povedal a obúval si tenisky.
„Kam?“ nechápala som.
„Ideme robiť to, čo si nikdy s nikým nerobila,“ žmurkol.

Ťahal ma asi štyri kilometre pešo iba preto, lebo vedel, ako nenávidím chôdzu. Potom ma donútil vyštverať sa na kopec, otvoril tašku a vytiahol z nej krásneho farebného šarkana. Podával mi ho a usmieval sa.
„Nie nie, ani náhodou, pokazila by som to,“ strkala som si ruky do vreciek.
„Lea, do riti! A presne o tomto to je. Ty si mŕtvy chrobák, neriešiš svoje problémy, len čakáš, čo bude, aby si niečo náhodou nepokazila. Zober si toho debilného šarkana, budem ho držať a ty bež,“ ukázal prstom na druhú stranu kopca.
„Ale ja...“
„Má karbónovú kostru, skôr ťa zabije, ako by si ho pokazila, utekaj!“ skríkol a ja som sa rozbehla.

A ten šarkan začal naozaj lietať. Mala som pocit, že som dokázala niečo veľké. Bolo mi skvelo. Zadychčane som sa vrátila k Samovi a ten mi strčil do rúk dva kruhy so špagátmi. Kočírovala som si let a cítila sa slobodnejšie. Pokojnejšie. A nie sama.

„Vidíš a baví ťa to,“ povedal sediac v tráve s pokrčenými kolenami.
„Baví,“ prikývla som a stále sledovala šarkana na nebi.
„Muž s takým smiešnym menom nie je pre teba,“ povedal.
„Móric nie je smiešne meno!“ oponovala som.
„Prečo si s ním?“
Mlčala som. Začala som sa zamýšľať. A podvedome som sa uškŕňala.
„Lebo je ako ja, len s pipíkom. Je super, fakt. Rozumie mojim vzdušným zámkom a verí na dušu, má rád umenie, máme rovnaký pohľad na svet...“
„Naozaj?“
Mlčala som. Už bez úškrnu.
Samo sedel v tráve a prikývol. „Je taký ako ja, len má to, čo mne chýbalo, hej?“
„Uhm,“ sklopila som zrak.
„Ale ja som ti nikdy netvrdil, že to mám,“ odtrhol steblo trávy a vložil si ho do úst.
„A preto sme dnes kamaráti,“ sadla som si k nemu a pomaly sťahovala šarkana z neba.
„Čo pokazil najviac?“ pozrel sa uprene. Vedel, že bolo niečo, čo ma donútilo prísť.
„Smial sa môjmu púpavovému venčeku,“ povedala som.

Samo mlčal. Hrabal prstom do zeme a odkašliaval si.
„Púpavovému venčeku...“ povedal po chvíli.
„Hej. Pýtal sa, čo som robila. Ja že veniec z púpav a preto mám také špinavé prsty. A on že aké fajn sa len tak flákať. A potom sa zasmial,“ zovrela som pery, akoby som nechcela ďalej pokračovať.
„Ajajáj,“ zasmial sa.
„Čo?“
„Kopol ti do sveta? Egíčko utrpelo?“
„Nechápem,“ zvraštila som čelo.
„Spomínam si celkom čerstvo, ako po tebe tvoj bývalý hodil ten fascikel s tvojou tvorbou. Bože, bola si ako vyšinutá, keď si mi o tom hovorila. Myslel som si, že ťa naháňal s nožom, alebo ťa nútil k análu bez gélu, presne tak si sa tvárila. A on po tebe proste iba hodil kus toho, na čo nedáš dopustiť. Si viac urazená ako smutná,“ podal mi ruku a pomohol mi vstať.

Prikývla som. Postavila som sa, tuho som ho objala, počúvala trochu jeho arogantného mrmlania a mlčky s ním odišla z vŕšku za mestom. Pred bytom sme obaja zastali, Samo ma medzi troma ponukami na rýchly sex pozval hore aj celkom vážne.

„Nie, pôjdem, to pivo už muselo vyprchať. Rada som ťa videla,“ našpúlila som pery.
Dal mi bozk, brnkol mi po nose a zadíval sa cez otvorené dvere auta na sedadlo spolujazdca.
„Prečo tam máš toho šarkana?“
„Aby som zistila, či mám ešte šancu byť decko,“ usmiala som sa.
„Vieš, čo máš robiť,“ povedal, odstúpil od auta a zamával mi.

Sadla som do auta, naťukala do GPSka Prahu a vedela, čo mám urobiť. Musela som sa ísť spýtať, či má rád deti.