Mám rada bary, kde sú ženy lacné a drinky drahé. Také bary, v ktorých je prítmie a môžete sa nerušene a diskrétne oddávať tomu, čo vám chutí. Mne v ten večer chutilo martini a rovno šesťkrát.
Barman ma po očku sledoval a po chvíli mu to nedalo.
"Môžem vám pomôcť?" spýtal sa. Milo a slušne, až ma to vydesilo.
"Vyzerám, že potrebujem pomoc?" zamyslela som sa prekvapene.
"No..." mykol ramenom a ukázal na ďalší prázdny pohár predo mnou.
"Nalejte mi ešte jedno radšej. Mám dnes meniny, bude na účet podniku," žmurkla som a usmiala sa.
A on sa zasmial tiež a prikývol. Potom vybral z chladničky muffin, hodil ho do mikrovlnky, posprejoval šľahačkou a strčil doň malú pokrútenú sviečku. Zapálil ju a usmial sa.
"Teší ma, Monika," postavil ho predo mňa, ja som zatvorila oči, niečo si priala a potom ju sfúkla.
Vybrala som sviečku a vypýtala si vidličku. Hrabala som sa v tom narýchlo zohriatom muffine a nedokázala z hlavy dostať svoje prianie.
Keď som sa otočila, aby som si vytiahla vreckovku z kabelky, zrazu sa splnilo.
"Čau, Malá," stál vedľa mojej barovej stoličky a ja som z nej skoro spadla.
"No to ma poser," vyšlo zo mňa a on sa rozosmial.
"Vedel som, že ťa čoskoro stretnem," prisadol si, mávol na barmana a ukázal na môj pohár.
"Neviem, čo ti mám povedať, lebo som príliš opitá na to, aby som nemala tendenciu domnievať sa, že si len výplod mojej ožratej mysle," odpila som si poriadny dúšok a on sa pozrel na môj muffin.
"Čo si si to objednala za hnus?" šťuchol do toho vidličkou a zamračil sa.
"To som dostala. Mám meniny," ukázala som mu sviečku.
"Všetko najlepšie," vzal pohár a cinkol ním o môj.
A tak sme tam sedeli a dívali sa na seba a mne sa chcelo plakať, kričať a stať sa neviditeľnou zároveň. Na druhej strane, bola to tak nečakaná a absurdná situácia, že mi bolo tak trochu aj nasmiech.
"Mám husiu kožu a neviem sa jej zbaviť," šúchala som si predlaktia.
"Poď," rozžiaril sa zrazu a ťahal ma kamsi preč. Po polhodinovej jazde prepchatým piatkovým mestom sme dorazili niekam, kde som nikdy nebola. Nočné kúpele. Nechápem, odkedy má Bratislava obdobnú vymoženosť, ale podľa toho, ako sa k nám správali, tak je to asi len pre VIP. A on, chvalabohu, je VIP. Ja som iba P.
Zapadli sme do parnej sauny, omotaná v plachte a spotená som začala cítiť alkohol, ktorý sa s prostredím neveľmi zlučoval.
"Tu ti určite nebude zima," oprel sa a s uterákom okolo bedier sa na mňa usmieval. Topila som sa. Fyzicky aj mentálne. A to vôbec nebolo dobré.
"Prečo si ja toto stále spôsobujem," zamrmlala som si popod nos.
"Lebo si scenárista a ja som dobrá postava," uškrnul sa a ja som mu aj chcela vynadať a hystericky kričať, že ho nenávidím, že mi zničil život a že si prajem iba jeho pomalú a bolestivú smrť, ale... nemohla som. Už kedysi veľmi dávno som sa dohodla s karmou, že Danielov osud nechám na ňu. Smial sa mi preto, ale myslím, že z nej má trochu strach. Inak by tu nebol.
"Ako sa ti darí?" spýtal sa so záujmom.
"Presťahovala som sa do Petržalky, prišla som o šesťdesiat tisíc vinou môjho kolegu a aby bolo na účty, začala som predávať trávu..."
"...a sledovať Weeds?" rozžiarili sa mu oči.
"Hovor mi Nancy, ak ti to bude príjemnejšie," usmiala som sa konečne tiež, lebo jeho radosť bola nefalšovaná.
Miloval ten seriál a ja som ho roky odmietala. A keď mi začal príliš chýbať, tak som si posťahovala série a dívala sa na ne do úmoru, lebo som mala na moment pocit, že mi je tak bližšie. A potom som prišla o všetko, čo som mala a dílovať trávu zrazu nebol taký zlý nápad. Cítila som sa naozaj ako Nancy. Zúfalá, ale podnikavá.
Keď Daniel prvýkrát odišiel, bolo to zlé. Keď odišiel druhýkrát, bolo to veľmi zlé. Ale zo všetkého najhoršie boli jeho návraty. Prišiel v plnej paráde, stále rovnako dokonalý a ja som iba čakala, kedy zasa odíde. Bolo to nefér a rozoberalo ma to na súčiastky. Moji priatelia ho znenávideli, moja psychiatrička tiež a moja mama vždy celkom presne vie, kedy sa zasa objavil,lebo vtedy nedokážem poskladať súvislú vetu tak, aby som sa o tom nezmienila.
Na chvíľu sa odmlčal, tvár mu zvážnela a zhlboka vzdychol.
"Malá," jemne sa usmial a ustarane sa na mňa zadíval. Myslím, že chcel povedať niečo ako prepáč, alebo tak. Pozrel sa na moje zápästie, vzal ma za ruku a palcom mi prechádzal po nápise Born to drama, ktorý som si nechala vytetovať pod divadelné masky.
"Čo, Malý?" kývla som hlavou a bola rada, že sa celá potím, aspoň nebolo vidno,že sa mi začali potiť aj oči.
"Ktorú časť Sexu v meste ti dnešok pripomína, povedz," uvelebil sa a stále ma palcom hladkal po vnútornej strane zápästia.
"Asi tú, keď bola Carry s Aidenom niekde na chate a Božský prišiel, lebo sa rozišiel s Natašou a chcel si pokecať," pozerala som to tuším príliš často.
"Čo k nemu cítiš?"
"Ku komu?"
"K Božskému," uškrnul sa. Neznášala som tieto jeho úškrny. Odporný egotriper.
"Príbeh ho potrebuje. Ale inak ho nenávidím," uškrnula som sa tiež.
Je to pravda. Vždy odchádzal a vracal sa, keď už nebolo kam. Rozbúral, čo sa dalo, zničil a podupal dôstojnosť naivnej spisovateľky a ušiel. Kým sa dostávala z jeho útekov, tá plejáda nesprávnych chlapov, ktorí prešli jej spálňou a životom, bola nekonečná. A takto to šlo stále dookola aj s nami. On odišiel, ja som ostala sama, na chvíľu som sa zrútila, vypýtala som si silnejšie antidepresíva, začala som sa kurviť a húlila som viac, než som predávala.
Odchádzali sme zo sauny zmorení. Teplom a sebou navzájom. Sadli sme do auta a odviezli sa za mesto k Dunaju. Na brehu vypol motor, oprel si hlavu a díval sa nikam.
"Poďme niekam," povedal po chvíli.
"Akože kam?"
"Čo ja viem, niekam, kam zájdeme autom. Do Talianska, alebo čo," mykol ramenom.
"To by som asi nezvládla."
"Prečo?"
"Lebo by som si skočila na benzínke na záchod a keby som sa vrátila, už by si tam nebol," otvorila som okno a zapálila si cigaretu.
"Nikto mi nerozumie tak ako ty," povedal do ticha a mne skoro zabehol dym.
"Viem," podala som mu ľahkú marlborku a predýchavala ďalší ženský príval iracionality.
"Neplač," mal vo výraze smútok. Nebýval smutný. Býval kadejaký, ale smutný teda nie.
Naštartoval a vydal sa na prvú odbočku na diaľnicu.
"Kam ideme?" spýtala som sa a odhadzovala ohorok.
"Neviem. Budeme spolu, kým nám nedôjde benzín," povedal a ja som vedela, že to nie je iba metafora. Že je to zasa iba na dobu určitú a potom ma nechá na benzínke, nech sa dotankujem a idem ďalej sama.
Prikývla som a pripásala sa.
Tak akosi som tušila, že to nebude obyčajná jazda.
A možno bude dokonca posledná.
Prihriaty muffin, studené srdce
09.05.2014 07:43:27
- | stály odkaz
Komentáre
posledna?