Milujem piatkové rána. Nie iba preto, že je koniec týždňa a firma prevzala zahraničnú stratégiu neformálneho oblečenia, ale hlavne kvôli Kataríne a jej článkom. Vždy v piatok ráno si cestou do práce kúpim osem pizzových fornettov, capuccino a stierací los a kým sa naraňajkujem a zistím, že som zasa nič nevyhral, čítam si jej nový článok. Teraz píše cestopisy. Naposledy bola v Taliansku a neveril by som, že ma dokáže zabaviť poviedka o homosexuálnom čašníkovi a vykotených fettuccinach, ale ona to dokázala.
Mal som jej články rád aj preto, že kedysi písala iba pre mňa. Keď som v noci spal, ona si vždy vymyslela nejaký príbeh a nechala mi ho rukou napísaný na stole v kuchyni, aby som si mal čo čítať pri prvej rannej káve. A keď vedela, že na dlhšie odíde, napísala poviedky dopredu a požiadala suseda, aby mi každý deň vhodil jednu do schránky. Nikdy som nevedel, odkiaľ sa berú... raz mi to opitý povedal, keď skoro vypadol z balkóna. Vraj: "Kde máš tú buchtu, čo vždy voňala ako tráva a vanilka?" Zasmial som sa. Je to pravda. Vždy voňala ako tráva a vanilka, lebo rada a často vypekala... seba, aj koláče.
Sadol som si do svojho koženého kresla, otvoril kelímok s kávou, prelial ju do normálneho hrnčeka, lebo neznášam plast na perách a rozklikol jej stránku. Nebolo tam nič. Žiaden nový článok, žiadna nová fotka, video, odkaz... nič. Skúsil som to aj o pár hodín neskôr, ale nie. Stále nič. Celý víkend som refreshoval jej web a začínal som byť nervózny. Bál som sa, že sa jej niečo stalo. Rovnaký scenár sa opakoval asi mesiac a ja som začal cítiť úzkosť. Slona na hrudi, ruky okolo krku, fiktívne rany na solar, potili sa mi dlane -a nedokázal som sa sústrediť ani na odpisovanie na pracovné maily. Keď som to už nemohol vydržať, tak som jej napísal. Neodpísala. Boli to tri roky, možno už ani nemala moje číslo...
Kopol som do seba pár panákov becherovky, zavolal si taxík a povedal: "Smetanova 8, ku krížu," ako vždy. Pred domom, v ktorom bývala, bol veľký kríž s Ježišom. Sedávali sme na balkóne a ona mi hovorievala, že ak neodídem, tak presne tak skončí. Nedokázala ma opustiť sama. A ja som videl, ako časom chradne, ako sa z nej stráca život a ako ma potichu prosí, aby som odišiel, lebo ona nemôže. Tak som šiel. Vedel som, že vie. Len som netušil, ako veľa vedela.
Taxikár si vypýtal dvesto českých korún, ja som z vrecka vytiahol jej starý kľúč a otvoril si vchod. Myslím, že keby som zazvonil a povedal, že som to ja, asi by ma nevpustila dnu. Zaklopal som na jej dvere a keď sa otvorili, stála v nich presne taká, ako som ju pred troma rokmi opustil. Rozkošná, strapatá a v bielizni. Nikdy doma nenosila nič iné, len gaťky a tielko. Aj v zime.
"Roman," prekvapene vytreštila oči a na chvíľu prestala dýchať.
"Prepáč, že som ťa tak prepadol," vlastne som vôbec nevedel, čo jej chcem povedať.
"Čo tu robíš? Poď dnu, nebudeme sa rozprávať vo dverách," otvorila dvere a ja som zacítil vôňu, ktorú som z môjho bytu dostával ešte rok po našom rozchode. Trávu a vanilku.
"Niekto tu pečie," zasmial som sa, lebo to bola absurdná záľuba.
Gestom mi naznačila, aby som sa posadil a z vešiaka si vzala veľkú farebnú šatku, ktorou sa omotala.
"Nemusíš sa zakrývať, už som ťa videl nahú," chcel som byť vtipný.
"Hej, škoda, že si sa na mňa len pozeral..." precedila cez zuby a otvorila bar. "Víno?"
"Nebudem piť, už som mal asi dosť... prosím ťa, sadni si," povedal som zmierlivo a videl na nej, aká je nesvoja a ako si hryzie do spodnej pery.
"Počúvam," prehodila si nohu cez nohu.
"Prečo si prestala písať?"
"Neprestala. Len už píšem inde," povedala pokojne a ja som skoro vyskočil z kože.
"A kam? Prečo si mi to nepovedala?"
"Pretože nechcem, aby si ma čítal. Myslela som, že to z toho logicky vyplýva," uprene sa na mňa dívala a ja som sa prvýkrát pri tej drobnej, večne zhúlenej ženskej, cítil úplne maličký... a hádam submisívny.
"Ale ja chcem," povedal som, lebo mi nič iné nenapadlo.
"Mal by si ísť, mám program," vstala a mne moja slušná výchova nedovoľovala otravovať ju dlhšie. Poprial som jej pekný večer a šiel k dverám. V jej spálni sa zrazu zaplo svetlo a za sklom na dverách som zbadal neidentifikovateľnú postavu. Naprázdno som preglgol a myslím, že až vtedy mi to došlo.
Celé roky bola jej duša iba moja. Písala iba pre mňa. Bola ako literárna kurva, čo dáva iba jednému, pravidelne a rada. Moja súkromná luxusná presstitútka. Šiel som domov pešo. Potreboval som rozchodiť, že sa niekto iný prechádza po jej spálni a živote. Keď som prišiel domov, vytiahol som zo šuflíka posledné dva jointy, ktoré mi po nej ostali a začal som piecť štrúdľu. Len tak, proste sa mi chcelo.
Ráno ma zobudil kuriér a priniesol mi hrubú obálku. Bolo v nej rukou napísaných 1184 strán príbehov, poviedok, zápiskov a zistení. Strana za každý deň, odkedy sme sa rozišli. Všetko o mojich klamstvách, polopravdách, zavádzaniach a milenkách. Všetko o tom, ako na to prišla, prečo mi to nepovedala a ako sa cítila, keď si začala skladať mozaiku mojich výmyslov a krívd.
Posledný list mal včerajší dátum a bol krátky. Bola v ňom len rukou napísaná adresa jej nového webu a PS: "Aj tak už v živote nič viac nemáš."
Mala pravdu. Možno z nejakej čudnej revolty alebo zo strachu, neviem... ale nikdy som naň neklikol.
A nikdy som si už nekúpil žreb.
Viem celkom presne, kedy naposledy som v živote vyhral.
Presstitútka
10.08.2014 17:03:53
- | stály odkaz
Komentáre
:-)
a vies, na com sa prave teraz velmi smejem? "TY to ocividne nechapes, preto JA uvediem priklad..." lol. pamatas? :-)
dobre, uz sa nesmejem, ale pisem, DOBRE!*
láskavo buď ticho!
a nepochopila si to ani po uvedení príkladu, proste... :D!
tie
:)
:D
laskavo