Strašne nenávidím leto. To sparno, svetlo, teplo, slnko, mŕtvolný smrad upotených ľudí a nonstop nedostatok tekutín...
Strašne milujem Prahu. Malé kaviarničky ďaleko od centra, divadlá, ktoré voňajú inak, ako tie slovenské, nezávislých umelcov na moste, ktorí sú závislí na turistickej charite, Imperial café a Le palais, kde vám dajú najlepšie jedlá na svete. A možno aj nie, ale máte ten pocit.
A teraz sa to vo mne všetko bije. Nádhera mesta, ktoré skrýva mnoho mojich príbehov a odpornosť počasia, ktoré zo mňa vysáva život.
"Pamätáš si, ako si hovorila, že podľa obsahu nákupného vozíka vieš odhadnúť človeka?" spýtal sa ma Ivan vo vinohradskom Tescu.
"No?"
"A tento vozík o tebe čo hovorí, cicuš?" zasmial sa.
Boli v ňom smotanovo-cibuľové chipsy, mangový džús, 5 kíl šalátových uhoriek, rodinné balenie jogurtov a nejaké sójové tyčinky.
"Akože čo?"
"Sójové tyčinky? Kto to je?"
"Mala som chuť," zatvárila som sa trochu previnilo.
"Počuj, nie si ty..."
"Nie!" vyštekla som rázne jeho smerom a tlačila vozík, ktorý mi potom vzal.
"Koho hľadáš?" spýtal sa pri pečive.
"Hm?"
"Sa furt obzeráš," usmial sa.
"Nikoho. Jedu v lidech, dyť víš, vole," usmiala som sa.
Ale nebola to pravda. Vo vinohradskom Tescu som mohla hľadať iba jednu tvár. Ani som ju nehľadala, skôr som sa bála, že ju uvidím.
Rozišli sme sa dávno. Na to, aký to bol vzťah, je to strašne dávno. Keď sa ma priatelia pýtali, prečo sa to stalo, mykla som ramenom, že akože neviem. Ale vedela som. Lebo sme obaja hrali hru, v ktorej nik nevyhrával a skončiť by znamenalo obojstrannú prehru.
Nechcela som sa vrátiť do Prahy. Bála som sa. Bála som sa, že ho poznám príliš dobre a tak budem podvedome vyhľadávať miesta, na ktoré chodí a čakať, či sa objaví vo dverách.
Robila som presný opak. Jedla som na miestach, kam by nešiel, kluby a kaviarne som vymenila za malé nenápadné krčmy a v parkoch, kam chodia ľudia behávať, som nosila veľké okuliare cez celú tvár.
Nebola som šťastná. Neznášam čínske bistrá, pivo a pocit, že som niečo urobila a musím sa skrývať ako delikvent.
Po mesiaci som s kamarátom sedela na terase vychytenej kaviarne, sŕkala mojito a okuliare mala len ako čelenku.
Chcela som ho stretnúť. Stále som sa obšmietala okolo Václavovho koňa a stále mi to spôsobovalo rozvodnené oči. Hľadala som ho pohľadom. Blond vlasy, tričko, kraťase, tenisky a mp3-ku v ušiach. Okuliare od RayBanu a brašňu nejakej športovej značky. Žiadne obleky, kravaty, kožené opasky... tak by ku koňovi nikdy nešiel.
"Vezmem aj tie granáty, cicuš?" vytrhlo ma z premýšľania.
"Hm?"
"Tie celozrnné. Vezmem?"
"Jáj. Granáty. Hej," prikývla som.
Len aby nevybuchli, pomyslela som si.
Tlačila som pred sebou vozík a v myšlienkach doň ukladala všetky pocity, ktoré som si spájala s tým druhým mužom, ktorý možno práve pri inom regále ukladal do svojho košíka Becherovku a červenú kapustu k pečenej kačici.
Mala som pocit, že keď do košíka vložím všetok strach, smútok, bolesť, úzkosť, neistotu a rezignáciu a preženiem ich cez kasu, zistím, že cena je privysoká a do tašiek sa nezmestia.
Pozrela som sa na Ivana a bolo mi zo seba zle. Podvedome hádzal do košíka všetko, čo vie, že mám rada, nepýtal sa, o čom toľko premýšľam a pomáhal mi baliť život do jednorázových igelitiek.
Naklonila som sa k nemu a pobozkala ho.
"Milujem ťa," usmial sa.
"Cítim," vtisla som mu ešte jeden bozk a pri vychádzaní von som mala pocit, že za tmavými sklami slnečných okuliarov sa dívajú známe oči. A možno nie. Neviem.
Ak však nie teraz, tak inokedy. Na jeseň s priesvitným dáždnikom v mikine s kapucňou alebo v zime v dlhom kabáte... niekedy sa pri tom koňovi stretneme. Bez kariet. Žiadne esá v rukávoch. Budeme vyliečení a šťastní inde. S niekým iným, nejako inak.
Budeme vedieť, že sme tu jeden vedľa druhého a žijeme s tretím a štvrtým...
Pražská jar... leto, jeseň, zima...
18.06.2013 21:22:19
- | stály odkaz
Komentáre
hej cica
ale...
a dnes?