Pil som radlera z plechovky a rozmýšľal, prečo mi mama stále hovorila, aby som si prelieval nápoje do pohára, vraj po nich behajú v skladoch potkany. Nebývajú plechovky v tých fóliových obaloch balené po šesť kusov? Chcel som piť z plechovky! Niekedy som si predstavoval, že mi k nej primrznú pery a budem ju nosiť ako módny doplnok. Predstavte si to. Bolo by zvláštne sa s tým bozkávať, ale inak by to bolo celkom pekné.
Dopil som a dofajčenú cigaretu zahasil v troch kvapkách, ktoré v plechovke ostali. Vždy tam nejaké ostanú, je to nespravodlivé. A vtedy prišla. Mačka. Čierna ako noc, so svietiacimi očami. Dokráčala ku mne, vystrel som ruku a chcel som ju pohladkať. Poškriabala ma. Díval som sa na ten škrabanec na predlaktí a čím viac som ho sledoval, tým viac ma štípal. Tá mačka sa potom ani nepohla. Ja vlastne tiež nie. Mám rád mačky. Neviem, čo si o nich myslieť, sú čudné a zákerné. A štipľavo škriabu.
Postavil som sa a šiel sa prejsť do centra. Chcel by som vidieť architekta, ktorý postavil McDonald v historickom centre vedľa opery. Ako fakt. Kopal by som ho, kým by z neho nebol BigMc. Zahol som v tej uličke a na križovatke pri Františkánskom námestí som stretol ženu. Vyšla z nejakého baru. Vysoká, možno aj meter osemdesiat. Dlhočizné nohy v čiernych silonkách končili tam, kde začínal krvavo červený kabát, elegantne stiahnutý v páse výrazným opaskom. Blondína. Pekná. Mala také francúzske črty. Hystericky plakala a zvierala v ruke telefón.
„Ja už nikdy népovjém chlápovi, že móje hóby je kvántova fýzika,“ povedala do telefónu a rozplakala sa ešte hlasnejšie. Stál som tam, s vyvalenými očami a díval sa. Potom vyšla o uličku vyššie a ja som sa len otriasol a šiel ďalej.
Celý čas som si neuvedomil, že lampy v meste nesvietia. Neviem, či sme zahájili šetrenie, ale nesvietila ani jedna. Keď som sa poobzeral dookola a uvedomil si, že to ten spln robí toľko svetla, zasmial som sa. Normálne nahlas. Príroda nám pomáha, aj keď ju systematicky ničíme. Je to nezištne krásne.
Prišiel som až k môjmu obľúbenému čínskemu bistru. Dnu svietila malá lampička a videl som tam muža. Malého Vietnamca, ktorý sedel za barom a pri svetle nejakej dotykovej lampy niečo pil z poldecáka. Chvíľu som ho pozoroval. Nalial si, vypil a potom pokrútil hlavou, akoby nesúhlasil s vlastnými myšlienkami. Možno to bol on, ktorému tá blondína hovorila o kvantovej fyzike. Ktovie.
Okolo mňa prebehla hlučná partia teenegerov. S fľaškami v jednej a dámou v druhej ruke. Bolo ich asi šesť, mohli mať tak sedemnásť. Hlasno sa smiali. Prikladali hrdlá fliaš k perám a ich slečny pery k ich hrdlám. Vyzerali spokojne. Alebo sa tak aspoň tvárili. Šťastne si poskakovali a bozkávali tie mladé ženy, ktoré o pár hodín neskôr skončili v ich posteliach mysliac si, že to, čo robia, je milovanie.
Pomaly som prechádzal medzi domami, v diaľke sa črtala stena toho môjho. Na lavičke v parku som uvidel feťáka. Sedel pod neónovým nápisom na paneláku a uťahoval si škrtidlo. Jednu stranu mal v zuboch a druhú uťahoval rukou. Mal tak dvadsaťpäť, polodlhé vlasy a čiernu mikinu s kapucňou, v ktorej skrýval svoje vychudnuté telíčko. Odhodil vrchnák zo striekačky, lyžičku s herákom si prihrial, vcucol obsah a s úľavným áchnutím si ho vpichol do žily. Neďaleko lavičky bolo pieskovisko pre deti. Bolo mi to jedno.
Pobral som sa ďalej, pred dverami môjho domu som sa otočil a rozhliadol. V oknách sa nesvietilo, na ulici nik nebol a lampy vypovedali. Otvoril som dvere, vyšiel schodami do bytu a postavil som sa k oknu. Párkrát som sa zhlboka nadýchol a vydýchol.
Nikto netušil, čo sa stane. Nevedela to blondína, ktorá rozbíjala atómy, nevedel to ázijský opilec, ani výrastkovia s nesprávnym postojom k láske. Nevedel to ani ten narkoman, ktorý sa teraz zmieta v kŕčoch niekde na zemi, lebo to s množstvom prehnal. Vedela to iba tá mačka. Chcela mi dať po ruke, tak výchovne. Pochopil som to, preto som si to ani nebral za zlé.
Bol som so sebou spokojný. Doprial som ľuďom deň, ktorý im nedovolil nič zmeniť, nedržal ich v strachu ani napätí, nespôsoboval im nič negatívne... každý ostal vo svojom vlastnom svete, ktorý si vytvoril a robil veci, ktoré ho pomaly zabíjali. O tom predsa život má byť.
Rozpažil som a pomaly si nad hlavou približoval ruky k sebe.
Rozhodol som sa, že to ukončím. Navždy.
Je to predsa moje dielo.
Som autorom tohto sveta a už sa mi nepáčilo, kam sa začali moje postavy uberať.
Nezvládol som dramaturgiu.
Tleskol som.
A všetky stránky môjho scenára sa vyparili v plameňoch, v ktorých sa červenali oči Toho Druhého.
Zrušil som svet.
Naveky.
Mohol som.
Som predsa Boh.
Komentáre
Gesta