Zubaté slnko, voňavé kvety, vonku tak akurát na tenkú mikinu, veľké upratovanie, nadržanosť šíriaca sa vzduchom... to je pre mňa jar. A mám ju celkom rada práve pre už spomínané charakteristické črty.
Spomínam si na najlepšiu jar v mojom živote, bola pred dvoma rokmi. Sedeli sme so spolužiakmi na prednáške z dramaturgie, bolo nás tam šesť a všetci sme boli tak nejak... nepokojní. Omínalo nás to isté, no akosi sme sa hanbili priznať to. Rozjarené tváre a rozpálené loná, navyše kumulujúce sa v jednej malej učebni...
"Doboha, aj vy ste takí nadržaní, či len mne jebe?" spýtal sa Maroš.
"Ja som taký rád, že si to povedal ako prvý, som sa nechcel cítiť ako kokot," zasmial sa Boris a všetci ostatní prikývli.
"Stolička podo mnou nie je suchá a verte mi, že kvôli Aristotelovej Poetike to nebude," povedala som a Betka sa rozosmiala.
"Monička, ty prasátko."
"A ty čo, Betka, tebe chachara nevodnatie?" podpichol ju Lukáš.
"Ja som s Dodkom kefovala do štvrtej do rána, ani mi nehovorte," zatiahla po trnavsky a bolo to jasné.
Boli sme v tom všetci narovnako, mladí, nadržaní, postihnutí jarou, kvetmi, slnkom a ganja koláčikmi, ktoré sme mali na raňajky ku káve.
To bola moja najkrajšia jar.
Ak mám byť celkom úprimná, z duše nenávidím leto. Je také teplé, slnečné, všade cítiť mŕtvolný smrad, pot a českých turistov. Hocikam idete, všade je plno, ľuďom úplne prepne z toho, že majú prázdniny a dovolenky a majú pocit, že čo nestihli za ostatných desať mesiacov, musia stihnúť teraz. Preplnené kúpaliská, pláže, obchody so suvenírmi, reštaurácie, terasy, lavičky v parkoch, trtkacie kríky... všade niekto je.
Moja averzia k letu je ešte podmienená tým, že som, pre istotu, alergická na slnko a teda vyzerám dva mesiace do roka ako celotelový adolescent, ktorému akné vyrašilo komplexne úplne všade. Celé zle.
Ostatné leto bolo ale tým najkrajším, aké som mala.
"Otec nemôže, Mirko nemôže... a ja už som si vybrala dovolenku," povedala mama smutne, keď jej chlapi v našej domácnosti oznámili, že do Chorvátska tento rok nejdeme, lebo ich letná futbalová príprava je v plnom prúde.
"Tak poďme bez nich, čo tam po tom," prehlásila som s plnými ústami zmrzliny.
"Len my dve? Čo ja viem, či sa to patrí," zapochybovala mama.
Sadla som si k internetu a o pol hodinu jej oznámila, že o tri dni odchádzame do Talianska a bude to skvelé.
A tak sme veru šli.
Milujem tú krajinu, ten naturel, to jedlo, tie vône, to umenie... všetko, čím Taliansko je, zbožňujem. Chlapi kričiaci "Bella, Bellissima!", bez ohľadu na to, či to je pravda. Paradajky, mozzarella, olivy, bazalka... to všetko len tak, ledabolo pohodené na kúsku chlebovej placky. Káva s penou, na ktorú vám šarmantný čašník nakreslí škoricou čo len budete chcieť. Morský vzduch a čisté pláže. Malé galérie, v ktorých vám porozprávajú štipľavé príbehy o tom, aké to pre Picassa bolo byť nemanželským dieťaťom.
"Mona, ty si si vlastnú mamu najebala... že sa ty boha nebojíš," povedala po šiestom panáku bohviečoho, keď sme si už išli ľahnúť. Smiali sme sa do rána a ja som pomedzi užívanie si krás južnej Európy odpisovala na smsky najväčšej láske môjho života, ktorú som práve v tejto horúcej ročnej dobe objavila a rovnako horúco sa zamilovala.
Bolo to krásne leto. Teplé, bujaré, láskavé.
Ľudia nemajú radi jeseň, všimli ste si?
Ja ani neviem, čím je to spôsobené, asi im vadí dážď, alebo fakt, že už musia vytiahnuť bundy.
Najkrajšia jeseň bola jeseň roku 2010. Nastupovala som na novú školu a bolo presne prvého októbra, keď sa rozleteli dvere na mojej internátnej izbe a Čuko ešte s batohom na chrbte povedal: "O päť minút ťa čakám u mňa v sprche."
Odvtedy to bol celé roky kód pre "Prídi sa nafajčiť ako kozmonaut".
Ležali sme na posteliach všetci spolu, vyfukovali cigaretové obláčiky a tešili sa na to, ako zmeníme svet diktatúrou funny mejnstrímu. Mladí. Naivní. Sprostí. Skrátka študenti.
Celá jeseň sa niesla v znamení spoznávania. Ľudí, mesta, krčiem...
"Vy ste to najviac, čo som si mohol priať," povedal Čuko v jeden chladný večer, keď dával kolovať joint a červený vínny strik.
A potom boli už všetky jesene také. Študijné, opojné, šialené, krásne.
Báli sme sa dospieť do reality, v ktorej by jeseň nezačínala fínskym bongom v internátnej sprche.
V zime som sa narodila.
Mama hovorí, že bolo vtedy v Komárne toľko snehu, koľko nemali ani v Tatrách a otcova škodovka zapadla. Pôrod bol dramatický, lebo som sa v snahe vyhnúť sa tomuto svetu snažila obesiť na pupočník.
Vyzerala som ako zoschnutá slivka.
"Preboha, toto malé špatné cigánča azda nie je moje," povedala mama, keď ma uvidela.
Bola som strašne čierna a strašne škaredá.
Dnes mám alabastrovú pleť a som riadna jeba.
Tak by som sa chcela tej čudnej zime poďakovať, že ma stvorila, dodnes mi je najbližšia a snehové chuchvalce chytám do úst aj v pomerne pokročilom veku.
Ľudia však zabúdajú na ďalšie ročné obdobie.
Smútok.
Deje sa kdesi medzi novembrom a decembrom, niekde medzi pochmúrnym dažďom a romantickým snehom.
Kdesi medzi smiešnym Halloweenom a láskavými Vianocami.
Pár týždňov čedivého dušebôľu, kedy si všetci hovoríme, že sme za ten rok urobili pár chýb a že by bolo fajn ich napraviť, kým ešte nie je neskoro.
Začínajú sa na nás zosypávať staré hriechy, vracajú sa bývalé lásky, paranoidne si vsugerovávame budúce katastrofy a odmietame racionálne i emocionálne vysvetlenia.
To obdobie práve začalo.
Prosím, prijmite ho. Tak, ako tie ostatné. Nebojujte s ním.
Aj smutní občas musíme byť, aby sme vedeli, aký je medzi smiechom a plačom vlastne emočný rozdiel.
Navrhujem preto iniciatívne, tak, ako bolo Pluto vyškrtnuté zo zoznamu planét, zaraďme Smútok medzi ročné obdobia.
Jar, Leto, Jeseň, Smútok, Zima.
Vyzerá to harmonicky, nie?
Piate ročné obdobie
09.11.2014 16:30:29
- | stály odkaz
Komentáre
krásne napísané
:-)
tak takto pekne o mne ešte nikto nenapísal! :-)
:)