Keď som ju stretol, bola ako neoperené kura. Taká malá pojašená cicka s úsmevom Mony Lisy, veľmi zaujímavé dievča. Bol som v jej svete čímsi iným, nepoznala čaro takých, ako som ja. Teda, nie, žeby som bol nejaký macho... vlastne, asi som, ale ona bola prvá, ktorá ma nechcela medzi stehná. Občas som z nej mal dokonca pocit, že sa ma bojí, či čo.
Mala na mňa slabosť. To majú na športovcov asi všetky. Chodila na moje basketbalové zápasy každý víkend a vždy sa naširoko škerila, keď sa mi podarilo zavesiť. Bola mladá, strašne mladá. Raz som ju vzal do klubu, kam s chalanmi chodievame po zápasoch. Bola očarujúca, vtipná, smiala sa, ako keď cinkajú bižutériové guličky po schodoch. Zvonivo. Moji priatelia z nej boli na pochybách, nebol to typ, do ktorého sa zamilujete na prvý pohľad, skôr tak na tretí, keď otvorí ústa a je jasné, že nemá v hlave prázdno. Občas si potom zo mňa robili srandu, že chodím baliť baby do škôlky, ale veď nech si hovoria, brať som si ju nešiel, tak čo.
V niektorých veciach bola rovnaká ako ja. Milovala filmy. Zvykli sme ich pozerať aj 5x do týždňa. Vždy sa tak skrútila pod deku, do polohy, ktorú som nikdy nedokázal dešifrovať a položila si na mňa hlavu. Hladkal som ju, lebo to baby majú rady a keď naspamäť opakovala repliky z filmov, kryl som jej ústa dlaňou a ona ma hrýzla. Hovorím, malé mača.
Raz sme sa pohádali. Dosť škaredo. Mal som zlý deň, bola na zlom mieste. Vlastne ani sme sa nehádali, ja som kričal a ona zaryto mlčala. Pozrel som sa na ňu a v jej očiach bola nedešifrovateľná informácia.
„Prečo mlčíš?“
„Len tak.“
„Nemáš názor? Nič si nemyslíš?“
„Myslím si svoje,“ povedala a pozrela sa na mňa tak nejako zvláštne. Nie nahnevane, ani ublížene, ani ako umierajúci bernardín... len tak... jednoducho zvláštne.
Vymýšľala si slová. Často. Mala akýsi vlastný jazyk, ktorému rozumela len ona. Bolo to smiešne a milé zároveň. Dodnes neviem, prečo som trávil čas s týmto dievčatkom. Ťahalo mi na 30 a ona bola už síce plnoletá, ale stále som mal pocit, že by nemala piť, fajčiť, ani pozerať hanbaté filmy.
Párkrát som skritizoval jej diela. Nerozumiem obrazom, len som jej povedal, že sa mi nepáčia. Maľovala. Pekne. Používala veľa farieb, bolo to také pestré, veselé. Neurazila sa, len sa tak trochu usmiala, ako keď niekomu poviete niečo nepríjemné a on nevie, čo na to povedať. Vtedy ma to dosť mrzelo. Nechcel som nijako jej umenie dehonestovať, len sa mi nezdalo tých pár cákancov žltej, zelenej a červenej až tak úžasných, ako keď jej vystavili tie obrazy v galérii a bradatí dedovia uznanlivo pokývkavali hlavami.
Bol som sa vtedy na ňu pozrieť. Stála v čiernej sukni a bielej blúzke, s decentným účesom a jemnou striebornou retiazkou na krku pri jednom z obrazov a okolo nej bolo pár ľudí, čo vyzerali, že tomu rozumejú. Bola vo svojom živle. Vyzerala sebaisto, nie tak, ako som ju poznal ja, pôsobila žensky, pevne stála na nohách, s vyrovnanou chrbticou a kúzelným úsmevom dámy ďakovala polichotene za komplimenty od kompetentných.
Chvíľu som tam stál a keď ma zbadala, nadšene mi zakývala. Prišiel som k nej a ona si ma chytila pod pazuchu, nenútene, celkom prirodzene a predstavila ma.
„Profesor Klemens, profesor Vaško, toto je Viktor, jeden z mojich najväčších kritikov.“
Bradatí muži sa usmiali a potriasli sme si pravicou.
„Vaša priateľka je veľmi talentovaná,“ povedal chlap, čo vyzeral ako keby sa neholil hádam od občianskej vojny. Iba som sa usmial. Bolo mi sprosté povedať, že to nie je moja priateľka, bol to jej večer, tak som jej ho nechcel kaziť. Ale v jej výraze sa usídlila akási alarmujúca pohoda. Modlil som sa, aby sa mi to len zdalo.
Keď celá fraška skončila a šiel som ju odprevadiť domov, mala v očiach nadšenie. Také nadšenie mladej ženy, ktorá sa snaží skryť v sebe to nedospelé dievča, ktoré jej dáva osobitnosť a správny šmrnc. Asi aby sa mi zapáčila. Neviem. Možno.
Prišli sme k jej domu, pobozkal som ju na rozlúčku a vtedy sa usmiala. Ten úsmev poznám. Zmeravel som, rozlúčil sa a šiel. Takto by sa na mňa nemala usmievať. Žiadna žena, tobôž ona.
Zvláštne dievča...
Na všetko toto som myslel, kým mi blondína s obrovskými perami robila výdatnú fajku a ja si chlípal vychladený Šariš...
Orálne zamyslenie
02.02.2012 21:58:07
- | stály odkaz
Komentáre
Tuším
tak bacha aby nenarazil náhodou na asexuála
Ale
:: hm
tak niekedy