Strašne rád chodím pešo. Milujem prechádzky po čerstvom vzduchu a pocit, že napredujem, kráčam, idem niečomu v ústrety. Možno preto som mojej mame dovolil, aby mi priniesla do dvojizbáku psa. Vtedy som chodil s Klárou a tá sa s mojou mamou veľmi rada paktovala. Mama mi chcela kúpiť psa a Klára presne vedela, akého by som chcel. A tak sa mi v jedno ráno v posteli objavilo šteniatko bostonského teriéra a ja som sa doň našupu zamiloval. Volali sme ju Ofélia, lebo Klárin kocúr bol Hamlet.
Keď sme sa potom rozišli, Ofča smutne spávala na jej strane postele a pár dní vôbec nejedla. Keď som ju chcel pohladkať, vrčala. Vedela, že som bol navine.
Keď som ju brával von, odmietala vodítko. Ako keby mi hovorila: "Daj mi pokoj, ty mňa vodiť nebudeš, viem ísť aj sama". Po pár mesiacoch na tento postoj rezignovala, asi sa zmierila s tým, že už sa Klára nevráti.
Chodievali sme s Ofčou do parku kúsok od domu. Boli tam jej obľúbené "preliezky pre psy", ako to nazývala Klára a chodili tam psy z celého okolia. Klára tvrdila, že to je ako s ľuďmi, čo sa spoznávajú v baroch. Vraj aj psy chodia do toho parku kvôli zoznámeniam a láskam. Klára ju volala Ofina. Vždy, keď som to slovo niekde počul, zahrialo ma. Občas si myslím, že do kaderníctiev som chodil iba kvôli nemu.
V jeden večer som Ofču vzal a šli sme sa prejsť. V parku s preliezkami nebol nikto, tak som ju pustil pobehať si a spoza vzdialeného stromu počul: "Blekino, nesmieš... notak, nesmieš... prestaň s tým!"
Vstal som a bežal tam, lebo som tušil prúser.
A prúser sa aj stal, na moju rozbesnenú Oféliu vyskakoval nejaký miešaný čierny labrador a dosť si to obaja užívali. Vedľa psa stála zúfalá mladá žena v pyžame a zakrývala si oči.
Po chvíli sa na mňa pozrela.
"Prepáčte, ja neviem, čo sa stalo, on takýto nikdy nebol," ospravedlňovala sa.
"Asi je to pravá láska," usmial som sa a mykol plecom.
"Ale prosím vás," mávla rukou nevrlo.
"Ja som Braňo," podával som jej ruku.
"Kristína. Ale nepáči sa mi, že sa zoznamujeme nad kopulujúcimi psami," usmiala sa.
"Máte pekné pyžamo," povedal som.
"Preboha," precitla, vytiahla dlaň z mojej a jej pes akurát zoskočil z toho môjho. "Dovi," zakričala a šla s ním preč.
Pripol som Oféliu na remienok a bežal za ňou.
Snažil som sa ju odprevadiť domov, ale stále opakovala "Nie", tak som to po dvoch blokoch vzdal. A potom som počul, ako cupitá ona za mnou, vraj aby som sa nehneval, že to tak nemyslela, že nechcela byť nezdvorilá. Dobiehali sme sa takto dosť dlho, kým prišla prvýkrát ku mne na čaj. Aj so psom. Vlastne som to tak trochu hodil na Oféliu, že jej chýba Black. A im bolo spolu tiež dobre, tak som moju rozkošnú kučeravú brunetu vo vyťahanom pyžame chcel vidieť často.
Sedela na gauči a z mojej spálne priniesla Ofča malý farebný vankúš.
Kristína vyskočila z gauča ako keby jej pichla do zadku struna.
"Odkiaľ to máš?" spýtala sa prestrašene ukazujúc naň.
"Čo?"
"Ten vankúš, odkiaľ ho máš?" bola ako nepríčetná.
"Dostal som ho," nechcel som povedať od koho.
"Ty si Braňo... ty si Braňo a máš psa... bože, ja piča..." opakovala stále dokola a snažila sa odísť z môjho bytu, ale stále si niečo zabudla. Topánky, bundu... psa...
"Čo ti je?" celkom som sa vydesil.
"Klára," povedala, sadla si na gauč a dala hlavu do dlaní.
"Ty poznáš Kláru?" už som bol mimo aj ja.
"Toto sa nikdy nemalo stať," povedala a pripínala psovi remienok,
"Vysvetlíš mi to?" spýtal som sa.
"Nie, idem preč, prepáč," chcela odísť, ale nedovolil som jej to. Nemohol som ju v tomto stave nikam pustiť, nemohol som nevedieť, čo sa vlastne stalo a odkiaľ toto dievča pozná moju bývalú.
Sadla si na gauč a rozplakala sa ako malé dieťa.
"Čo sa stalo, Kika?" podal som jej pohár vody.
"Bola to moja najlepšia kamarátka," vzlykla. "Spoznala som ju dva roky po vašom rozchode. Občas o tebe hovorila, ale nie často. Nikdy som vás nevidela na žiadnej spoločnej fotke, nevedela som, ako vyzeráš," utierala si slzy do rukáva.
"Tak to je pecka," sadol som si a usmial sa.
"Čo?"
"Kláre by sa to páčilo, miluje príbehy," mykol som ramenom.
"Nemala by som tu byť," povedala.
"Ale prestaň... čo o mne vravela?" vždy som bol egomaniak.
"Neviem."
"Ale vieš," zodvihol som pravé obočie.
"Nič zlé nevravela, len, že si ju nemiloval," teraz mykla ramenom ona. To bol Klárin maniér. Vždy, keď sa cítila skľúčene, alebo sa jej chcelo plakať, mykala ramenom. Nevedel som, čo na to povedať.
"Ako sa má?" spýtal som sa zdvorilo. Ale naozaj ma to zaujímalo.
"Neviem. My už spolu nehovoríme," povedala smutne.
"Čo sa stalo?"
"Už nevládala," povedala a zasa sa rozplakala.
A v ten večer mi vyrozprávala všetko o tom, ako Kláru spoznala v kníhkupectve, kde jej úspešne vyhovorila knihu Jura Kušnierika, o tom, ako sa z nich stali najlepšie priateľky, keď zistili, že majú spoločné vlastne takmer všetko a to, čo nie, majú absolútne opozitné. Aj o tom, ako sa jej Klára snažila pomôcť po rozchode prekonať stratu, no po roku to vzdala vyčerpaná okolnosťami.
"Chcela, aby som Ľuba odstrihla a viac s ním nehovorila, ale ja som to chcela prežiť slušne a celé to nechať vyšumieť do prázdna. Tak mi dala na výber," povedala zlomene a vyzerala, že ju to naozaj mrzí.
"Buď on alebo ona?"
"Hej. A ja som jej povedala, že si také ultimáta neprajem. Tak mi v jeden deň prestala dvíhať telefóny a odpisovať na maily. Mala pocit, že som si vybrala. Unavilo ju to. A ja to chápem," mykla ramenom. Mali mnoho spoločného.
"Stálo ti to zato?" spýtal som sa.
"Nie," povedala okamžite.
"Tak by si jej to asi mala povedať, Klára dáva ľuďom druhé šance," vedel som to podľa seba. Mne ich dala asi tisíc.
"Ty si ju nevidel v ten posledný večer. Odchádzala odo mňa mĺkva. Nepovedala vôbec nič. Bola zlomená a vyzerala tak... porazene. Chápeš to? Porazil ju prízrak mojej minulosti. A ja som to nechala tak, nič som neurobila, mrochtila som sa vo svojom zúfalstve a nechala ju odísť," hovorila plačlivo.
"Tiež som ju nechal odísť. Asi máme mnoho spoločného," povedal som smutne. Zrazu som aj bol smutný.
"S tebou nechcem mať spoločné nič," vypadlo z nej. "Tak som to nemyslela," povedala vzápätí.
"Ja to chápem," usmial som sa.
"Prečo ste sa vlastne rozišli? Nikdy mi to nevysvetlila," spýtala sa a posadila k sebe psa, ktorý sa okolo nás začal obšmietať.
"Povedal som jej, že ju nemilujem a odišiel som," priznal som. "Je to vytrhnuté z kontextu, ale takto to bolo."
"Skončila na psychiatrii..."
"Viem."
"Kontaktovala ťa? Volala ti alebo ťa hľadala?"
"Nikdy. Kláre stačí ublížiť raz a bolí ju to navždy. Ale potom som ju zasa stretol v centre v jednom obchode a nechala sa bez okolkov pozvať na kávu. Aj sme sa rozprávali, bolo to super, neznenávidela ma, taká ona nie je. Veď vieš..."
"Viem," sklopila zrak.
"Povieš mi o Ľubovi?" spýtal som sa opatrne.
"Neviem, čo by som ti mala. Boli sme spolu osem rokov a z toho sedem a pol ma podvádzal. Rozišli sme sa, ale vlastne sme sa nerozišli. Ja som to nevedela nejako skusnúť, on za mnou stále chodil a prosil a tak som sa v tom cyklila ďalšie tri roky," vzdychla.
Díval som sa na ňu a videl som v nej veľa z Kláry. Napríklad to, ako špúlila pery, keď rozmýšľala. Alebo ako sa dívala do zeme, keď hovorila niečo vážne.
Stretával som sa s Kristínou často. Chodievali sme spolu venčiť a rozprávali sme sa o Kláre tak veľa a tak často, že sme si stále hovorili, že ju už kdesi musíme stretnúť. Že keby sme šli niekam na dovolenku, isto by mala apartmán vedľa nás. Alebo by sedela vedľa nás v lietadle.
Nemuseli sme nikam lietať.
V nedeľu večer sme nechali psy prebehnúť sa v parku a ja som zrazu počul nadšený výkrik a Oféliu, ako breše a kňučí.
Na červenej preliezke sedela Klára a maznala sa s ňou. Vždy, keď sme sa pre niečo pohádali, alebo keď bola smutná, našiel som ju v tom parku na tej preliezke. Chodila si tam čistiť hlavu. Ofča nevedela, čo od dobroty, olizovala jej tvár a Klára sa smiala. Keď ma zbadala, úsmev jej trochu zvážnel. A keď zbadala Kristínu... neviem opísať výraz jej tváre. Bol to šok kombinovaný so zdesením, nenávisťou, láskou, odporom, hanbou... bolo to všetko.
Dívala sa na nás. Raz na mňa, raz na ňu. A, samozrejme, už mala vlastné vysvetlenie tejto situácie.
Objala ešte raz Ofču, dala jej pusu, vstala a s neprítomným výrazom odišla. Nepovedala vôbec nič. Ale ja aj Kristína sme vedeli, ako sa cíti a čo si myslí.
Vykonštruovala si svoj vlastný scenár o tom, čo sa stalo. Jej najlepšia kamarátka a jej bývalý frajer... no veď, ako inak.
Keď sme prišli ku mne, Kristína bola úplne mimo.
"Vieš, čo si teraz musí myslieť?" ledva lapala po dychu.
"Viem. Poznám ju."
"Preboha," krútila neveriacky hlavou. Psy si ľahli na gauč. Black bol unavený behaním a Ofélia životom.
Prehovoril som Kristínu, aby ostala spať u mňa.
"Vo všetkej počestnosti," povedal som a usmial sa, lebo to hovorievala Klára, keď sa chcela milovať. Ale ja som sa chcel naozaj len rozprávať s niekým, kto mi bude rozumieť.
Súhlasila a keď si sadla na kraj postele, Ofélia začala brechať a vrčať ako šialená. Zahriakol som ju. Tak len vyskočila na posteľ a vzala z nej malý farebný vankúš, ktorý Klára ušila.
Ona si pamätala a ja nie.
"Ak raz odídem, prosím, nedovoľ inej žene, aby na tom vankúši nechávala svoje vlasy," požiadala ma, keď sme sa videli naposledy.
Ten pes ju mal naozaj radšej ako ja.
O vlások
15.09.2014 10:39:12
- | stály odkaz
Komentáre
o vlasok