Surr Nereálna

Vonku bola zima. Bol koniec novembra a ja som bol chorý ako pes. Šiel som si po lieky do lekárne. Strašne fúkalo, mal som hrubý hnedý sveter a neforemný čierny šál. Lebo nič hrubšie som doma nenašiel. Kabát som si zabudol v kancli a keby som si poň mal ísť, zaručene by som zahynul. Mal som vodnaté oči, červený nos, mastné vlasy a sveter. Hnedý. Neznášam hnedú farbu, nemám tušenia, kde sa mi v tej skrini vzal.

„Prepáčte, ponáhľam sa, prepáčte,“ odstrkovala ľudí v rade. Mala krikľavožltý kabát a mňa z pohľadu naň rozbolela hlava. Kde vzal niekto taký kabát? Kde vzal niekto taký vkus?!
„Mohli by ste sa postaviť do radu? Všetci sa ponáhľame!“ povedal som a ona sa otočila a rozosmiala. Normálne tam stála a smiala sa mi do tváre.

Tak nejako vyzeralo naše prvé stretnutie. Potom ich bolo ešte niekoľko a už je to pár rokov, čo sa stretávame. Náš vzťah si prešiel mnohými úskaliami, skúškami a sínusoidami. Nikdy sme sa neznenávideli, ale inak tam boli všetky pocity, ktoré si len dokážete predstaviť.

Zamilovala sa do mňa. Vraj na prvý pohľad, ale to jej muselo asi šibať, lebo som vyzeral  ako najväčší tragéd v hre. Nikdy som s ňou nechcel nič mať. Iba sa mi časom začalo páčiť jej farebné oblečenie. A mala vždy veľmi teplé ruky. Mal som rád, keď sa ma dotýkali. Čím viac som si ja začal uvedomovať, že to nikam nevedie, lebo aj keby som chcel, tak ju nikdy nebudem milovať, tým viac ma mala rada. Bolo mi z toho smutno. A mal som zlé svedomie, hoci som nemusel, pretože nemilovať niekoho predsa nie je hriech.

Na pár chvíľ sme sa prestali stretávať. Vraj to tak pre nás bude lepšie. Hovorili naši kamaráti. Jej kamaráti to hovorili asi inými a drsnejšími slovami. Ale ani jeden z nás to dlho nevydržal. Nechcel som byť s ňou, ale nemohol som byť bez nej. Neviem, či preto, že mi chýbala, alebo preto, že som ja cítil, ako šialene chýbam jej.

Sedela na mojom gauči po niekoľkých týždňoch bez kontaktu, mala kolená pod bradou a chúlila sa v rohu. V malých rukách zvierala šálku s horúcim kakaom a strašne si hrýzla do spodnej pery, aby neplakala, ale nepodarilo sa jej to. Nevadilo mi, že plače, vadilo mi, že plače kvôli mne. Rozprávala mi o tom, ako nikto z jej priateľov nerozumie tomu, čo cíti, ako nikto nechápe, že jednoducho chce byť so  mnou v kontakte a akí sú všetci hlúpi, že tomu nerozumejú. Chvela sa jej brada, ako keby spievala v gospelovom zbore a občas som mal tak trochu pocit, že to ani nehovorí mne, len si tak šomre popod nos. Mlčky som ju sledoval a zrazu sa na mňa pozrela. Ako keď sa dívate na film a zrazu je tam ten emočný pohľad do kamery, keď si myslíte, že sa vám hlavný hrdina díva až do žalúdka.

Presne tak sa na mňa pozrela a chcela  vidieť pochopenie. Chcela vidieť, že aspoň ja jej rozumiem, že sme v tom spolu, že tiež nezvládam byť bez nej a potrebujem jej teplé ruky. Chcela vidieť, že ju chápem, že nosím tričko jej teamu, že všetci okolo sú idioti, len my dvaja sme lietadlá. Chcela moju zúčastnenú tvár, chcela, aby som prikývol, chcela náš spoločný malý vesmír.

Nič z toho som jej nedal. A nemohol dať. A vlastne ani nechcel. Díval som sa na ňu. Ako jej nad hlavou zasvietila žiarovka, ako jej zhasli oči a ako smútok vystriedalo nekonečné sklamanie, že je v tom celom vlastne úplne, ale úplne sama. S prekvapeným výrazom vstala, prešla okolo konferenčného stolíka, obliekla si ten žltý kabát a ešte sa pri dverách otočila a pozrela na mňa, či si to nerozmyslím.

Zaklipkala hnedými očami a zatvorila za sebou dvere. Nemám rád hnedú farbu.