Nenávidím mestskú hromadnú dopravu. Ale zožeňte v Bratislave taxík uprostred obeda...
Nevyšla som z domu tri dni a už mi došli cigarety. Aj potraviny. A tuším aj trochu pigmentu. Nechcelo sa mi kvôli nákupu v hypermarkete obliekať, vo všetkých amerických filmoch chodia ľudia do metra v pyžame, tak prečo by som ja nemohla ísť v teplákoch, tričku a papučiach. Vzala som si veľké slnečné okuliare kvôli pštrosiemu efektu a šla som. So slúchadlami na ušiach a kapucňou na hlave.
Sadla som si v električke ku dverám a počúvala Majka Spirita, lebo som si vzala bratov iPod. Dobre mu tak, on teraz pri behaní musí počúvať Nirvanu. Ani neviem, kto z nás dvoch je viac nasraný. Na druhej zastávke nastúpila žena a sadla si oproti mne. Veľké slnečné okuliare jej zakrývali tvár, pokrčené tričko mala nemotorne zakasané do polovice v obtiahnutých teplákoch s nápisom na zadku. Sedela oproti mne a dívala sa. Nevidela som to a ona tiež nevidela, že sa dívam ja, ale dívali sme sa. A obe sme vedeli, že sme na tom rovnako. Že sme evidentne z bytu nevyšli už pridlho a že nám došli základné potreby pre život a preto tu teraz sedíme a vyzeráme ako z reklamy na zúfalstvo.
Pri Tescu sme obe vystúpili a myslím, že sme asi aj obe premýšľali, či tam vôbec chceme ísť, ale už sme odišli tak ďaleko, že nemalo zmysel sa vracať a skúšať sa socializovať aj ďalší deň. V uličkách medzi regálmi sme sa všade míňali, pri mliečnych výrobkoch sme sa na seba už aj usmiali, lebo absurdita tej situácie nás zjavne obe presvedčila o tom, že sa nám už stalo všetko. Stretli sme sa pri kase číslo dva. Vykladala svoj nákup a ja som sa pozerala, čo si kupuje. Moja mama vždy hovorila, že človeka najlepšie spoznáte podľa nákupného košíka.
Boli tam vákuovo balené bezlepkové šunky, celozrnný chlieb, bio jogurty a asi sto fľaštičiek Actimelu na posilnenie imunity. Urobila som si o nej obraz. Vyzeralo to na psychopatickú potrebu jesť všetko bez éčok, lebo sa nechala zlanáriť reklamou. Hypochondricky do seba každé ráno prevracia deci nejakého jogurtového mlieka, vďaka ktorému má len sakramentsky predražený moč. Ale zeleninu a ovocie v košíku nemala, lebo jej vlastne zdravý život vôbec nechutí, iba sa bojí umrieť šťastná a obézna.
Ja som sa nebála. V mojom košíku bola celkom normálna šunka, polkila turistickej salámy, čerstvý biely chleba, plnotučné mlieko, dve horalky, čokoládové jogurty a osem krémešov. Pozrela sa na mňa trochu odsudzujúco.
"A ešte jedny marlborky ligtky," zamrmlala som na ženu za pokladňou a biobaba sa otočila, ako keby neverila, čo to počuje.
Na zastávke sme zasa stáli vedľa seba. Pokrčené, zahalené, nervózne. Chcela som si zapáliť, ale mala som dojem, že by mi tú cigaretu vybrala z úst a zahasila o čelo.
Mali sme ešte desať minút do príchodu električky, sadla som si na lavičku a vybrala horalku. Zdravá Výživa si sadla vedľa mňa.
"Odlomte si," nedalo mi.
Nechápavo sa na mňa pozrela.
"Prosím?"
"Videla som, čo máte v taške, to vám nemôže chutiť, ani keby čo bolo," držala som horalku stále jej smerom.
"Čo vy o tom viete," zadívala sa na druhú stranu.
"Sme rovesníčky, ako dlho si budeme vykať?"
"Zamilovala som sa do chlapa, ktorého som v živote nevidela," povedala a odlomila si z keksíka.
"Paráda, konečne máme niečo spoločné," električka prišla a my sme sedeli ďalej. Ďalšie dve hodiny.
Keď nám začala byť zima, presunuli sme sa do môjho bytu a ďobali vidličkami do krémešov.
"Sedávam v MHDčke pri dverách, lebo sa bojím, že nastúpi a ja nestihnem ujsť," prehltla.
"Nosím kapucňu a okuliare z rovnakého dôvodu. A to žije 500 kilometrov odtiaľto," žmurkla som.
"No dobre, ale zaspávaš niekedy hladkajúc klávesnicu, ako keby to boli tehličky na jeho bruchu?" utierala si krém z brady.
"Bojím sa chodiť do Tesca, lebo viem, že v ňom nakupuje aj on. Ani nežije v tomto štáte!" pretekali sme sa, ktorá z nás je divnejšia. Nie som si istá, či v tejto hre mohol niekto vyhrať.
Mala nádherné vlasy. Najprv som premýšľala, či nebude príliš trúfalé dotýkať sa hlavy cudzieho človeka po pár hodinách, ale po tých trúfalostiach, ktoré tu už padli... Vstala som, postavila som sa za ňu a oboma dlaňami jej vošla do vlasov. Neprišlo jej to zvláštne, stále sa rýpala v tom krémeši a rozprávala mi, aká je zamilovaná do virtuálneho muža, ktorý je nesmierne vtipný.
Mali sme dosť podobný vkus. Čo vás budem odrbávať, vlastne úplne rovnaký, až nato, že jej sa páčili starí a mne stačili dospelí. Prechádzala si moju zodpovedne vytvorenú databázu mužov, s fotografiami, krátkym profilom a mnou vytvoreným psychologickým posudkom a stále sa smiala.
"Nebudeš mi veriť, ale takého som poznala aj ja..." hovorila každých päť minút a ja som jej verila, lebo absurdita danej situácie mi nedovoľovala pochybovať o čomkoľvek.
"Nechceš so mnou bývať?" spýtala som sa sediac na balkóne, keď ja som vyfukovala dym a ona si fikala do bylinkového čaju.
"Máš len jednu spálňu," usŕkla.
"No a čo," mykla som plecom.
"Nevieš ani moje priezvisko."
"Nosíš pekné ponožky, to stačí," vyfukovala som ďalej a dívala sa na križovatku pod balkónom.
O dva dni sa ku mne nasťahovala. S tonou kníh, ktoré sme začali využívať namiesto nábytku, lebo sa k nim priplietli aj moje a vlastne sme len skonštatovali, že máme zo všetkého po dva kusy. Neviem, prečo som to urobila. Prečo som chcela žiť so ženou, ktorej priezvisko som nepoznala a prečo som bola ochotná pustiť si ju do svojej postele, v ktorej som nikomu inému nedovolila nikdy spať, lebo som citlivá na svoje obliečky. Bola som rada, že tam je. Že sedí v rohu a číta si knihu, že sa moce v mojej kuchyni a varí paellu, že si vyratúva vitamínové tabletky ako dôchodca, že celé dni presedí s počítačom na nohách a tak mi nevyčíta, že to robím tiež... Že je ako ja, len o kúsok iná, aby sme si jedna druhú neplietli sami so sebou.
Nebolo to žiadne pofidérne pseudolesbické spojenie. Iba som tak mala pocit, že som konečne... celistvá.
Nebudeš mi veriť...
28.04.2013 22:35:51
- | stály odkaz
Komentáre
to môže byť
.
hm,