Sedeli sme v kruhu a dívali sa na seba. Niektorí zahanbene, iní ustráchane a bolo tam i pár takých, ktorí sa usmievali, lebo vedeli, že sú tam naposledy. Ja som práve prišla. Všetky oči spočinuli na mne a nevedela som, kam sa mám dívať. Jedna stolička oproti mne bola ešte prázdna.
"Dobré ráno," usmiala sa mladá doktorka s jamkami v oboch lícach. Všetci odzdravili a stolička oproti mne sa zaplnila. Ospravedlňujúco sa zatváril na lekárku a ona veselo mávla rukou. Prehodil si členok cez koleno druhej nohy, vybral z vrecka zmačkaný pejprbek Pratchetta a začítal sa. Dívala som sa na neho. Ostatní ma vyvádzali z koncentrácie, ale on ma upokojoval. Ofina mu padala do očí a z času na čas sa podvedome poškriabal v strnisku na brade, ako keby premýšľal. Vôbec nevnímal ľudí okolo seba a ich problémy.
"Urob mi čaj, prosím ťa," povedal mi o polroka neskôr, keď si v mojej obývačke čistil objektív.
"Čaj alebo výluh?" uškrnula som sa.
"Teraz čo frajeríš, že vieš, aký je medzi tým rozdiel, keď som ťa to naučil?"
"Bolí ma chrbát," chytila som sa pod pravou lopatkou a odišla do kuchyne.
"Čo zas potláčaš?" spýtal sa pokojne.
"Nič."
"Nekecaj," postavil sa do dverí a oprel o zárubňu.
"Stretla som Filipa," ani som to nestihla dopovedať a rukou som mu naznačila, aby uhol a vbehla som do kúpeľne.
Krištof sa oprel o kúpeľňové dvere a v pravidelných intervaloch si o ne udieral hlavu.
"Nechceš mi k tomu niečo povedať?" spýtal sa, keď som vyšla po polhodine von a utierala si riasenku z očí. Vždy sa pri dávení rozmažem.
"Neviem, čo by si chcel počuť?" sadla som si na gauč a neprítomne sa zahľadela kamsi skrz okno.
"Kde ste sa stretli a prečo?"
"V meste, náhodou... v tej slepej uličke pri tom art shope, ako je Disk..."
"Hovorila si s ním?"
"Dnes ráno som sa od neho vrátila..." bum. Počula som, ako všetky Krištofove ideály o mne spadli a rozbili sa na malinkaté kúsočky.
Nepovedal nič. Vstal a šiel dokončiť prípravu toho čaju.
"Nič sa nestalo, nespali sme spolu," povedala som. Pravdivo.
"A čo ste robili?"
"Rozprávali sme sa. Jedli. Pili. Fajčili. A pozerali Frasiera," usmiala som sa.
"Aha," prikývol. Bol zo mňa sklamaný.
Viac sa na to nespýtal v ten deň. Až ráno, keď som mu priniesla kávu a croissanty.
"Nepijem kávu," zamrmlal namrzene.
"Tak si daj toho slimáka a drž hubu," usadila som sa v jeho kresle a on si sadol oproti mne s ustaraným výrazom. Prvýkrát som si všimla, že má naozaj viac ako 30. Vrásky okolo očí mu robili jemné cestičky a tá hrubá na čele bola prehĺbená.
"Spala si?" hovoril s plnými ústami.
"Nespala. Kde máš Zuzu?"
"V robote. Kde máš Tomáša?"
"V robote."
Chvíľu sme len tak mlčali, potom si dal padajúce vlasy na ucho, nadýchol sa a uprene sa na mňa zadíval.
"Dokedy sa budeme tváriť, že je normálne, že si strávila noc u bývalého?" jeho pohľad bol prísny a neuhol ani o milimeter.
"Povedala som, že sa nič nestalo."
"Ale stalo. Ty si nepamätáš, ako sme sa my dvaja spoznali?"
Pamätám. V liečebni pre duševne chorých. Tak sa to naozajstne volalo. V skutočnosti to bola len betónová krabica na tých, ktorým proste šibalo a už nechceli, aby to tak bolo. Prišla som tam, keď Filip odišiel. Nezvládla som to prázdne miesto, ktoré po ňom ostalo a dobrovoľne som sa zbavila slobody, lebo mi aj tak bola nanič. Krištof tam bol, lebo sa chcel prestať báť sveta. A ja som sa chcela prestať báť seba. Tak sme sa spriatelili. Požičiaval mi knihy a rameno. Knihy mal dobré. Rameno lepšie.
Šla som z art shopu s mojim krásnym žltým hrnčekom s nepravidelnými tvarmi a na opačnej strane cesty mi kráčala oproti známa postava. V košeli s modrou kravatou a sakom prehodeným cez predlaktie. Zastala som a usmiala sa. On sa na chvíľu zháčil, potom pokrútil hlavou a prešiel ku mne. Zhlboka som si vzdychla, Filip si dal dolu slnečné okuliare, ja tiež a už sa mi začala triasť brada. Bola som úplne paralyzovaná jeho úsmevom, malým smiešnym nosom a črtami dokonale oholenej tváre. Prišiel bližšie, objal ma a mlčal. A ja som sa roztriasla ako ratlík, lebo to už bolo veľmi dávno, čo som cítila, ako vonia.
"Malá," pošepkal mi do ucha a ja som sa už rozplakala asi celkom nahlas, lebo ma objal silnejšie.
"Malý," soplila som mu do rukáva a nakoniec som sa upokojila, vyfúkala som si nos a šli sme bez otázok k nemu.
"Podaj mi poháre," zakričal na mňa z obývačky, lebo vedel, že miesto, kde ich má, dôverne poznám. Podala som dva na biele víno, on vytiahol z debničky Tokaj a obom nám nalial.
"Odkedy ty piješ sladké víno?" usmiala som sa.
"Odkedy som dúfal, že sem raz prídeš a pomôžeš mi doraziť poslednú fľašu, ktorá tu po tebe ostala a ja som ju nemal srdce otvoriť sám," hlas mu zanikol v tichu a mne sa v hrdle urobila guča.
"Nie si ani o kúsok iný," skonštatovala som s úsmevom viac sama pre seba.
"Ty si celkom iná," oprel sa o operadlo gauča a díval sa na mňa. "Máš iné vlasy, aj sa inak obliekaš... zoženštela si..."
Rozprávali sme sa hodiny a dopíjali víno. Potom sme si sadli na balkón, ja som mu podala Camelku a on mne zapaľovač a dívali sme sa na nočnú Prahu. Ako dlho predtým.
Krištof ma pozorne počúval, nepovedal ani slovo, hrýzol sa do pery a krútil hlavou.
"Tak to je všetko, čo viac ti mám povedať? Iba sme kecali a potom zaspali na gauči, nič sa neudialo."
"Ten chlap je ako moľa," zapálil si cigaretu. "Raz príde a zbavíš sa ho len na chvíľu a aj tak sa zas vráti, aby dačo vyžral z tvojej hlavy," bol nervózny a zlostný.
"Moľa?"
"Dostal ťa na psychiatriu!" skríkol. Bolo pekné, že sa o mňa niekto bál.
"Uhm," odklepávala som popol do Warholovej hlavy. Ten popolník mal odo mňa. Nikdy sa mu nepáčil.
"Tváriš sa, ako keby nič."
"No a čo."
"Žiješ s iným chlapom. Vie o tom ten kokot?"
"Nevie."
"A prečo?
"Nepýtal sa, pane bože..." robil strašnú paniku z jednej noci.
"A on s niekým žije?"
"Ako to mám vedieť?"
"Stretnete sa po roku a nepýtate sa základné veci?"
"Základná vec po tom roku bola, že si odložil fľašu tokaja, lebo vedel, že raz prídem. A základná vec bola, že sa nezmenil. A ja ho mám stále rada takého, aký bol," usmievala som sa a Krištof ma nechcel počúvať, lebo to, čo som hovorila, nemalo racionálny základ.
"Miluješ ho?"
"Láska sa preceňuje, Krištofko," zahasila som cigaretu, vďačne ho pobozkala na čelo a odkráčala z jeho bytu.
Do vlastného. Do toho, kde ma mal kto čakať a milovať. Obyčajnou, jednoduchou láskou.
Otvorila som dvere a Tomáš stál na rebríku pri šatníku a striekal sprej na naše kabáty.
"Ahoj. Ty čo robíš?" vyzúvala som si topánky.
"Ahoj, láska. Ále, vyjebané mole... zas sa vrátili..." ničil ich a ja som dúfala, že v mojom norkovom kožuchu ostane aspoň jedna. Len jedna jediná. Malá.
Mole v slepých uličkách
01.07.2013 14:14:55
- | stály odkaz
Komentáre